LONDÝN 3. septembra (WEBNOVINY) – Pondelňajšiu slovenskú stolnotenisovú medailovú žatvu na XIV. paralympijských hrách v Londýne zavŕšil v podvečernom zápase kategórie TT2 (vozičkári) Ján Riapoš ziskom zlata.
Vo finále zdolal svetovú jednotku Kyung Mook Kima z Kórejskej republiky 3:1 (3, -9, 9, 8). Pred ním sa z bronzu tešila Alena Kánová (TT3 – vozičkárky) a zo striebra Richard Csejtey (TT8 – stojaci).
„Som nesmierne šťastný, že sa v Londýne bude hrať slovenská hymna, pretože slovenskí športovci si ju zaslúžia. Na olympiáde sa to nepodarilo ani takým stáliciam a hviezdam, akými sú Michal Martikán či súrodenci Hochschornerovci. Viem, aký je v nich potenciál a bolo mi ich ľúto. Keď som sem odchádzal, naozaj som si želal, aby sa Nad Tatrou sa blýska aspoň raz ozvala na športoviskách. Som veľmi rád, že to takto dopadlo,“ dal voľný priebeh svojim emóciám 43-ročný predseda Slovenského paralympijského výboru, pre ktorého to bola už štvrtá medaila z Hier hendikepovaných športovcov v kariére.
V Aténach 2004 si vybojoval rovnako zlato v dvojhre a striebro v tímovej súťaži, z Pekingu 2008 si priviezol najjagavejší kov po triumfe v súťaži družstiev.
„Medaila vás šťastným neurobí. Dôležitejšia je cesta, po ktorej za idete za úspechom, a to, čo sa z vás pri tom stane. Spomínam si teraz na všetkých ľudí, ktorí mi v živote pomohli dopracovať sa k tomuto úspechu. Na prvom mieste musím spomenúť Národné rehabilitačné centrum v Kováčovej. Keby mi tam niekto v roku 1993, keď som sedem mesiacov po autohavárii nemohol hýbať rukami, povedal, že raz vyhrám na paralympiáde zlatú medailu, tak mu neuverím. Boh mi dal šancu, ukázal mi cestu a som rád, že sa na tej ceste podarilo zrealizovať tieto nádherné veci,“ neskrýval po pondelku už trojnásobný paralympijský víťaz svoje vnútorné presvedčenie.
„Malo by to byť povzbudenie pre tých, ktorí lámu palicu pri jednoduchých prekážkach. Netreba sa vzdávať, ale ísť za svojím cieľom,“ odkazuje Ján Riapoš všetkým.
Nezabudol poďakovať ani ďalším, predovšetkým svojim rodičom a obci, z ktorej pochádza – horehronskej Heľpe. „Pri takýchto chvíľach sa vždy rád vraciam k svojim koreňom, je to pre mňa veľmi dôležité,“ dodal.
Veľké oslavy nechystá, veď v britskej metropole ešte naňho čaká súťaž družstiev, kde bude spolu s Rastislavom Revúckym a Martinom Ludrovským obhajovať pekinské zlato.
„Ešte sa teraz neoholím,“ zasmial sa pri otázke, čo bude robiť so strniskom na svojej tvári a hneď pokračoval: „K víťazstvu však patrí cigara a pár kvapiek slivovice. Tá tohtoročná bude z Papradna. Máme s trénerom taký rituál. Tieto veci nosím stále so sebou.“
Napriek náročnej ceste za víťazstvom v dvojhre má energie na rozdávanie. Verí, že aj v tímovej súťaži bude úspešný. „Môj nie genetický, ale duševný brat Paľo Elgyütt, ktorý vlani zomrel, mi dal pre šťastie mesačný kameň. Je to meteorit, ktorý v roku 1882 dopadol na území dnešného Rumunska. Z neho čerpám stále novú a novú energiu,“ uzavrel Ján Riapoš.
Finále dvojhry TT2 (vozičkári):
Kyung Mook Kim (Kór.rep.) – Ján Riapoš (SR) 1:3 (-3, 9, -9, -8)
O 3. miesto:
Fabien Lamirault (Fr.) – Sergej Poddubnyj (Rus.) 3:2 (6, -7, -15, 9, 5)