Podstatné je počas Vianoc to, čo sa udeje v nás, vo vnútri, hovorí herec Ján Gallovič, ktorý je už dlhé roky súčasťou činohry Slovenského národného divadla. Častokrát sa vracia aj pod Tatry, do Popradu, kde prežil svoje svoje detstvo a mladosť. Práve odtiaľ si do svojej rodiny priniesol vianočné zvyky a tradície, ako aj vieru. V rozhovore pre SITA krátko pred jedným z adventných podujatí v novom Divadle Poprad porozprával nielen o nich, ale aj o tajomstve Štedrého dňa i svojom nazeraní na život a rodinu „sub specie aeternitatis“, teda z hľadiska večnosti.
Vianoce v Taliansku chutia po mori a voňajú po citrusoch. Odborník vysvetľuje, v čom sa líšia od slovenských - VIDEO
Váš život je spätý s divadlom a rovnako aj s Bratislavou, kde ste stálicou Slovenského národného divadla. Do novootvoreného popradského divadla ste síce prišli ako hosť, no v Poprade ste istým spôsobom doma, keďže ide o vaše rodisko. Aké bývajú návraty pod Tatry?
Predovšetkým sa teším z toho, že v čase, keď je núdza o finančné prostriedky a kultúra, obrazne povedané, tak trošku živorí, vzniklo v mojom rodnom meste profesionálne divadlo, ktoré má umelecké ambície. Komerčných ambícií je dnes veľa, každý vie, že cez komerciu sa dá naplniť cieľ oveľa ľahšie. Vízia ľudí, ktorí sú v čele tohto divadla, je ale taká, že si chcú hľadať náročné témy, zložité, spoločenské, historické témy, ktoré sú spojené s týmto regiónom.
Miloš Biháry: Klavír je moja reč – od rodinnej cimbalovky cez jazz až po filmové hity bez „zabaliť to“ - ROZHOVOR
Vždy, keď sa ma niekto v minulosti spýtal, ako vnímam svoje korene ako Tatranec, hovoril som, že tento región je križovatka, prechádza popod kopce a história tu zanecháva svoju pečať. Jednoducho, cez tento atraktívny a zaujímavý kraj prechádzali veľké osobnosti. Spomínam si napríklad na literárnu súťaž Wolkrova Polianka, na to, aký to bol pre mňa, ako pre chlapca alebo študenta na gymnáziu, fenomén. Tu sú moje korene. Nie je to len krásna príroda, nádherné súžitie s istým živlom, ale je tu v prvom rade aj ľudský potenciál.
V čase môjho dozrievania som rástol v divadle, ktoré patrilo miestnemu podniku, v známom Závodnom klube. Dnes v ňom, predpokladám, hosťujú rôzne zájazdové divadlá.
V divadle v Poprade – Veľkej však vznikla stála scéna. To znamená, že sú tu herci, ktorí vytvárajú dušu divadla, režiséri a dramaturgovia, ktorí vytvárajú námety, nápady, ako oživiť tento priestor a pritiahnuť zaujímavými témami diváka, aby sa na to pozreli, poučili sa, aby sa potešili. Teším sa, že títo ľudia naskočili na danú frekvenciu, a že sa to deje práve v meste, kde som sa ja do divadla tak trošku „zakukal“, zamiloval, a stalo sa mi mojou možno najväčšou životnou láskou.
Viete si predstaviť, že by ste si na týchto nedávno vybudovaných divadelných doskách aj zahrali?
Vždy je to o téme, vždy je to o okolnostiach, o tíme, ktorý sa skladá. Vždy je to o magnete, ktorý vás po prečítaní nejakého námetu alebo scenára buď pritiahne alebo odstredí. Čiže je tu more okolností. Nie som a priori voči tomu, nie je to neuskutočniteľná záležitosť.
V zrelom veku takto z Bratislavy do Spišského divadla dochádzala pani Viera Strnisková. A viem, aká bola šťastná napriek tej ceste, ktorú absolvovala vlakom. Ako sa jej v zrelom seniorskom veku plnili isté sny, ktoré sa jej napríklad v živote v národnom divadle nestihli splniť.
Možnosti dnes prichádzajú z rôznych strán, v rôznom čase, v rôznom veku a uvidíme, čo bude.
Zatiaľ ste však prišli do divadla ako hosť v rámci jedného z adventných večerov pripravených pre divákov…
Aj herci alebo umelci prežívajú adventné obdobie. Otázne je, či ho vieme umelecky tvorivo ubrzdiť, alebo sa ženieme ako lokomotívy šialeným spôsobom za svojimi úlohami, povinnosťami, hypotékami, výkonmi. Dnes je naozaj doba, keď sa meria všetko výkonmi, všetko je tip-top, no srdce je studené, ľadové. Možno je toto príležitosť. Keď sa ľudia v kultivovanom divadelnom priestore začnú rozprávať o estetických, duchovných, ľudských a filozofických fenoménoch, môžu prejsť vzájomnou pozitívnou konverziou.
Keď spomíname advent, mám pocit, že ten už v spoločnosti zvykneme preskočiť, keď sa na nás takmer od začiatku novembra doslova tlačia Vianoce z každej strany, z reklám, obchodov. Čo konkrétne vo vašom živote znamená advent a ako ho prežívate?
Som vo veku, keď nemám žiadnu zábranu hovoriť otvorene o čomkoľvek. Pre mňa je to predovšetkým duchovná záležitosť. A tým, že som aj lektorom istej bratislavskej farnosti, teším sa napríklad aj na ranné roráty.
Je to tradícia, keď sa ráno chodí do kostola, ešte pred svitaním. A je to pre mňa veľké povzbudenie, ako môže zrodenie nádeje, raz do roka, zmeniť vnútorný rozmer každého človeka alebo prefiltrovať dušu aj aktívneho kresťana, ktorý vlastne veľmi zodpovedne a veľmi čisto a úprimne prehlbuje svoju vieru v kresťanskom prostredí. Je to také nanovonadýchnutie sa.
Je to aj návrat práve do detstva, ku svojim koreňom, pretože práve detská nevinnosť jezuliatka so sebou nesie mnohé paralely. Je to návrat k našej nevinnosti, k čistej duši, k spravodlivosti, k demaskovaniu mnohých našich sedimentov, naplavenín, ktoré nie sú zdravé, ktoré sú často falošné, pokrytecké.
Advent vnímam aj z duchovného hľadiska a je na nás, ako sa rozhodneme. Buď podľahneme pretekom konzumu a budeme sa naháňať, či za stromčekom, štýlom, trendmi. To všetko sú ale formálne veci, ornamenty. Podstatné je to, čo sa udeje v nás, vo vnútri. Či dokážeme svetlo, ktoré očakávame, prijať a presadiť ho aj do nášho života, alebo či si len tak nejako Vianoce odfajkneme, že vau, bolo dobre, deti boli spokojné, žiarili im oči, lebo bolo veľa darčekov.
Pre mňa je advent znovuobjavovanie lásky. Znovu objavovanie pohľadu do očí. Znovuobjavovanie objatia. Vypočutie blízkeho človeka. V rámci rodiny napríklad aj stíšenie sa smerom k spoločnej modlitbe. Už to, že sa to deje, je zázrak. Čiže aj z tohto hľadiska som rád a šťastný, že som prvú adventnú nedeľu mohol tráviť v dedinke neďaleko, kde mám ešte stále žijúcu mamku. A že sa môžeme tešiť z toho, že sa môžeme chvíľočku spolu aj pomodliť, aj sa objať, porozprávať a povedať si, ako prežijeme najbližšie sviatky.
Stále sa vraciate k svojim koreňom, k rodine. Aké bývali Vianoce malého Janka v rodičovskom dome, s akými zvykmi ste ich spoločne prežívali?
Súčasťou boli bohoslužby. Keď sme boli väčší, chodili sme aj na polnočnú, ak sme nezaspali. V čase nášho detstva to bolo zvláštne. Bol som školákom v nešťastných šesťdesiatych rokoch. Prišiel rok 1968 a potom čudná normalizácia začiatkom sedemdesiatych rokov.
Až neskôr som pochopil všetky tie úteky do kostola do iného mesta. Bolo to vtedy pre mňa zvláštne, ale na druhej strane sme poznali kompletne všetky kostoly. Od Štrbského Plesa až po Spišskú Novú Ves, aj Levoča bola úžasná. Mali sme auto, našu škodovku, a behali sme kade-tade.
Poznávali sme rôzne dedinky a stále som si kládol otázku, prečo sa to deje. Rodičia sa vtedy zrejme báli o našu budúcnosť a myslesli si, že je nejakým spôsobom ohrozená. Nič sa však nestalo. Sila viery a dôvera v nejaký vyšší princíp, Božiu vôľu a vyššiu réžiu, bola asi taká, že sme všetci doštudovali a presadili sa v živote, v oblastiach, ktorým sme sa aj chceli venovať.
Zvykom tiež bolo, že sme sa vždy na Vianoce stretli v dvoch domácnostiach. Aj u jedných starkých, aj u druhých starkých. A tiež aj u nás, čiže akoby sme mali Vianoce na tretiu.
Čo ste si preniesli do svojho života v Bratislave, do života so svojou rodinou, zo zvykov z vášho detstva?
Sme veľmi spevaví, ako z jednej, aj z druhej strany. Je to tiež dar, ktorý využívame pri rôznych príležitostiach. Starý otec ako učiteľ mal k tomu blízko. So svojimi žiačikmi, študentmi nadcvičoval tradičné vianočné hry, ktoré mali tak trošku aj duchovný, aj folklórny kolorit. Boli to pastierske hry, ktoré mali vždy nejaké svoje charaktery, boli tam čerti, anjeli, pastieri a traja králi.
Bol to v podstate guláš, všehochuť, ale myslím si, že veľmi príjemný, lebo bol postavený na tom, že všetci čakali na Božie stvorenie, ktoré treba opatriť, zohriať, nad ktorým sa treba aj začudovať, čo je to tu za zázrak a prečo práve toto jezuliatko má mať toľko pozornosti a nie nejaké iné. Čiže, ak sa dnes vraciam do spomienok a snažím sa nejakým spôsobom zachovať to, čo som zdedil po starých rodičoch, tak je to práve to tajomstvo Štedrého dňa.
Tajomstvo zázraku, ktoré niekto v sebe objavuje celý život a chytá sa ho ako jediného zmyslu, východiska v našej večnosti, Lebo v mnohých našich divadelných hrách je zastúpený aj tento rozmer, pozerajte sa na život sub specie aeternitatis, z hľadiska večnosti. A to som sa naučil od našich starkých. Pozerať sa aj v mojej dnešnej rodine na môj život, na náš spoločný život, na našu rodinu sub specie aeternitatis.
Ako teda vyzerá u vás Štedrý deň, keď si sadáte za vianočný stôl a trávite ho v Bratislave alebo pod Tatrami?
Vždy je to podľa okolností, ako sa nám, ako rodine, podarí zísť. Máme jednu dcéru, ktorá žije v zahraničí. Niekedy príde aj s manželom, niekedy príde sama. Vždy sa to odvíja od pracovnej vyťaženosti. Ale keď sme spolu, sme si veľmi, veľmi vzácni.
Listujeme aj v našich fotografiách. Samozrejme, stíšime sa, patrí k tomu aj pôst. Aby bola tá pokora, očakávanie naozaj plnohodnoté, snažíme sa povypínať médiá, ktoré nás bombardujú, aby sme boli trocha v tichučku. Máme radi aj rozprávky, máme radi aj tradičné slovenské jedlá. Večera je pre nás tiež súčasťou tradícií.
Neexperimentujeme, vraciame sa k receptom našich starých mám, ktoré sú zakorenené niekde v Spišskom Podhradí z mamkinej strany, a z Vydrníka v podtatranskom regióne. A tak spájame všetky tieto tradície, snažíme sa si na ne spomenúť a potom si aj trošku tichučko zaspievať, aby sme boli pripravení na pekné zbory o polnoci.
Teším sa na to aj tento rok. Verím, že to zvládneme v pokoji, v mieri, bez hektiky a bez nejakých vecí, ktoré by nás mohli vyrušiť. Aby to bola naozaj úprimná radosť z očakávania narodenia Božieho Syna.
A čo je pre vás najväčším darom práve toho 24. decembra?
Vianoce sú o rodine, o sviatku rodiny. Bol by som rád, ak by všetky rodiny v našej spoločnosti, v našej krajine, v našom kultúrnom stredoeurópskom priestore, našli v sebe pokoj, mier. Je medzi nami veľa vášní, veľa rozorvanosti, dokonca veľa nevraživosti z rôznych dôvodov, aj politických.
Prial by som si, aby ľudia mali priestor, čas, možno aj práve počas adventu, uvedomiť si, že eskalovaním ďalších konfrontácií, nepočúvaním sa a búšením do stola, presadzovaním len svojej pravdy, sa nikam neposunieme, pretože nad nami je ešte nejaká vyššia réžia. Možno pri stíšení započujeme ten správny hlas, ako sa zachovať, aký postoj poskytnúť a ako sa vzájomne v láske rešpektovať.
Predpokladám, že to je aj vaše vianočné prianie všetkým ľuďom na Slovensku…
Áno, nech prežijú pokojné, šťastné, radostné Vianoce. Nech úsmev, ktorý niekedy absentuje v chaose doby, a svetlo, ktoré potrebujeme pre svoj život, prinášajú ľuďom radosť, ale nielen takú gýčovú, reklamnú, pozlátkovú, trblietkavú, ale úprimnú ľudskú radosť.
