BRATISLAVA 27. januára (WEBNOVINY) – Vo svete si dnes pripomíname obete holokaustu. Kruté vyčíňanie nacistov pripravilo o život 6-miliónov ľudí prevažne židovskej národnosti, ale aj iných rás a národov. Tieto zverstvá skončili 8. mája 1945 keď v Európe skončila 2. svetová vojna. No najväčší koncentračný tábor v poľskom Osvienčime oslobodili ešte 27. januára 1945 sovietske vojská a práve tento deň vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN za pamätný deň ako Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Webnoviny prinášajú pohľady, názory a osobné skúsenosti troch osobností, ktoré prežili holokaust na vlastnej koži alebo sa tejto otázke venovali na poli histórie. Fedor Gál, Pavol Traubner a Ivan Kamenec.
FEDOR GÁL: Proti extrémizmu treba bojovať, aby sa tragédia ako holokaust neopakovala
Známy sociológ, bývalý politik a aktivista Fedor Gál sa narodil v koncentračnom tábore v českom Terezine. O pocitoch hovorí, „traumu z tejto skúsenosti po cely život nosila moja mama, môj brat, ja a tých par ďalších Slovákov, ktorí prežili. Bodaj by sa tato skúsenosť dala preniesť aj do hláv ľudí, ktorí ešte aj dnes spochybňujú, že sa holokaust stal.“ Podľa Gála sa s názormi takýchto ľudí nedá bojovať inak ako faktami a svedectvami tých, čo prežili. „S tými, čo šíria nenávisť a porušujú zákon sa treba konfrontovať. Nemilosrdne. Ohrozujú naše životy a našu slobodu.“
Gál nezabudol pripomenúť, že vo vyhladzovacích táboroch nezomierali iba Židia, ale aj ľudia, ktorí nevyhovovali nacistickej predstave o „nadčloveku“. „Mentalita vraha nezmizla s koncom vojny a s porážkou národného socializmu. Ostražitosť pred recidívou je na mieste každý deň a každú hodinu,“ upozornil. Podľa neho niet inej cesty ako „postaviť sa“. V podobe demonštrácii, verejných vystúpení, politickej angažovanosti. „Tento zápas nemá konca, vycúvať z neho by však bolo tragédiou pre všetkých. Historické príklady sú veľavravné. Akurát ľudská schopnosť učiť sa z histórie akosi nekvitne,“ dodal. Na margo deportácie slovenských Židov známy aktivista povedal, že prvým krokom k odpusteniu je priznať si vinu. „Sú tu však aj takí, ktorí pocit viny za deportácie popierajú. ´Veď bola taká doba hejže a napokon tí židia… však viete.´ Vnímam takýchto ľudí ako ohrozenie,“ dodal na záver.
PAVOL TRAUBNER: Keď sa povie holokaust, tak mi idú zimomriavky po tele, lebo iba náhodou som ho prežil
Známy slovenský neurochirurg a čestný predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR hovorí o tejto tragédii veľmi ťažko, „Pamätný deň obetí holokaustu. Už samotný názov dňa mi osobne prináša zimomriavky, pretože patrím k ľuďom, ktorí obdobie holokaustu prežili. Náhodou.“ Názory, ktoré popierajú holokaust Traubner považuje za nezmyselné. „Treba sa pozrieť na množstvo dôkazov, ktoré dokumentujú to, čo sa v tomto neľudskom období stalo. Myslím si, že aj keď tejto tragédie uplynulo pomaly 70 rokov,treba neustále pripomínať čo sa stalo, dvíhať prst ako memento, že sa to už nikdy nesmie opakovať.“ Holokaust nebol páchaný iba na Židoch, ale aj na Rómoch,homosexuáloch, komunistoch či cirkevných hodnostároch a to sa podľa profesora ukazuje aj v súčasnosti ako veľké nebezpečenstvo.
Holokaust veľkou mierou poznačil aj súčasnú spoločnosť, ako Traubner poznamenal,“veď i po 70 rokoch by sme mohli využívať kvality ľudí,z ktorých mohli vyrásť budúci Einsteinovia, ale i Karvašovia, Skuteckí. Zahynuli možno skvelí budúci lekári, inžinieri, ale i poctiví robotníci i roľníci. Bola vykynožená celá generácia,ktorá mohla prispieť k rozvoju Slovenska a šíreniu jeho dobrého mena.“ Preto je podľa Traubnera našou povinnosťou zastaviť narastajúci extrémizmus, a nielen z hľadiska židovskej komunity, ale z hľadiska vzájomných medziľudských vzťahov postaviť sa na odpor akýmkoľvek prejavom. „Tu už nejde iba o židov,ale o všetky ohrozené skupiny ,aby sa už holokaust nezopakoval,“ uzavrel.
IVAN KAMENEC: Slovenské špecifikum je, že sa tu nepopierajú vyhladzovacie tábory, ale zodpovednosť vtedajšej vládnej garnitúry za tzv. riešenie židovskej otázky
Známy slovenský historik Ivan Kamenec, ktorý sa venuje aj židovskej otázke o holokauste hovorí. „Výstižnejší termín pre holokaust je Šoa (zničenie) bol to proces, ktorý vychádzal z nacistického rasového programu sledovaného najprv vyradením Židov zo všetkých oblastí verejného a spoločenského života.“ Potom, v čase druhej svetovej vojny sa tento proces pretransformoval do programu fyzickej likvidácie židovských občanov – nielen v Nemecku, ale aj v nim okupovaných krajinách, resp. v štátoch, ktoré sa stali satelitmi hitlerovského Nemecka, objasnil.
V prípade Slovenska, s ktorým sú deportácie Židov úzko späté, Kamenec upozorňuje, že historici nehovoria o vine alebo nevine (to je problematika pre právnu vedu a prax), ale o zodpovednosti, ktorá je právna, politická a morálna. „Pokiaľ hovoríme o holokauste (počas Slovenského štátu sa tento proces eufemisticky nazýval „riešenie židovskej otázky“)tak nie je dobré hovoriť o Slovensku ako takom, ale o konkrétnej vládnej politickej garnitúre, ktorá stála na čele štátu a vytvorila v ňom totalitný režim systematicky prenasledujúci svojich židovských občanov, čo napokon vyvrcholilo v dvoch vlnách deportácií (v r. 1942 a 1944) tunajších Židov do nacistických vyhladzovacích táborov.“ Kamenec poznamenal, že do problematiky holokaustu treba zarátať aj stovky tých slovenských občanov, ktorí riskovali vlastný život a životy svojich rodín, aby zachraňovali ohrozených židovských spoluobčanov.
Popieranie holokaustu podľa Kamenca začalo v podstate už počas jeho priebehu. Povojnové popieranie holokaustu vychádza jednak z pretrvávajúcich antisemitských stereotypov, jednak zo snahy čiastočne alebo úplne rehabilitovať či aspoň ospravedlňovať tie osoby a režimy, ktoré za holokaust nesú priamu zodpovednosť.
Historik hovorí, že práve na Slovensku má popieranie holokaustu špecifické črty. „Nepopierajú sa tu vyhladzovacie tábory či plynové komory, ale sa celkom odmieta zodpovednosť tunajších vtedy vládnúcich politických elít za vtedajšie tzv. riešenie židovskej otázky.“ Ide podľa neho o rehabilitáciu vtedajšieho totalitného režimu a jeho prominentov. „Hrôzy holokaustu sa nedajú posúdiť iba vyčíslením jeho obetí. Je to omnoho zložitejší problém. Triezve odhady obetí holokaustu sa odhadujú na 6 miliónov Židov a asi pol milióna Rómov.
