Z médií ste sa vytratili. Dnes ste farárom v Devíne. Prečo taká zmena orientácie vášho pôsobenia?
Na „zapadákov“ posielali kňazov eštebáci, aby ich odstavili. Tu je to naopak. Devín je krásne miesto a najmä úžasná farnosť. Vykorenená, lebo väčšinu pôvodných obyvateľov vyviezli. Prišelci majú rozmanité povolania a názory. Sú to perspektívne mladé rodiny. Nemajú tu rodinné väzby a preto sa navzájom potrebujú a podporujú. Na káve po nedeľnej omši zostávajú skoro všetci. Väčšina Devínčanov do kostola síce nechodí, ale nenazývam ich neveriacimi. Z ich životných osudov a názorov sa môžem veľa naučiť. Pod vianočný úvodník do Devínčana som sa podpísal ako „farár pre všetkých“. Z Devína som za 18 minút mestskou dopravou uprostred krásnej prírody bez problému s parkovaním v strede mesta. A najmä čas a pokoj študovať a uvažovať.
Nie je vás v Devíne s vašimi skúsenosťami škoda?
Čo sa týka aktivít v médiách, tie odtiaľto môžu byť ešte účinnejšie. Už nemám organizačné, finančné a personálne starosti, ktoré pri šéfovaní zaberali väčšinu času a síl. Mám jednu talk-show v televízii LUX, pravidelný nedeľný program v Rádiu Lumen, piatkový komentár v Pravde a množstvo príležitostných výziev. Na relácie sa môžem lepšie pripravovať a tým si zároveň rozširovať vedomosti a spoznávať vzácnych ľudí. Človek nemôže stále iba chrliť základné informácie. O skúsenosti, ktoré sa po toľkých rokoch a výzvach na človeka nalepia síce momentálne nemá nikto záujem, ale čo sa sialo v minulosti, prináša svoje ovocie, pokračujú iní. Terajšie ticho a reflexia sú cenným priestorom, aby sa tie hektické roky mohli uležať a práve tu sa menia na trvalé skúsenosti.
Ako vnímate slovenských novinárov? Skúseností máte s nimi dosť.
Mám s nimi prevažne pekné skúsenosti. Bulvár, ktorý na slovenskom trhu prevláda, má tiež svoje pravidlá a aj v ňom možno hrať fair play, ak ho vnímame v rámci žánru, ktorý mu je vlastný. U väčšiny mladých novinárov vidím veľkú zanietenosť za pravdu a presvedčenie, že aj odhaľovaním zlého slúžia dobrej veci.
Dokážu ísť novinári do podstaty veci, alebo len skĺzavajú po povrchu. Často sa zdá, že médiá odhalia nejakú kauzu, ale nedosledujú ju až do konca, pretože ju prehluší ďalšia kauza.
To je práve tá druhá strana mince. Agentúry, internet, google a iné programy síce umožňujú rýchlo sa dostať k množstvu informácií. Ale okamžite ich aj zabudnúť. Na tvorbu názorov je potrebné mať veľmi bohatú databázu vo vlastnej hlave. Tá sa vytvára len rokmi štúdia a skúsenosti. Je treba mať kritický odstup a poznať hĺbku a dosah rôznych filozofických prúdov. Aj keď konkrétny novinár v rámci vyváženosti svojej správy ponechá priestor viacerým názorom, predsa je evidentné, že takmer všetky médiá spievajú presne tú istú pesničku, ako im udá tón nejaká agentúra. K slobode patrí možnosť výberu, v prípade médií informovanosť, ku ktorej sa človek dostáva veľmi obtiažne. Pri rýchlosti práce médií na to nie je čas. Kým sa novinár hlbšie zorientuje, o jeho názor už nikto nemá záujem.
Čím to je, že zo zahraničných televíznych staníc sa nám prihovárajú šediví páni a dámy v rokoch, ale u nás prakticky nestretnete novinára, ktorý prekročil štyridsať rokov?
Mladí pracujú rýchlo a tým chtiac – nechtiac servilne, asi u nás nie je záujem o zrelý názor. Neviem či skôr zo strany vlastníkov médií alebo ich publika. Skôr to prvé. Verím, že situácia vyzreje. Myslím, že ten, čo chce pracovať v médiách celý život, by si mal prejsť svojim rastom od zberu kurióznych informácií a rýchlej práce s agentúrnymi preparátmi, cez osobné reflexie až k skúsenosti odborníka v niektorej problematike. Každá z etáp má svoje čaro a význam, ale nemožno zastať len pri zberaní zdochlín.
Majú médiá záujem o cirkev, dianie v cirkvi? A keď o čo?
Bulvár má bulvárny prístup k všetkému, teda aj k dianiu v Cirkvi. To je logické, to nie je proticirkevná tendenčnosť, ale jeho rukopis. Chybou je, že pre mnohých je bulvár mienkotvorný a nedostanú sa ponad jeho horizont, ako aj fakt, že v mediálnej sfére dominuje. To si nemyslím ja, to hovoria štatistiky. Keď sa takýmto médiám podhodí kosť nejakej kauzy, všetci sa na ňu zbesilo vrhnú. Chýba originálny prístup. Väčšinou sa sekulárni novinári nemajú šancu dostať k dianiu v Cirkvi hlbšie. Odštartuje sa kauza, v redakcii mu povedia, aby k tomu „čosi spravil“ a na druhý deň sa venuje inej kauze. Solídnejšie týždenníky čítajú tí, čo už majú aj bez toho svoj objektívnejší názor. Je mi ľúto, že väčšina ľudí sa nedozvie o toľkých pekných a prospešných aktivitách cirkvi. Nehovorím, že treba zakrývať chyby, ale ak sa hovorí len o nich, i to spôsobuje dezinformáciu.
Bulvár, ktorý na slovenskom trhu prevláda, má tiež svoje pravidlá a aj v ňom možno hrať fair play, ak ho vnímame v rámci žánru, ktorý mu je vlastný.Marián Gavenda
Aký postoj má k médiám cirkev? Z postoja slovenskej cirkvi sa môže zdať, že rezervovaný. Cirkev si do kuchyne novinárov veľmi nepúšťa.
Myslím, že v snahe budovať mosty medzi cirkvou a sférou svetských a komerčných médií som bol svojim spôsobom priekopníkom a veľa sa urobilo. Môj nástupca na poste hovorcu biskupskej konferencie v týchto aktivitách pokračuje. Zaviedli sme školenia pre diecéznych hovorcov, ktorí majú priamo v náplni komunikáciu s médiami. Záujem tu teda je, aj veľký posun. Samozrejme bulvár a povrchné médiá si do svojho vnútra nerada vpúšťa každá inštitúcia. Myslím však, že treba spolupracovať aj s nimi, ba najmä s nimi, veď na široké vrstvy obyvateľov majú najväčší vplyv. Aj tu možno nájsť dobrú vôľu a zmysel pre pravdu. Mosty sa najľahšie budujú, ak sa začne z oboch strán. Ak v niektorom médiu občas odznie aj niečo pozitívne, spolupracuje sa s nimi oveľa ochotnejšie.
V poslednej dobe médiá prinášajú permanentne správy s veľkými titulkami o zneužívaní detí kňazmi. Sú tie informácie vyvážené?
Tieto kauzy sú klasickým príkladom organizovanej kampane. Stačí si pozrieť štatistiky počtu obvinených a dokázaných prípadov. Profesionálna štúdia v USA dokazuje, že zo 109-tisíc kňazov bolo za obdobie 1950-2002 obvinených 4 392 prípadov, z toho odsúdená necelá stovka. Znamená to, že viac ako 4000 ich bolo obvinených nevinne. Aj oni a ich komunity prežili hlboké traumy. Nedivím sa, že správy nie sú vyvážené. Bolí ma, že je tým ohrozená sloboda názoru. Človek, ktorý nemá na výber, nemôže byť slobodný.
Ako vnímate tieto škandály? Nehrozí, že ľudia sa od cirkvi po takýchto kauzách odvrátia?
Aj keby bol pravdivý iba jeden prípad, bolo by to odsúdeniahodné. Treba však jasne odlišovať prípady, ich príčiny a riešenia, a mediálnu kampaň, ktorá si nimi slúži. Z toho, ako je celá medializácia nastavená jasne vidno, že ide o vyvolanie odchodu z cirkvi. Poviem iný príklad. Smrť človeka zavinená nedbalosťou lekára. Obrovská trauma pre rodinu, zločin voči danému človeku. Myslím, že takých prípadov je na malom Slovensku viac za jeden rok, než prípadov pedofílie kňazov v Spojených štátoch za päťdesiat rokov. Vytvárať však silný mediálny tlak akoby každý lekár bol vrah, by bola veľká krivda voči tej väčšine, ktorá si poctivo robí svoju prácu. Pedofília je zlo a zvrhlosť, mediálna manipulácia tak isto. Každý by mal začať s nápravou od seba.
Ako to, že sa o tomto dianí mlčalo? Obete i kňazi, ktorí mali vyšetrovanie na starosti prichádzajú s výpoveďami až po niekoľkých desaťročiach.
Nepochybujem, že sa stali chyby. Treba ich odsúdiť, snažiť sa im predísť. Je normálne aj to, že verejnosť kladie na kňazov náročnejšie kritériá, to je správne. Aj zverejnené prípady však hovoria i o snahe po riešení, ponúknutia liečenia. Riešiť vec však neznamená, že biskup má o prípade okamžite písať správu pre bulvár. Verím, že napriek všetkej prehnanosti a účelnosti celá kauza napokon poslúži očiste cirkvi a pomôže mnohé napraviť a zlepšiť, najmä v kňazskej formácii.
Kriticky sa vníma aj postoj pápeža v tejto kauze.
Ten kritický postoj je veľmi nekritickým obvinením. Skôr jeho postoj považujem až za príliš pokorný. Voči skutočným prípadom je na mieste. Svojim listom však v istom zmysle akoby dal za pravdu celej mediálnej afére a nepriamo potvrdil celú fámu, ktorá je neúmerne zveličená. On sa vyjadroval k tým, ktorých sa to týka.
Nepochybujem, že sa stali chyby. Treba ich odsúdiť, snažiť sa im predísť. Aj zverejnené prípady však hovoria i o snahe po riešení, ponúknutia liečenia. Riešiť vec však neznamená, že biskup má o prípade okamžite písať správu pre bulvár. Marián Gavenda
Ak k takýmto kauzám dochádzalo vo svete, je možné, že aj u nás? Ak nie tak prečo?
Bol pokus vytvoriť ju. Známa kauza františkáni. Objednaná, zinscenovaná, odhalená a pokutovaná. Podstatou kauzy však nie sú očiernení františkáni, ale ohrozenie demokracie a právneho štátu. Ľudia sa nepýtali, kto má tak silný vplyv, že dokáže na zinscenovanú kauzu zapojiť zásah polície, na aký treba veľmi vážne a opodstatnené dôkazy. Tu sa mali investigatívni novinári šancu zahryznúť do zaujímavej témy.
V tejto súvislosti sa spomína znovu aj celibát. Je dnes potrebný? Nie je prežitkom?
Celibát je otázkou hlbokého vnútorného vzťahu. Aj cirkevné dokumenty hovoria, že bez neho je nemožné zachovávať ho. Kríza celibátu sa vynára v súvise s krízou živého vzťahu k Bohu. Zrušenie celibátu by nič nezmenilo na samotnej kríze. Väčšinou o celibáte hovoria tí, ktorých sa netýka. Nedivím sa, že bežne sa ľuďom zdá nepochopiteľný. Ak však odsudzujú jeho nezachovávanie, asi to znamená, že schvaľujú jeho zachovávanie.
Aká je dnes cirkev, dokáže reagovať na výzvy doby?
Cirkev je širokánsky pojem. Čo sa týka Slovenska, bolo by zaujímavé zhromaždiť z celého územia krajiny farské oznamy z niektorej konkrétnej nedele, v ktorých sa hovorí o rozmanitých aktivitách v danej farnosti a štatisticky ich spracovať. Koľkých ľudí zachytávajú, čo im ponúkajú, za aké prostriedky ako účinne napomáhajú verejnému dobru. Cirkev nie je organizácia, ale organizmus. Má aj svoju štrukturálnu kostru, to však nie je všetko. Súčasťou života a rastu je, že jedny bunky odumierajú, iné sa rodia. Sú aktivity, ktoré zastarávajú, už ľudí neoslovujú, iné priťahujú. Je v tom akýsi prirodzený výber, zákonitosť duchovnej vitality.
V mnohom počínaní sa zdá zastaralá, konzervatíva, pomalá.
Je to pravda, aj ja by som vo všeličom rád videl v nej väčšiu pružnosť. Byť však moderný neznamená modifikovaný podľa objednávky ideových módnych trendov. Mať svoj názor nezanemená zadubenosť a trvalé hodnoty sú práve preto hodnotné, že nepodliehajú zmenám. Avšak byť bližšie k bežným ľuďom, viac angažovaná v civilnej spoločnosti, viac vysvetľovať ako moralizovať, to všetko sú výzvy a oprávnené očakávania. Ale to nerobí Cirkev ako abstraktný celok. Niektorí kňazi tak robia viac, iní menej, podobne aj samotní veriaci.
Čo môže dnes cirkev ponúknuť človeku?
Opakujem to kde môžem, že k podstate i veľkosti človeka patrí, že má dušu, ktorá tak ako pľúca potrebujú vzduch, túži po nekonečne. To je aj najhlbšia dilema človeka. Túži byť nepomerne viac, než je. Človek sa však nemôže sám zodvihnúť za vlasy, dokázať nekonečne viac, než mu umožňujú jeho sily a schopnosti. Cirkev je cestou, ktorou zostupuje Boh, aby vyplnil v človeku to najväčšie a najkrajšie vákuum. Človek túži byť zbožstvený. Ak sa nenapĺňa táto jeho túžba, vedie to k výstrelkom. Podobne ako si niekto nedostatok emócií kompenzuje množstvom cukru do kávy. Nakoľko účinne vie cirkev túto ponuku sprostredkovať a ľudia ju prijať, o tom možno diskutovať. Ale isto tá ponuka tu stále je.
Začína sa veľkonočné obdobie. Príbeh starý 2 000 rokov. Aký má dnes zmysel?
Príbeh, aktuálny, odkedy jestvuje človek. Zmysel života, možnosť premeniť bolesť na radosť, zlo na dobro, otázka života a smrti. Veľká noc tu dáva odpoveď. Kým tu bude človek, bude tu potrebná aj Veľká noc. Kto nezakúsi, nepochopí, kto zakúsi, nezabudne.
Zhováral sa Radovan Pavlík
