Prečo je potrebné, aby sme si všímali, ako sú dodržiavané ľudské práva vo svete?
Úcta k človeku a dodržiavanie ľudských práv je prvým východiskom pre slobodnú a zodpovednú spoločnosť. Ľudské práva sú nielen neodňateľné, ale aj nenarušiteľné. Solidarita je prejavom spolupatričnosti a spoluzodpovednosti. Ak ju vieme prejaviť, tak konáme zodpovedne. Ak nie, tak sa nám môže stať to, čo pamätáme z nedávnej histórie, keď aj u nás dominovala totalita, ktorá likvidovala a prenasledovala, zatláčala človeka s jeho právami. Dnes je u nás vyše 20 rokov sloboda, vyrástla nová generácia, ale je potrebné pamätať, že ani sloboda, ani úcta k ľudským právam, samozrejme ani demokracia, právny štát nie sú raz a navždy dané. Neprichádzajú automaticky ako sezóna, ale sú veľkým darom a výzvou. A to platí tak vnútorne ako navonok. Tak dovnútra spoločnosti na Slovensku, kde sa treba usilovať o tieto základné hodnoty každodenne, rovnako ako aj vo svete, ktorý je okolo nás.
U nás totalita padla pred 20 rokmi, ale ľuďom ako keby to bolo ľahostajné. Ako keby sa nám ľudské práva stávali ľahostajnými a nepamätali sme na to, že to je len 20 rokov.
Áno aj nie. Pre mnohých sa ako keby kyvadlo presunulo z polohy komunizmus do polohy konzumizmus. Tu a teraz máme nové výhody, nové možnosti. A to, čo predtým bolo silné z hľadiska tzv. kolektivizmu, že masa bola rozhodujúca, štát kolektivizoval a kolektív bol viac ako jednotlivec, teraz pre mnohých je ako keby v novej polohe individualizmu. Ani jeden ani druhý extrém nie je zdravý, nie je dobrý, pretože zabúda na slabých, núdznych, utláčaných, odkázaných. Medzitým je ten priestor, ktorý odmieta násilnú kolektivizáciu, ale aj bezbrehý individualizmus. To je priestor pre dôstojnosť i zodpovednosť každého. Počnúc sebou samým, ale aj za vzťahy so susedom, v tom každodennom rámci každodennom, ale aj v rámci medzinárodnom. Ľahostajnosť je slepá ulica, vedie ľudí do nešťastia. Osobne, ale aj v okolí. Ale máme aj krásne príklady neľahostajných, solidárnych jednotlivcov a organizácií. Slovensko výrazne prispelo ľuďom na Haiti. Hlavne cez zbierky v chrámoch, pretože čakať len od vlády znamená znovu iba organizovanú solidaritu. Minulý týždeň sme ako KDH mohli urobiť pekné, aj keď limitované, gesto voči ľuďom v Japonsku, ktoré patrilo k hospodárskym veľmociam a dnes je zranené obrovskou tragédiou, keď 27 tisíc ľudí spláchla voda zo sveta a mnohým miliónom zmenila život na ťažké každodenné utrpenie. Ale možnože takým dobre viditeľným príkladom je zbierka Dobrá novina, kde vyše 25 tisíc mladých ľudí okolo Vianocami vyzbieralo výraznú pomoc. Pri posledných Vianociach takmer milión eur zo 76 tisíc domácností pre vzdialené deti v Afrike, ktoré nemajú ani zďaleka také možnosti, ako majú naše deti. Čím chcem povedať, že to pokušenie prechodu z komunizmu ku konzumizmu tu existuje, lebo máme možnosti pre materiálny rozvoj, ale aj vedomie a svedomie, ktoré hovorí, že aj naše možnosti by mali pomáhať iným na ceste k perspektíve. Niektorí sú skeptickí pri hodnotení dnešnej situácie u nás a vo svete z hľadiska solidarity, iní zase optimisti, pretože máme oveľa viac slobody a otvorených medzinárodných vzťahov a celkovej perspektívy. Podstatnou odpoveďou medzi týmito hodnoteniami je naša vlastná odhodlanosť, čo my robíme jednotlivo i spoločne. Na Slovensku sú mnohé organizácie, skupiny a jednotlivci, ktorým záleží na tom, čo sa deje okolo nás.
Vyhlásenie NR SR hovorí o tom, že vláda aj prezident by sa mali zasadiť za dodržiavanie politických a náboženských práv a slobôd. Do teraz to bolo nedostatočné?
Nezmeníme minulosť, ale súčasnosť si žiada viac. Už v minulosti sme sa v niektorých konkrétnych témach angažovali a Slovensko z tohto pohľadu skôr ukazuje, že aj menší môžu mať vplyv na medzinárodné fóra a postoje. Minulé roky to viac absentovalo. Je to aj kritika predchádzajúcej koalície, ktorá takýmto témam na medzinárodných fórach nevenovala pozornosť. Skôr to obracala na istý pragmatizmus ekonomického alebo politického charakteru.
Maďarský nacionalizmus má svoje etapy tak, ako iné nacionalizmy a teraz ako keby chcel prekryť napríklad výrazné hospodárske a sociálne problémy, ktorými Maďarsko prechádza v posledných rokoch. Ján Figeľ
Pre prenasledovanie kresťanov sa s egyptských veľvyslancom na Slovensku stretla europoslankyňa Anna Záborská. Nepozval si ho minister zahraničných vecí, ani premiérka, ani prezident.
Naši poslanci aj vedenie KDH týmto agendám venuje permanentnú pozornosť, nie kampaňovito, nie niekde a nie preto, že niečo je vidieť v médiách, ale z presvedčenia. Toto je náš program, toto je naša identita, toto je tvár, ktorú chceme formovať. Chcem, aby aj prezident, aj vláda aj ostatné inštitúcie osobitne aj parlament, ktorý sa vyjadril vo forme rezolúcie, tieto postoje prenášali do medzinárodného prostredia. Samozrejme korektne, s patričným citom, ale ako veľmi dôležité nadčasové princípy, ktoré na jednej strane nás presahujú, ale na druhej tu a teraz pre ne môžeme a máme niečo urobiť. Je to aj ústavná, ale aj osobná zodpovednosť každého politika. Minister zahraničných vecí napomáhal niektorým iniciatívam už či sa to týka Bieloruska alebo Kuby, respektíve témy prenasledovania kresťanov. My sme s viacerými iniciatívami prišli, ale vyžaduje si to podporu tých, ktorí majú páky. V diplomacii, v politike, v ekonomike.
Toto je vyhlásenie, teda verbálny prejav. Aké konkrétne kroky solidarity môžeme spraviť?
Prenasledovanie kresťanov je vo veľkom rozsahu od Pakistanu cez Irak, Indiu, Egypt, Sudán, Nigériu, v mnohých krajinách, takže tá téma ako keby z hľadiska rozsahu a intenzity narastala. Môžeme urobiť časť odpovede v slovenskom rozmere a časť v európskom. Pretože my sme Európa, my sme súčasťou EÚ.
Vyhlásenie vyzýva uplatniť diplomatické, ekonomické a iné nástroje.
Diplomatické, politické, ekonomické, prípadne iné treba vnímať ako na jednej strane represiu a na druhej to preventívne, respektíve solidárne s tými, ktorí sú utláčaní. Represívne voči utláčateľom a povzbudivé voči prenasledovaným. Napríklad to, že Slovensko pozvalo predstaviteľov bieloruskej opozície bol konkrétny výraz solidarity. My sme im pomáhali, aj pomáhame napríklad vo vzťahu k európskym štruktúram. Pomáhame im aj technicky, lebo im režim prezidenta Lukašenka zhabal všetok majetok, ktorý im umožňoval každodennú komunikáciu a fungovanie. Budeme v tomto úsilí pokračovať a som presvedčený, že príde čas, ktorý zhodnotí aj toto úsilie. Čo sa týka európskych inštitúcií, my máme dnes nielen možnosť, ale aj priamo zodpovednosť, veľmi často na báze jednomyseľnosti, presadzovať sami alebo oveľa úspešnejšie so susedmi z postkomunistických krajín to, čo je nám vlastné. A pamäť na to, ako fungoval komunizmus, je u nás oveľa čerstvejšia, ako v iných krajinách, ktoré tým neprešli. Ale je to aj naša zodpovednosť, ktorá hovorí o aktívnej pamäti, pretože zápas s totalitou nebol raz a navždy vybojovaný, ale je kontinuálny. Takže to, čo robíme pre slobodu iných, je vlastne našou spätnou väzbou, alebo splátkou alebo ako keby aktívnym vďakyvzdaním za dar slobody, ktorý sme dostali my. Mnohí sa ho nedožili. Mnohí si ho ani nevedia dostatočne uvedomiť, aký je vzácny v dnešnom svete. Tie nástroje, hlavne európske, považujem za veľmi významné, pretože európska 27 reprezentuje pol miliardy ľudí. EÚ je na jednej strane atraktívna, mnohí sa k nej hlásia a my môžeme práve tým presadzovať a podmieňovať ľudské práva a základné princípy právneho štátu. EÚ je najväčším svetovým donorom rozvojovej pomoci. Cez ňu ide najviac prostriedkov do krajín, ktoré často sú ako keby na hraniciach fungovania alebo totalitného ovládania. My nepodporujeme totalitné režimy, ale práve spájanie rozvojovej pomoci s ľudskými právami, s podporou najslabších, najchudobnejších, s prekonávaním hladu a biedy, ale aj vytváraním prostredia pre slobodu a demokraciu, aby sa im lepšie darilo. To je náš konkrétny príspevok. Iné krajiny alebo iné kultúry vo svete o to tak nedbajú, skôr sú orientované na ekonomické výhody, ale Európa si musí pamätať, že za to, čím je, vďačí nielen hospodárstvu, ale kultúre a svojim duchovným koreňom.
V súvislosti s prenasledovaním kresťanov vo svete nevnímate určitú spojitosť aj v Európe, že náboženstvo je tak či tak vytesňované?
Kríž nie je znakom ovládania, ale služby. Znakom lásky. Ak kresťanstvo bude verné tomuto chápaniu a hĺbke politiky ako služby, tak aj kríž poslúži pre identitu kresťanskej kultúry, ale aj pre jej charakter v dnešnom svete v 21. storočí veľmi inšpirujúco. A o to ide, aby nás symboly nerozdeľovali, ale identifikovali a pozývali. Ak sa náboženstvo stáva zdrojom fanatizmu, je popretím toho najhlbšieho, čo napríklad kresťanstvo hlása a to je láska. Láska k blížnemu, láska ku všetkým. Je veľmi potrebné, aby sa Európa nezriekala svojho dedičstva, aby chápala symboly, ako súčasť kultúry a prezentácie svojej identity. Nie proti niekomu, alebo nie z hľadiska vnucovania, ale z hľadiska spoločenstva a základných hodnôt. Pretože kresťanstvo a demokracia sú veľmi úzko v dejinách späté. Výrazný zlom do ľudských dejín priniesla práve židovsko-kresťanská kultúra. Ľudia sú si rovní, ľudská dôstojnosť je pre každého rovnaká, aj keď sme všetci navzájom rôzni. A služba tomuto presvedčeniu v dejinách bola vždy povzbudením, inšpiráciou, rozvojom, osvietením. Potláčanie tohto princípu spôsobovalo obrovské tragédie, krviprelievanie. Potláčanie tohto rozmeru znamenalo vznik plynových komôr alebo rozsiahle genocídy. Ak sa v Európe presadí princíp, že náboženstvo nepatrí už či do verejného alebo spoločenského života alebo bude diskriminovaná osoba na báze náboženstva, tak sa z relativizuje aj doterajšia cesta a prínos či kresťanstva, respektíve náboženstva pre kultúru a charakter Európy. A toto je veľké riziko! Áno, je tu nadmerná sekularizácia, ktorá ako keby chcela antagonizovať alebo do konfliktu dávať sakrálne a sekulárne, posvätné a to svetské, ľudské. Ale cieľom náboženstva nie je únik zo sveta, skôr služba Bohu, človeku a svetu pre spoločné dobro.
Aj v tejto súvislosti chcem poukázať na to, že čo sa stalo v NR SR, že SaS otvorila diskusiu o právach homosexuálov pri rozprave o prenasledovaní kresťanov. Nezašla táto strana priďaleko, aby porovnávala tieto dve oblasti?
Pozrite, liberálna agenda je blízka tejto strane a ja aj moji kolegovia v KDH to chápeme. Nakoniec naše koaličné rokovania práve aj pre tento rozdiel na jednej strane konzervatívnej tradičnej kresťanskej demokracie a na strane druhej novej liberálnej strany neboli ľahké. Čo však je pri tejto téme veľmi špecifické a odlišné je porovnávanie dvoch naproste odlišných menšín. Jednoducho prenasledovanie a zabíjanie nevinných ľudí je neprimerané a nemiestne spájať s témami požiadaviek akýchkoľvek iných menšín. Pretože tu ide o krvavé akty po celom svete, ku ktorým je treba zaujať stanovisko a ja som rád, že aj SaS podporila túto deklaráciu. Ale dávať to na jednu úroveň je práve tou etickou relativizáciou, ktorú odmietame.
Nezdá sa vám, že táto strana si na súboji s KDH alebo na tých hodnotových sporoch, v ktorých prirodzene stojíte vy a oni na dvoch rôznych póloch, chcela zdvihnúť preferencie?
KDH s univerzálnymi hodnotami, s tými základnými princípmi, na ktorých funguje spoločnosť, nebude obchodovať. Zároveň program, na ktorom sme sa dohodli, je tým priestorom a zadaním alebo obsahom, ktorý chceme napĺňať. Je to zadanie na štyri roky, čo znamená, že máme čo robiť. Je to rozsiahla výzva z hľadiska politiky, ekonomiky, sociálnej sféry, aj kultúry, vzťahov štátu a duchovných inštitúcií. Priestor, ktorý sme dohodli, považujem za ten, v ktorom aj SaS aj KDH sa chce schádzať a realizovať svoju zodpovednosť. Čo je nad tento rámec samozrejme je možno témou budúcou alebo pre širšie diskusie, ale vládny program plus koaličná dohoda sú základné východiská pre naše fungovanie a pre našu spoluprácu. Je to aj pozvanie k trpezlivosti, pretože niektoré základné témy, respektíve možno aj diskusie medzi nami vyžadujú trpezlivé vysvetľovanie. Aj sa k nemu hlásim. Trpezlivosť prináša ruže, je to aj historicky overené. Ale napríklad aj v pri takých záležitostiach, ako bola téma slobody, sú pozvaním k ochrane svedomia. Ľudská sloboda začína vo svedomí. Tam je jej najhlbší zdroj a prejav. A právo na výhradu vo svedomí je právo, ktoré uznáva väčšina demokratických krajín priamo v ústavách alebo v dôležitých zákonoch. Toto aj EÚ zaradila do Lisabonskej zmluvy. Uznať takéto právo na Slovensku v konkrétnej formulácii je veľmi dôležité. Ono už dnes existuje vo viacerých zákonoch Ak by sme ho však dokázali zhrnúť a zároveň dostať aj na platformu medzinárodnej zmluvy, tak na jednej strane slúžime človeku a slobodnej spoločnosti, respektíve občanovi v slobodnom štáte, aby sa vo svedomí nedostával do rozporu ako občan a veriaci alebo ako občan a človek s presvedčením. Respektíve slúžime aj dôveryhodnosti SR vo vzťahu k medzinárodným partnerom. Toto je moje presvedčenie, o ktorom chcem trpezlivo a usilovne diskutovať. KDH sa o to usiluje a verím, že raz to prinesie ovocie. Ovocie pre všetkých, nie pre KDH. Toto nie je služba strane, to je služba spoločnosti.
Každej slobodnej spoločnosti, demokratickému štátu a jeho inštitúciám má záležať na tom, aby ľudia mali slobodu, aby subsidiarita, o ktorej je často reč, či na európskej alebo národnej úrovni, vyjadrovala, že tým, kto je nositeľom slobody, je človek – občan a on iba deleguje na vyššiu úroveň časť svojej slobody, aby mu riešila jeho problémy a pomáhala v prehlbovaní tejto slobody. V ochraňovaní, či vnútroštátnom alebo medzinárodnom aj naše zákony a naše zmluvy by tejto slobode mali napomáhať. Takže naozaj tu ide o ochranu a podporu slobody svedomia, nie o nejaké negatívne vymedzovanie alebo limitovanie princípov svedomia. Preto je aj správne hovoriť ani nie tak o výhrade alebo o práve na výhradu, ale o ochrane slobody svedomia. Ján Figeľ
Dohodli ste sa, že v tomto volebnom období túto tému otvárať alebo riešiť nebudete.
Ja ju spomínam preto, lebo sme si vytýčili istý program a pravidlá a zároveň v tomto programe možno nájsť napríklad aj potvrdenie, že Slovensko aj v rámci zahraničnej politiky bude plniť svoje medzinárodnoprávne záväzky. Osobitne aj v oblasti ľudských práv.
To znamená, že sa vrátite v tomto volebnom období k tejto téme? Budete o nej minimálne diskutovať?
Táto téma je prinajmenšom na stole slovenskej diplomacie, ale svojim spôsobom aj spoločnosti ako takej, pričom aj pred voľbami aj tesne pri zostavovaní vlády a vládneho programu sa ani koaliční partneri od tejto témy nedištancovali. Skôr naopak, potvrdili otvorenosť, že nemajú problém s týmto princípom a témou. Možnože práve spôsob, ako ju riešiť, alebo ďalšie súvislosti môžu byť odpoveďou na otázku, či v tomto alebo nasledujúcom období.
Aj v týchto vašich vetách je badať trošku zmenu. Nebolo chybou nazvať zmluvu s Vatikánom o svedomí, ako zmluvu o výhradách vo svedomí? Aj vy teraz hovoríte o ochrane svedomia. Neznie to tak negatívne pre ľudí a možno to nevyvoláva napätia a ešte možnože výraz ochrana svedomia viac vystihuje, čo táto zmluva má doniesť.
Je to tak, pretože samotná výhrada je zameraná na to, aby chránila človeka vo svedomí, aby nemusel konať proti svedomiu. Aby opakujem, ako občan a nositeľ presvedčenia nebol v dileme, koho poslúchnuť. Či svedomie alebo zákon. A v hlbšej podstate pritom ide o ochranu slobody svedomia. Každej slobodnej spoločnosti, demokratickému štátu a jeho inštitúciám má záležať na tom, aby ľudia mali slobodu, aby subsidiarita, o ktorej je často reč, či na európskej alebo národnej úrovni, vyjadrovala, že tým, kto je nositeľom slobody, je človek – občan a on iba deleguje na vyššiu úroveň časť svojej slobody, aby mu riešila jeho problémy a pomáhala v prehlbovaní tejto slobody. V ochraňovaní, či vnútroštátnom alebo medzinárodnom aj naše zákony a naše zmluvy by tejto slobode mali napomáhať. Takže naozaj tu ide o ochranu a podporu slobody svedomia, nie o nejaké negatívne vymedzovanie alebo limitovanie princípov svedomia. Preto je aj správne hovoriť ani nie tak o výhrade alebo o práve na výhradu, ale o ochrane slobody svedomia.
Tento týždeň mal parlament mimoriadne rokovať o maďarskej politike. Ako vnímate to, že sa problém slovensko-maďarských vzťahov a pôsobenia Maďarska, Viktora Orbána dostáva na našu parlamentnú pôdu?
Nie som šťastný z tohto vývoja. Ani vo vzťahu k dianiu u susedov, ktoré je znovu v dominancii ako keby veľkých historických tém a rieši ich neeurópskym prístupom, ale skôr takým typickým maďarským alebo karpatským. To znamená snaží sa zjednocovať národ nie tým, že sme spoločne vstúpili do EÚ a ocitáme sa v jednom veľkom priestore, kde je možná mobilita, spolužitie a zdieľanie základných hodnôt, ale vytvára štátoprávne väzby ponad hranice na báze pôvodu alebo etnického rozmeru. Ak by takýto príklad bol sledovaný ďalšími krajinami, tak tu budeme mať veľkosrbské, veľkoalbánske, veľkorumunské alebo iné pokušenie. Po druhé si myslím, že práve Slovensko svojim charakterom, etnickým zložením, ale aj doterajšou skúsenosťou by malo potvrdiť, že vieme svoje témy, záujmy, problémy riešiť doma a zároveň v spoločnej Európe. To znamená menšinovú problematiku riešiť tak, aby sa menšiny u nás necítili cudzincami. Aby napríklad maďarská menšina mohla riešiť svoje záujmy, ale aj rozvoj kultúrny, edukačný alebo celkový v rámci Ústavy a zákonov SR. Diskusia o týchto záležitostiach, ale aj praktické konkrétne riešenia sú potrebné. Nie je pre to potrebná mimoriadna schôdza. Práve to, že dnes máme na Slovensku koalíciu, v ktorej je aj menšinová strana, je potvrdením, že národnostné menšiny na Slovensku sú súčasťou zodpovednosti za politiku a správu vecí verejných. To je vždy lepšia odpoveď, ako nejaké kombinácie ponad hranice. Respektíve demokracia a účasť na moci je viac ako najrôznejšie formy autonómie alebo nejakého vyčleňovania.
Je maďarský nacionalizmus pre Slovensko dnes nebezpečný?
Maďarský nacionalizmus má svoje etapy tak, ako iné nacionalizmy a teraz ako keby chcel prekryť napríklad výrazné hospodárske a sociálne problémy, ktorými Maďarsko prechádza v posledných rokoch. Nie je to dobré, lebo v podstate sa každodenné problémy ľudí neriešia, ale touto témou akoby prekrývajú a odsúvajú v skutočnosti na vedľajšiu koľaj. Nie je to dobré pre Maďarsko a nie je to dobré ani pre EÚ, ktorej teraz susedná krajina predsedá. Príkladom z inej oblasti, ktorý by som pripomenul, je napríklad samotný tlačový zákon, ale aj téma dvojakého občianstva, ktoré sa historicky v dnešnom návrhu spája s obdobím uhorských dejín. To je ako keby návrat do minulosti, nie cesta do budúcnosti. Veľa z týchto návrhov ako keby chcelo prekonávať trianonskú traumu. Pre nás rok 1918 bol prekonaním nielen prvej svetovej vojny, ale aj všetkých dovtedajších negatívnych skúseností už či s absolutizmom počas Rakúsko-Uhorska alebo ťažkými silnými vlnami maďarizácie. Pre nás to bol prechod do slobodnejších a perspektívnejších demokratických pomerov bývalého Československa. Revanš druhej svetovej vojny bol návratom, krvavým pokusom o zvrat na tejto ceste k európskej perspektíve a následne 40 rokov komunistickej totality. Ale spoločná Európa je veľmi konkrétnym a účinným spôsobom prekonávania historických tráum alebo pokušení o revanš. A má odpoveď aj na tému občianstva. Každý z nás, kto je občanom SR, je zároveň občanom EÚ, dostáva množstvo nových práv aj vo vnútri únie aj v medzinárodnom prostredí. Mnohé ďalšie, čo dnes zamýšľa alebo ponúka maďarská vláda nás vedie skôr do minulosti, z ktorej sa treba poučiť. Vnímam to kriticky, ale zároveň so zodpovednosťou, že na Slovensku je konštruktívna odpoveď aj na tieto témy a pokušenia. A po druhé, že ju treba hľadať na spoločnej pôde. Predpokladám, že takáto jurisdikcia, ktorá na báze etnickej chce dávať výnimočné oprávnenia, dokonca volebné právo občanom iných štátov, môže narušiť práve princípy, na ktorých sa zrodila EÚ.
Nie je problém trošku aj tá naša mimoriadna schôdza, lebo čo by mohla? To by bola tiež len vlna nacionalistických prejavov na našej strane.
Ja myslím, že skôr na normálnych zasadnutiach potrebujeme postupne riešiť tieto otvorené otázky. Jedna z nich je prebiehajúca legislatíva alebo legislatívny proces o jazykoch národnostných menšín a ďalšou otázkou samozrejme je a bude úprava zákona o štátnom občianstve tak, aby na jednej strane eliminoval nežiaduce účinky predchádzajúcej úpravy a na druhej veľmi jasne zavádzal poriadok alebo postuloval právo, ktoré charakterizuje občianstvo ako jedinečný vzťah medzi štátom a občanom. Myslím, že tieto veľké témy pri dostatku dobrej vôle, ale aj odvahy a rozvahy zvládneme. KDH spolu s koalíciou bude cez vládu a parlament na situáciu okolo dvojakého občianstva účinne reagovať hneď po doriešení zákona o jazyku národnostných menšín.
Zhováral sa Radovan Pavlík
