Navonok všetko funguje – skvelá práca, zdravá rodina a finančné zabezpečenie. Z fotiek na sociálnych sieťach by sa mohlo zdať, že takýto život je splneným snom. No ten pocit prázdnoty vo vnútri všetko prekričí. Prázdnota, ktorá sa nedá zaplniť ani ďalším úspechom, novým autom či drahou dovolenkou. Hovoríme o „zlatej klietke“, keď navonok máte všetko, čo sa dá považovať za „úspech“
Práve s týmto fenoménom sa vo svojej praxi stretáva Monika Chovanová, psychologička, ktorá sa vo svojej praxi venuje osobnému a vzťahovému poradenstvu. Pomáha ľuďom hľadať autentickosť, vnútornú slobodu a zmysel, a to aj v prípadoch, keď „na papieri“ vyzerá ich život dokonale.
Monika Chovanová verí, že prázdnota nie je slabosť, ale signál, že duša potrebuje nový priestor na nadýchnutie. V rozhovore vysvetľuje, prečo sa „zlatá klietka“ netýka len celebrít, prečo sa za tieto pocity hanbíme a ako začať hľadať cestu späť k sebe.
Prečo niektorí ľudia cítia prázdnotu aj vtedy, keď majú všetko, čo spoločnosť označuje za úspech?
Aj keď má človek „všetko“ – stabilnú prácu, peniaze, rodinu či uznanie – stále môže vnútorne trpieť prázdnotou. Psychológia pozná tento jav ako „existenciálnu frustráciu“. Ide o stav, kedy človeku chýba vnútorný zmysel alebo sa jeho život rozchádza s tým, kým skutočne je.
Duševné zdravie na Slovensku pod tlakom spoločenskej polarizácie
V mojej praxi často počujem vety ako: „Mala by som byť šťastná, ale nie som,“ alebo „Všetko funguje, len ja nie.“ Títo ľudia zvyčajne žijú podľa očakávaní iných, nie podľa seba. Často ide o vysoko funkčných klientov – podnikateľov, lekárov, právnikov – ktorí všetko robia správne, no necítia radosť.
Výskumy v oblasti pozitívnej psychológie ukazujú, že zmysluplnosť života je pre duševné zdravie dôležitejšia než samotné dosahovanie cieľov. Prázdnota nie je slabosť, ale signál, že niečo podstatné chýba. Niečo, čo sa nedá kúpiť ani odpracovať.
Najčastejšie to vidíme u celebrít, ktoré naoko majú všetko, no niektoré často trpia úzkosťami, depresiami a veľa z nich si dokonca vzalo život. Prečo je to pre nás „bežných ľudí“ také nepochopiteľné, že na ich problémy len povieme: „Už nevedia čo od dobroty“?
Pre bežného človeka je často nepochopiteľné, že niekto s obrovským majetkom, krásnym telom a slávou môže byť nešťastný. Máme tendenciu veriť, že ak by sme mali ich život, všetko by bolo v poriadku. No psychologické mechanizmy fungujú u každého rovnako – aj títo ľudia bojujú s neistotou, sebahodnotou, samotou či strachom zo zlyhania. Sláva môže vytvárať sklenený múr medzi človekom a ostatnými.
V mojej praxi som sa stretla s klientmi, ktorí síce neboli celebritami, ale žili pod silným verejným alebo spoločenským tlakom a ich pocit izolácie bol veľmi podobný. Namiesto empatie im okolie často odopiera právo na utrpenie s komentárom: „Nevedia, čo od dobroty“. To len zvyšuje ich pocit viny a osamelosti. Výskumy ukazujú, že verejne známi ľudia majú vyššiu mieru úzkosti a depresie práve pre nedostatok autentických vzťahov. Je dôležité si uvedomiť, že psychická bolesť nemá nič spoločné s tým, koľko máme na účte.
Je tento fenomén častejší u celebrít a bohatých, alebo sa týka aj bežných ľudí v dobre zabezpečenom živote?
Nie je to problém iba celebrít. Fenomén „zlatej klietky“ sa týka mnohých bežne zabezpečených ľudí. V praxi som stretla desiatky klientov, ktorí žijú navonok dobrý život. Majú rodinu, dom, dovolenky aj čas na seba, a predsa ich niečo vnútri ťaží. Pýtajú sa: „Prečo nie som šťastný, keď všetko mám?“
Slovensko buduje nový systém starostlivosti o duševné zdravie. Vznikajú centrá, stacionárne aj linka pomoci
Tento stav vychádza z vnútornej disonancie – rozdielu medzi tým, čo sa od človeka očakáva, a tým, po čom jeho duša naozaj túži. Takéto prípady vidíme najmä po štyridsiatke, keď sa ľudia začnú pýtať po zmysle života a nielen po výkone. Výskumy hovoria o „kríze stredného veku“, ktorá v skutočnosti nie je krízou, ale volaním po autentickosti.
Keď som vyštudovala medicínu a stala sa zo mňa úspešná doktorka a pritom jediné, po čom som túžila, je maľovať, niekedy si už poviem dosť: „Toto som nechcela.“ Najčastejšie sa to stáva práve po štyridsiatke. Niekedy stačí malá vnútorná zmena a inokedy potrebuje človek úplne prehodnotiť svoj životný smer. Je dôležité vedieť, že s týmto nie ste sami.
Ako veľmi nás ovplyvňuje tlak spoločnosti, že „by nám malo byť dobre“? A čo ak nie je?
Spoločnosť má veľmi silné naratívy o tom, ako má vyzerať šťastný život. Rodina, kariéra, zdravie, dovolenky, aktívny životný štýl. Ak človek toto všetko má, no necíti vnútorné naplnenie, začne pochybovať o sebe: „Niečo so mnou asi nie je v poriadku.“
Tlak spoločenského očakávania nás môže viesť k predstieranému prežívaniu. Hráme rolu spokojnosti, lebo by sa to patrilo. V terapeutickej miestnosti mi klienti často priznávajú, že sa cítia vinní, keď nie sú vďační. No vďačnosť a spokojnosť nie sú to isté.
Výskum z oblasti sociálnej psychológie ukazuje, že vnútorný pocit pohody je veľmi individuálny a nemôže byť nariadený zvonka. Čím viac sa snažíme prispôsobiť normám, tým viac sa vzďaľujeme sebe. Autenticita často začína tam, kde si dovolíme priznať, že niečo nie je v poriadku aj keď „by malo byť“.
Sú pocity nespokojnosti v „dokonalom“ živote niečo, za čo sa ľudia hanbia? Prečo?
Áno a tá hanba je často paralyzujúca. Klienti sa cítia previnilo, že nie sú šťastní, aj keď majú všetko, po čom kedysi túžili. V praxi tento pocit znie ako: „Nemám sa na čo sťažovať, ale cítim sa prázdna.“ Hanba pramení z porovnávania, keď sa pozrieme okolo seba a vidíme ľudí, ktorí sa majú horšie. Myslíme si, že nemáme právo cítiť sa zle. Lenže emočný svet nie je súťaž o utrpenie.
Ako správne komunikovať, aby sme zlepšili svoje vzťahy s partnerom, v práci, s deťmi a rodičmi? - ROZHOVOR
Výskum Breného Browna o hanbe ukazuje, že práve hanba bráni ľuďom hovoriť otvorene o tom, čo prežívajú. A kým o tom nehovoria, nemôžu to ani riešiť. V skutočnosti sú tieto pocity volaním po zmene, nie rozmarom. Keď sa človek prestane súdiť, často prvýkrát zažije úľavu.
Môže byť úspech a blahobyt paradoxne zdrojom osamelosti alebo izolácie?
Prázdnota nie je vždy dramatická, často sa prejavuje veľmi nenápadne. Klienti mi hovoria: „Neviem sa na nič tešiť,“ alebo „Ráno vstanem, všetko spravím, ale cítim sa ako stroj.“ Navonok ide o ľudí, ktorí majú dobrú prácu, starajú sa o deti, dovolia si dovolenku, no vnútri majú pocit, že sa niečo stratilo.
V psychológii hovoríme o strate kontaktu so sebou samým. Človek funguje, ale neprežíva. Táto emocionálna vyprahnutosť často vzniká po rokoch potláčania potrieb alebo života podľa očakávaní iných. Výskumy ukazujú, že chronický nesúlad medzi vonkajším správaním a vnútorným prežívaním môže viesť až k vyhoreniu alebo depresii.
V mojej praxi som mala napríklad klientku – matku dvoch detí, ktorá mala ideálny rodinný život, no priznala, že každé ráno plače v sprche a nevie prečo. Prázdnota nie je slabosť, je to signál, že duša sa chce znova nadýchnuť.
Prečo niekedy nevieme prežívať radosť, aj keď máme reálne dôvody byť šťastní?
Psychické zdravie je viac než len absencia diagnózy. Je to schopnosť žiť v súlade so sebou. A emocionálna inteligencia je kľúčom k tomu, aby sme rozpoznali, čo cítime, prečo to cítime a čo s tým vieme spraviť. V praxi vidím, že veľa ľudí má vysoké IQ, ale nízku schopnosť pomenovať svoje emócie. Keď sa naučia rozlišovať, či ide o smútok, frustráciu alebo únavu, dokážu konať s väčšou jasnosťou.
Česi sú šťastnejší než Slováci, hlavnou podmienkou je dostatok peňazí a dobré bývanie
Emocionálne uvedomenie nám pomáha zachytiť prázdnotu skôr, než prerastie do depresie. Výskum Daniela Golemana (otca konceptu EI) ukazuje, že emocionálna inteligencia má väčší vplyv na spokojnosť v živote ako akademické schopnosti. Jedna moja klientka, úspešná manažérka, si napríklad roky myslela, že je „len unavená“, kým nezistila, že potláča hnev aj smútok. Keď sa naučila pomenovať svoje pocity, začala si viac rozumieť a reagovať na svoje emócie a potreby.
Je za tým často nenaplnená potreba autenticity, slobody alebo zmyslu?
Prvým krokom je dovoliť si priznať nespokojnosť bez sebaodsudzovania. V terapii často pomáham klientom pomenovať, čo konkrétne im chýba: zmysel, sloboda, autenticita, spontánnosť, kreativita… Keď vieme, čo hľadáme, vieme aj hľadať spôsob, ako to priniesť do svojho života. Niekedy stačí malá zmena ako nový rituál, činnosť, návrat k zabudnutej túžbe. Inokedy ide o hlbší prerod.
Výskumy ukazujú, že aj krátkodobá terapia zameraná na zmysel (napr. logoterapia podľa Viktora Frankla) vie výrazne zmierniť existenciálnu úzkosť. V mojej praxi funguje aj práca s telom a emóciami, nielen rozprávanie, lebo často sa telo ozve skôr než vedomie. Napríklad klientka, ktorá nevedela pomenovať čo cíti, zrazu pri práci s dychom zistila, že drží smútok v hrudi roky.
Ako si v každodennom živote otestovať, či ma môj život napĺňa alebo len idem na autopilota?
Rozdiel medzi nespokojnosťou a depresiou je hlavne v intenzite, trvaní a dopade na fungovanie. Nespokojnosť môže byť signálom, že potrebujeme niečo zmeniť, ale stále dokážeme fungovať, pracovať, cítiť radosť aspoň z niečoho. Pri depresii však nastáva zúženie emócií, strata záujmu o všetko, únava, nespavosť alebo naopak nadmerný spánok, strata chuti do jedla a niekedy aj myšlienky na smrť.
Láska ako droga: Prečo sme závislí na dráme a stabilný vzťah nás nudí? - ROZHOVOR
V praxi sa stretávam s ľuďmi, ktorí si myslia, že sú len leniví alebo nevďační, no po hlbšom rozhovore vyjde najavo, že už mesiace nedokážu prežívať radosť. Diagnózu depresie môže potvrdiť iba odborník, ale je dobré spozornieť, ak stav pretrváva viac ako dva týždne a ovplyvňuje každodenný život. Výskumy ukazujú, že včasná intervencia významne skracuje trvanie depresie a znižuje jej závažnosť. Ak si nie ste istí, radšej vyhľadajte psychológa. Nie je to slabosť, ale zodpovednosť voči sebe.
Ako začať hľadať vnútorný zmysel, keď som taký/á otupený/á, že už ani neviem, čo by ma bavilo alebo napĺňalo?
Najdôležitejšie je nezľahčovať to, čo cítime. Ak máte pocit prázdnoty, nespokojnosti či straty smeru, je to platný signál, nie niečo, čo treba zahnať pozitívnym myslením. V mojej praxi často začíname tým, že si človek prvýkrát po dlhej dobe dovolí hovoriť pravdu bez filtra, bez masky. To samo o sebe býva liečivé. Potom hľadáme, čo konkrétne klient potrebuje. Často je to tvorivosť, sloboda, pocit byť sám sebou.
Toxicita ako ideál mužnosti? Influenceri ako Andrew Tate sľubujú mladým mužom rešpekt a ženy
Výskumy hovoria, že keď človek začne robiť aspoň malý krok denne smerom k svojim hodnotám, zvyšuje sa jeho subjektívne prežívané šťastie. Pomáha aj fyzická aktivita, spomalenie, hlbšie vzťahy a niekedy jednoducho len vedieť, že nie som jediný, kto to takto má. Keď už nás nič nebaví ani nenapĺňa, neznamená to, že je s nami niečo zlé. Možno sa len v nás prebúdza niečo, čo sme dlho potláčali.
Ako má človek vôbec začať hovoriť o tomto probléme, keď „zvonku to vyzerá, že nemá právo sa sťažovať“?
Keď sa o týchto pocitoch nehovorí, ľudia ostávajú vo vnútornej izolácii. Majú pocit, že len oni zlyhávajú, že sú nevďační alebo neschopní byť normálne šťastní. No práve zdieľanie robí z hanby niečo znesiteľné a často aj liečivé. V praxi vidím, ako sa klientom uľaví, keď počujú: „To, čo cítite, je normálne.“ Verejná diskusia o psychickej pohode môže vytvárať kultúru súcitu namiesto súdenia.
Výskumy z oblasti duševného zdravia potvrdzujú, že stigma je jednou z najväčších prekážok včasnej pomoci. A čím dlhšie človek mlčí, tým ťažšie sa mu hľadá cesta späť. Keď o tom hovoríme, otvárame dvere ostatným a ukazujeme, že aj úspech môže mať svoje tiene. A že sila nie je v predstieraní, ale v odvahe povedať pravdu.
