BRATISLAVA 26. MARCA (WEBNOVINY) – Rumunský režisér Florin Şerban zožal so svojím prvým celovečerným filmom Eu cand vreau sa fluier, fluier (If I want to whistle I whistle, 2009) úspech na Medzinárodnom filmovom festivale Berlinale, kde získal veľkú cenu poroty – Strieborného medveďa – a Cenu Alfreda Bauera. O tom, ako obsadzoval nehercov spomedzi mladých delikventov, odsúdených aj za tak vážne činy ako vražda prvého stupňa či znásilnenie, ako ho práca s nimi ovplyvnila a či považuje za prísnejšieho sudcu rumunské publikum alebo porotu na Medzinárodnom filmovom festivale Berlinale, porozprával v rozhovore pre agentúru SITA počas návštevy v Bratislave.
Ako ste sa dostali k projektu?
Bol to dosť dlhý proces. Na začiatku to bola divadelná hra If I want to whistle I whistle, napísala ju pred 13 rokmi, myslím, Andreea Valean. Hneď potom, môj spoluautor Cătălin Mitulescu napísal adaptáciu tejto hry . Potom veci ostali takto asi desať rokov. Pred dvoma rokmi Cătălin, ktorý je aj producentom tohto filmu, mi poslal scenár, vtedy som bol v USA, a spýtal sa ma, či chcem na tom pracovať a či to chcem režírovať. Prečítal som si scenár a zamiloval som sa doňho a takto to začalo. Bolo to dosť odlišné, trvalo mi dlho, kým som dotiahol tému a príbeh tam, kde je teraz. Bol to jeden a pol roka práce na scenári. Toto je genéza projektu.
Predpokladám, že adaptácia divadelnej hry na film si vyžiadala veľa zmien. Aké to boli?
Je tam veľa zmien. Celá štruktúra, osnova príbehu je zmenená. Čo som vynechal z hry, je osnova. V hre sú traja väzni, ktorí zoberú rukojemníčku. Vo filme je to len kapitola na konci, záver je iný. Poznám predchádzajúci príbeh a záver je iný ako hra. Hlavný hrdina bol iný v divadelnej hre, bol to veľmi tvrdý chlapík, bol šéfom vo väzenskej neoficiálnej hierarchii. Vo filme som pracoval na tom, aby som ho spravil omnoho zraniteľnejším, do príbehu sme uviedli matku, brata a príbuzných a celú dynamiku väzenia sme zmenili. Koniec je iný, najlepší priateľ hlavnej postavy je iný ako v divadelnej hre. Bolo tam veľa zmien. Sú to iné médiá – divadlo a film – a tieto zmeny sú normálne. To, čo sme vynechali z divadelnej hry, a myslím, že je to tá najdôležitejšia časť, je postoj detí. Postoj, ktorý môžete cítiť v názve: Ak chcem pískať, môžem pískať. Ak chcem niečo urobiť, urobím čo chcem bez ohľadu na následky. Toto je taký akoby detský spôsob priblíženia sa a ukázania sa svetu. Toto je vynechané z divadelnej hry.
Vo filme hrajú neherci spolu s profesionálmi a profesionálkami, hlavnú ženskú postavu stvárňuje začínajúca Ada Condeescu, riaditeľa polepšovne Mihai Constantin.
Bol to dlhý proces, je to zmiešané herecké obsadenie. Všetky deti okolo hlavnej postavy sú nielen neprofesionálni (herci), sú to skutoční väzni. Hlavná postava je dieťa, stredoškolské dieťa (George Pistereanu, pozn. red.), práve teraz sa dostal na hereckú školu, na začiatku chcel byť policajtom. Vedľajšia úloha, protagonistka je herečka, ktorá nedávno skončila hereckú školu, je to vyštudovaná herečka. Je to mix, pre každého z nich bol proces iný. Napríklad hlavná postava. Prešli sme dlhým procesom – pozeranie, tisícky fotografií. Počas kastingov som mal pohovory s viac ako 700 deťmi. Bol to sedemmesačný proces. Po tom, čo som ho našiel, nás čakali ďalšie štyri mesiace práce predtým, ako sme mu oznámili, že je ten pravý. Keď robíte film a celý film je na pleciach jednej postavy a tá postava, ten herec nikdy v živote nehral, je to ťažké. Musíte si byť absolútne istý tým, že je to ten pravý. Pretože inak sa film rozpadne. Musel byť talentovaný, musel mať postoj, musel byť pekný, musel mať mnoho vecí a všetko. Musel som vedieť, že je spojenie medzi mnou a ním, aby spolu mohli robiť a putovať a dokážeme niečo spolu objaviť. Chcel som sa uistiť, že spolu dokážeme vytvoriť pracovný vzťah. Bolo to tak s všetkými hercami a herečkami vo filme, ale najmä s ním, lebo celý film je o ňom s kamerou na ňom po celý čas.
Film ste nakrúcali v nápravno-výchovných zariadeniach?
Nie. Hercov som vyberal v polepšovniach, strávil som dva mesiace prácou s nimi vo väzení, robil som herecké kurzy vo väzení, ale nenakrúcal som v polepšovniach. Museli prísť na pľac, každý deň so strážami a špeciálnymi autami, ale nenakrúcali sme v polepšovniach. Nakrúcali sme na farme a postavili sme oplotenie a ďalšie veci okolo farmy, takže sme mohli byť ako nápravnovýchovné zariadenie.
Ako vás práca s odsúdenými mladými ľuďmi ovplyvnila?
Bol to celkom zážitok, pretože som s nimi strávil veľa času a celá práca na scenári bol organický proces. Nebolo to klasické písanie – keď máte scenár napísaný, začnete obsadzovať úlohy a keď dokončíte kastingy, začnete nakrúcať. Mal som scenár, s ktorým som bol spokojný. Potom som začal s obsadzovaním. Išiel som do polepšovne a bol som tam s nimi a potom, čo som sa zoznámil s ich príbehmi, vrátil som sa k scenáru a prepísal som ho. Keď som našiel hlavného hrdinu, vrátil som sa k scenáru a prepísal som ho. Keď som našiel dievča, urobil som to isté. Práca s deťmi bola veľmi intenzívny proces, pretože myslím, teda dúfam, všetci sme si z toho niečo zobrali, myslím tým mňa a ich.
Všetky deti, teda niektoré boli vo väzení pre vážne veci, ako vražda prvého stupňa, od kradnutia cez lúpeže, od znásilnenia po vraždu. A bežný problém bolo to, že mali veľmi nízke sebavedomie. Myslím tým, ak vám niekto hovorí stále dookola, že ste nikto, uveríte tomu. A to je to, čo sa stalo s nimi. Pracovať s nimi bolo dobré, pretože ja som sa cítil kvalifikovaný pracovať na ich sebavedomí. Florin Şerban
Keď sme začali, povedali mi, že nevedia hrať, že im táto myšlienka nikdy neprišla na um a že márnia mojím časom. Ja som im povedal, že to nie je podstatné a že to dokážu. Musel som im aj dokázať, že to dokážu. Nakrúcal som scény a premietol ich a videli, že to dokážu a že to, čo robia na pláte, ovplyvňuje publikum. Ak povedia alebo urobia niečo vtipné, publikum sa zasmeje, ak urobia dramatické gesto, publikum urobí toto (a pritom sa stiahne dozadu, akoby sa zľakol). Veľmi rád by som povedal, že som zmenil ich životy a zmenil to, ako sa na seba pozerajú, ale nemyslím si, že to je kľúčové. Myslím si, že pre niektorých som niečo dobré urobil a myslím, že sa na seba pozerajú inak. Ale mňa to ovplyvnilo veľmi, pretože okrem toho, že som mal presne to, čo som chcel pre postavy, práca s nimi mi otvorila nové cesty. Po práci s nimi som prišiel s myšlienkou založiť hereckú školu pre priemerných ľudí. Teraz sa pozerám na herectvo inak, nehovorím o herectve ako psychodráme, hovorím o tom, ako priemerní ľudia sa môžu cítiť lepšie prostredníctvom herectva. Ľudia môžu prostredníctvom hrania dostať von svojich démonov, herectvo môže byť ako exorcistický proces, môže trvať tri hodiny, hodinu, deň, môžete byť kým chcete, kde chcete, správať sa ako chcete alebo ako to najviac nenávidíte. Nebojím sa povedať, že to bola duchovná skúsenosť.
Čo pre vás znamená to, že hneď váš celovečerný debut ste uviedli v hlavnej súťaži Medzinárodného filmového festivalu Berlinale a napokon získali dve ceny?
Znamená to veľa, samozrejme. Je veľmi dôležité, čo to pre mňa ako režiséra znamená vzhľadom na budúce projekty. Je ľahšie získať ľudí do štábu, je ľahšie financovať váš projekt celovečerného filmu, takže je to ako obchodná vizitka. Samozrejme, je to lepšie, je to veľmi dobré na propagovanie filmu, pretože je to nízkorozpočtový film. V Rumunsku súperíme s americkými kinohitmi, nemáme také možnosti propagácie ako oni, takže toto je ako propagačný prostriedok. Vyhrali sme dve ceny, Cenu Alfreda Bauera za inováciu a Strieborného medveďa, veľkú cenu poroty. Bolo to celkom nečakané. Cítili sme sa tam (na Berlinale, pozn. red.) dobre, lebo publikum bolo veľmi vrúcne. Publikum na veľkých festivaloch je veľmi prísne and jedovaté. Ak sa im snímka nepáči, odídu po prvých desiatich minútach, pretože môžu ísť na iný film. Nie sú tolerantní. Počas našej projekcie nikto neopustil miestnosť, na konci, keď vo filme boli napínavé scény, ste mohli počuť padnúť ihlu, nikto sa ani nepohol. Bolo to veľmi dobré, je dobrý pocit pre vás ako filmára a umelca, pretože cítite, že ste úspešní. Navyše, najdôležitejší test pre film a pre filmára je publikum viac ako ceny. Rumunská premiéra, z toho sme nervózni, pretože pri nakrúcaní filmu sme nemysleli na ceny, ale na rumunské publikum. (Film) hovorí o probléme, ktorý bolí, o týchto deťoch vo väzení. Je to film, ktorý má ľúbostné elementy, akčné elementy, je to dobre zahrané, bol robený v najlepších laboratóriách v Európe. Sme veľmi zvedaví na prijatie rumunského publika, pretože nielen v Európe, ale aj v Rumunsku, publikum nechodí tak často na rumunské filmy.
Na čom momentálne pracujete?
Môj ďalší projekt sa volá El Rumano. Bude to triler, je to príbeh nájomného vraha, ktorý žije v Španielsku a po 25 rokoch sa vráti do Rumunska, aby niekoho zabil. A v Rumunsku sa zamiluje do dievčaťa a všetko sa zmení. Toto je scenár, s ktorým som v Bratislave.
V uplynulých rokoch sa rumunská kinematografia teší z úspechu na medzinárodnej scéne, hovorí sa o rumunskej novej vlne. Pomohol rumunským režisérom a režisérkam úspech Cristiana Mungiuho na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes?
Po prvé, nemyslím si, že existuje rumunská nová vlna. Myslím si, že v Rumunsku sú ľudia, ktorí robia dobré filmy, ale na to, aby ste hovorili o novej vlne, je treba omnoho viac ako to. Filmy sú navzájom dosť odlišné. Myslím, že je to spôsob, akým sa médiá a filmová kritika snaží dať dokopy niečo, čo naozaj nie je to isté. Je to teoretická vec. Takzvaná rumunská vlna sa začala to s filmom, ktorý je celkom neznámy, je to film od Cristiho Puiuho a volá sa Marfa si banii (2001). To bol akýsi prelom v rumunskej kinematografii, pretože pred týmto filmom ste videli rôzne typy dialógových filmov. Ak to porovnám, na konci 50 a začiatku 60-tych rokov, Elia Kazan nakrúcal film Električka zvaná túžba (1951) v New Yorku s Marlonom Brandom. A ľudia si ho pozreli a uvedomili si, že na scéne môžu ľudia hovoriť tak ako v obývačke. To bol prelom. Bolo to to isté s filmom Cristiho Puiuho. Filmy sú veľmi rôzne. Nemôžete spojiť filmy Cristiho Puiuho s filmami Cristiana Mungiuho, ani s mojim filmom, s filmami Cătălina Mitulescuho, sú veľmi odlišné. Či to pomohlo? Áno, pomohlo, určite. Podľa mňa, záleží na kvalite filmu. Ale predtým, myslím, že ľudia na vás pozerajú inak, keď vedia alebo predpokladajú, že prichádzate z podujatia, ktoré už má zvuk a je dobré. Nakoniec, na čom záleží, je kvalita filmu. V celej Európe sa robia filmy s vládnymi a regionálnymi fondami, bez týchto fondov by európska kinematografia neexistovala. Tieto fondy v Rumunsku dostali istí ľudia a situácia sa musela zmeniť po tom, čo rumunské filmy išli na veľké festivaly a vyhrali veľké ceny. Museli dať časť peňazí na filmy, ktoré budú mať úspech. Nemôžu vykĺznuť a nemôžu dať peniaze filmom, ktoré nevzniknú alebo sú tri dni v kine a nikto na nich nejde a niekto získa peniaze. A tým sa veľa zmenilo.
Zhovárala sa Barbora Zahoranská
