Ako si spomínate na rok 1992? Pred 20 rokmi Klaus a Mečiar začali deliť federáciu.
Bol som nováčikom v politike. Na jeseň 1991 vznikalo ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií. Bol to jeden z posledných pokusov federálneho etablišmentu, ako udržať federáciu. Diskutovalo sa, že viacero dopravných telekomunikačných spojárskych organizácií by malo byť spravovaných republikovo. KDH ma požiadalo o spoluprácu, o spracovanie organizačnej schémy, eventuálneho ministerstva dopravy a spojov. Na jeseň som sa stal námestníkom tejto novej inštitúcie. Zrejme z tohoto titulu, ale možno aj preto, že som sa vyjadroval stále viac k ekonomickým témam, ma Ján Čarnogurský a vedenie KDH prizývalo, najmä k tým častiam rokovaní, ktoré sa dotýkali dopravy. To znamená diaľnic, letísk, lietadiel, železníc, ale aj spojov a telekomunikácií. Pamätám si na to, že som bol priamym účastníkom takýchto rokovaní v Mílovách, kde už poriadne zahrmelo. Na jednej strane som videl, že Václav Klaus a česká delegácia boli ochotní ísť pomerne ďaleko v ústrety požiadavkám slovenskej delegácie, ktorú viedol vtedy Ivan Čarnogurský, ale požiadavka o samostatnú emisnú banku už bola nad mieru akceptácie českej delegácie. Tam sa to lámalo. KDH ma tiež pozývalo na rokovania o novom
prerozdelení kompetencií medzi federálnou úrovňou a republikami.
KDH neprijímalo návrhy na rozdelenie s nadšením. Stálo proti Vladimírovi Mečiarovi.
Postoj, ktorý sformulovalo Kresťanskodemokratické hnutie v tom čase, bol z veľkej časti determinovaný obavou, aby nás HZDS a spolu s nami aj celé Slovensko neprevalcovalo.
Vy ste stáli na čele vlády, ktorá vyjednávala vstup do Európskej únie. Mnohokrát zaznievali hlasy, či sme mohli vyrokovať viac alebo menej. Ak si zoberiete vyjednávania s Českom o rozdelení, mohli sme vyrokovať viac?
Málo sa o tom hovorí, málo sa o tom píše a pritom sa domnievam, že to bola jedna z najdôležitejších epizód, ktoré vtlačili pečať našim ďalším vzťahom. Určite sme tieto rokovania ukončili so vztýčenou hlavou. Česi zadržiavali slovenské zlato, nárokovali si približne 30 miliárd korún ako pohľadávku týkajúcu sa rezerv federálnej centrálnej banky. Nič sme českej centrálnej banke nedali. Chceli, aby sme vrátili akcie komerčnej banky, ktoré boli v držbe Fondu národného majetku. Aj takzvaná veľká nula, ktorú som vyrokoval s Milošom Zemanom a ktorá sa do dôsledku realizovala bola slovenským veľkým diplomatickým aj politickým úspechom. Zlato sa vrátilo na Slovensko, akcie bánk sme si vymenili a nič sme centrálnej banke nedoplácali.
Čiže treba povedať, že nerozdelilo sa všetko medzi našimi krajinami pred tými dvadsiatimi rokmi, ale vlastne ešte niekoľko vlád muselo rokovať a tvrdo bojovať.
Mečiarove vlády na to rezignovali. Som vďačný Milošovi Zemanovi, ktorý mal veľký zmysel preto, aby ešte pred vstupom do Európskej únie sme si usporiadali vzťahy. Keby sme to neboli urobili tak ako to Miloš Zeman sformuloval do roka a do dňa, asi by sme to usporadúvali omnoho ťažšie. Pozrite sa, aké sú dnes otvorené otázky medzi Slovinskom a Chorvátskom. Slovinsko ešte dnes žiada Chorvátsko, aby vzťahy doriešili tak, aby nezostali po vstupe Chorvátska do Európskej únie žiadne otvorené otázky. Myslím si, že to bolo dobré a aj preto môžeme dnes všetci hrdo konštatovať, že vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi neboli nikdy lepšie, ako sú dnes.
Nedá sa asi povedať, že otcami myšlienky samostatnosti dvoch štátov sú Klaus a Mečiar, napriek tomu, že oni vtedy rokovali ako predstavitelia dvoch štátov – národov.
Nedá sa to takto povedať. Otázka emancipácie Slovákov bola na stole predsa už veľmi dlho. A najmä v priebehu prvej svetovej vojny si slovenskí politickí lídri lámali hlavu aké máme usporiadanie zvoliť, aby sme sa mohli pozitívne rozvíjať. Nechcem povedať, že takto to prišlo, ale že to bol súhrn mnohých determinantov, že tá myšlienka dozrievala postupne, že to bolo veľmi hlboko zakorenené medzi ľuďom. Z jednej strany, Čechmi to, že doplácajú na Slovákov, z druhej strany u nás na slovenskej strane, že chodíme stavať a budovať akurát tak metro do Prahy a ľudovo povedané, že robíme na Čechov. Ja sám som vyrastal po vysokej škole v podniku, ČSD, ktorý bol rozdelený na štyri dráhy severozápadnú, juhozápadnú, stredozápadnú a východnú. My Slováci sme mali jedinú a v Čechách boli tri. Spomínam si, ako často som mal pocit krivdy, keď sa delili počítače nakúpené za doláre, ktoré boli vtedy úzkoprofilovým artiklom. Rozdelenie bolo psychologicko-politickým vyústením mnohých týchto determinantov. Necítil som to nikdy tak, že to bola záležitosť dvoch osôb, aj keď v tom období samozrejme ako predsedovia vlády zohrávali významnú úlohu, aj v tejto otázke.
Ohrozuje dnes niečo našu samostatnosť? Dá sa takto položiť otázka?
Tak ako sloboda, ani iné hodnoty nemáme garantované naveky bez toho, aby sme sa o ne neusilovali. Kto môže povedať, že na svete bude iba pokoj? Práve naopak. Zdá sa mi, že na svete je dosť veľa nepokoja a že ani my nesmieme spať, driemať. Slovensko nie je tak veľkou krajinou s takými historickými skúsenosťami a danosťami, aby našlo recept na blízkovýchodný konflikt, alebo aby odhovorilo Irán od vývoja jadrovej zbrane, alebo Severnú Kóreu. Ale na strane druhej máme mnohé skúsenosti z histórie vývoja v regióne, v ktorom sa nachádzame. Mierim napríklad na Balkán, mierim na krajiny východného partnerstva, mierim na Bielorusko, Ukrajinu, Moldavsko a preto sa domnievam, že je aj našou povinnosťou pracovať a veľmi aktívne prispievať k tomu, aby hrozby boli eliminované a aby národy sa mohli pozitívne rozvíjať. Myslím si, že v tomto máme veľkú zodpovednosť. Nič nie je garantované naveky.
Spomenuli ste Balkán, Nedávno ste sa odtiaľ vrátili. Čo bolo cieľom vašej cesty?
Nikdy som nebol v Kosove. Tak som si povedal, že teraz je príhodná doba. Chcel som vidieť a cítiť, odhadnúť ako by sme sa mali správať, aby sme boli prínosom pre pokoj, pre ekonomický rozvoj nielen v Kosove, ale aj v okolitom regióne. Samozrejme mierim predovšetkým na usporiadanie vzťahov medzi Srbskom a Kosovom tak, aby boli perspektívne, pokojné a udržateľné.
Sú možné takéto vzťahy medzi týmito dvoma štátmi – národmi?
Sú, len je potrebné to, čoho sme boli schopní napríklad spolu s Milošom Zemanom. Predovšetkým dobrej vôle a odvahy. Odvahy zobrať zodpovednosť do svojich rúk.
No ale tam sú dosť veľké také traumy a jarmá z minulostí, vzťah je poznačený vojnou, my sme neboli.
To je pravda, ale aj my sme mali svoje traumy, aj my sme mali svoje predsudky, aj my s Čechmi sme prešli trošku odlišným historickým vývojom. Dá sa súhlasiť a kývnuť, že možno miera, hĺbka týchto nedorozumení a problémov bola menšia, podstatne menšia, naozaj netiekla krv. Ale to nič nemení na skutočnosti, že tak ako my a Česi sme susedia, aj Srbi a kosovskí Albánci sú susedia. Mám svoju predstavu, ako by to bolo treba riešiť.
Čo môže urobiť pre Srbsko a Kosovo Slovensko? Slovensko vždy sa špecializovalo na Balkán.
Môžeme im odovzdať skúsenosť. Skúsenosť krajiny, ktorá vznikla rozdelením aj keď za iných okolností a iným spôsobom. Ale nielen túto, ale aj skúsenosť z modernizácie správy verejných vecí, z mnohých reforiem, ktorými sme prešli a bez ktorých sa nepohne ani Kosovo. V Kosove mi chýbali fabriky, nevidel som komíny, chýbajú investície, je obrovská nezamestnanosť. Ale aj asistencia alebo pomoc pri moderovaní politického dialógu medzi Belehradom a Prištinou môže prísť najľahšie od takej krajiny ako je Slovensko. Počul som nového prezidenta Nikoliča, ktorý povedal, že práve krajina, ktorá neuznala Kosovo by sa moderovania takého dialógu mohla ujať.
Slovensko teda na Balkáne berú?
Myslím si, že nám dôverujú aj na jednej aj na druhej strane., v Belehrade i v Prištine. Nemyslím si, som o tom presvedčený.
Vidíte možnosť moderovani toho dialógu?
Áno a dokonca by som povedal, že to je povinnosť slovenskej zahraničnej politiky, aby sa o niečo také usilovala.
Vy ste autorom výroku kde je vôľa, tam je cesta. Je vôľa po zmierení medzi Srbmi a Kosovčanmi?
Ako to odmeriame? Ale je vôľa napríklad začleniť sa do Európskej únie a to je veľká vec, to je veľká príležitosť. Srbsku bol udelený štatút kandidátskej krajiny, očakáva sa stanovenie dátumu konkrétnych rokovaní. Kosovo zase očakáva takzvanú Feasibility study, ktorú pripravuje Európska komisia. Bude prezentovaná v októbri. Správa by mala povedať, či Kosovo je súce, zrelé, spôsobilé zamýšľať sa nad tým, že aj ono bude členom Európskej únie. A to sú momenty, ktoré by ani jedna strana nemala minúť a premeškať. Ale práve preto, že tá rozorvanosť je taká hlboká a predsa len minulosť trošku odlišná ako nás Slovákov a Čechov, domnievam sa, že treba obidvom stranám pomôcť, aby vykročili k sebe, rýchlejšie a razantnejšie.
