Dvojičky Veľďákové: Opäť pôjdeme na hranici rizika!

Na nedávnych majstrovstvách Európy v Helsinkách ste obsadili výkonom 14,24 m 5. miesto v ženskom trojskoku. Čo s odstupom času vo vás prevláda? Spokojnosť, že ste sa dostali do elitnej šestky, úľava, že to opäť na veľkej súťaži bolo finále, alebo nespokojnosť, lebo ste pôvodne chceli viac – medailu, ku ktorej vám veľa nechýbalo?

Dana: Samozrejme, jednoznačne spokojnosť. S účasťou vo finále ME predsa nemôžem byť nespokojná (smiech). Postup do finále majstrovstiev Európy bola tá méta, na ktorej sme s trénerom vytrvalo pracovali. Sme radi, že sa to podarilo, lebo poveternostné podmienky počas našej súťaže sa menili. Iné boli počas dopoludňajšej kvalifikácie – a iné počas samotného finále. Kto sa s nimi dokázal vyrovnať, mal vyhrané. Mňa vo finále trochu trápili kŕče v lýtkach, lebo večer bolo už dosť chladno. Preto som vo finále skočila menej ako v kvalifikácii. Napokon, v skokanských disciplínách sú to vždy v podstate dve súťaže. Jedna prebieha ráno v iných podmienkach a druhá zasa na druhý deň večer. Tiež v inom počasí. Takže poveternostné podmienky pri súťažiach pod holým nebom sú úplne rozdielne.

Vy ste na majstrovstvách Európy v Helsinkách druhýkrát po sebe postúpili do finále v skoku do diaľky. V Barcelone 2010 ste obsadili 9. miesto, teraz ste skončili o priečku nižšie. Takže aké máte z toho pocity. Spokojná, alebo ani nie?

Jana: Ja som chcela byť vo finále, čo sa mi aj podarilo, lenže dúfala som, že to bude o niečo lepšie. Veľmi som chcela skončiť lepšie ako na majstrovstvách Európy pred dvoma rokmi v Barcelone. Pred finále som si v duchu hovorila, že deviata na ME som už bola, teraz som chcela byť o niečo vyššie (smiech). Teda tiež mi to vychádzalo na pozíciu do 8. miesta. Škoda, že to už nevyšlo (dlhá odmlka). Preto som po súťaži bola veľmi nespokojná. Najmä sama so sebou. Asi som sa premotivovala. Na postup do prvej osmičky stačilo skončiť 650 cm. Na taký výkon som podľa mňa mala natrénované…Ale neskočila som ho! Ale teraz – s odstupom niekoľkých dní – som už spokojná aj s tou desiatou priečkou. Hlavná vec, že som na ME zasa ´urobila ´ finále. Máte pravdu, bolo to druhýkrát po sebe. To sa tiež v našom športe cení. Aj to sa počíta (smiech). Ale tá osmička bola veľmi blízko. Škoda, že to nevyšlo.

S akými ambíciami ste na sever Európy cestovali, čo ste tesne pred londýnskou olympiádou chceli dokázať?

Dana: V prvom rade som chcela skončiť v prvej osmičke, čo sa mi zásluhou 5. miesta aj podarilo. Preto som spokojná s tým, čo som v Helsinkách dokázala. Aj keď je pravda, že pri troške športového šťastia som mohla byť ešte vyššie… Stačilo pridať dva centimetre a bola by som štvrtá! Ale na druhej strane treba aj to povedať, že tých 14, 24, ktorými som si zabezpečila prvú osmičku, som skočila až v treťom finálovom pokuse. Teda na poslednú chvíľu! Konkurencia však nebola taká silná, ako sa pôvodne predpokladalo, lebo viaceré pretekárky z rôznych dôvodov ME v Helsinkách vynechali. Niektoré pred olympiádou aj z taktických dôvodov, niektoré zasa zo zdravotných. Boli zranené a choré. Naša súťaž na olympiáde v Londýne však bude určite úplne iné kafé. Tam prídu iné súperky! Oveľa silnejšie. Veď olympiáda je iba raz za štyri roky. Olympiáda je absolútny vrchol aj pre atlétov.

Jana: Na európskom šampionáte som chcela postúpiť do finále. To bol môj základný cieľ. Som rada, že sa mi to napokon aj podarilo. Podmienky počas našej súťaže sa menili, nebolo to jednoduché. Kvalifikáciu sme začínali ráno o deviatej, čo znamená, že už o ôsmej sme boli na štadióne. Vonku bolo pätnásť stupňov, fúkal protivietor, zle sa mi skákalo. Preto som rada, že som skočila 641 cm. Samozrejme, nebola to Barcelona 2010, kde som ´urobila´ 654 cm. Verila som si, prešlapy mohli byť na úrovni 650 – 660 cm, ale aj keď boli drobné, boli. Škoda. Som však rada, že postupom do helsinského finále som však potvrdila, že finále v Barcelone nebola náhoda. Ukázala som, že mám v ´nohách´výkon okolo 650 – 660 cm, čo je pre tvrdou kvalifikáciou v Londýne veľmi dobré znamenie.

Foto: SITA/Branislav Račko

Medailové priečky vo vašej disciplíne na ME v Helsinkách boli rozdelené podľa zásluh a predpokladov, alebo vás niektorá medailistka svojim výkonom milo prekvapila?

Dana: V mojej súťaži boli medaily rozdelené spravodlivo. Oľga Saladuchovová z Ukrajiny urobila svetový výkon roka (14,99) a všetkým oznámila, že treba s ňou počítať aj na OH v Londýne! Prekvapujúco veľmi dobre a ďaleko skákala aj Patricia Mamonová z Portugalska. To som od nej nečakala (smiech). Takže možno jej finálový výkon 14,52 je trochu prekvapením. Viac som však čakala od Rusky Jany Borodinovej, ktorá brala v Helsinkách bronz. Ale aj jej 14,36 na takejto významnej súťaži je vizitkou dobrej športovej formy. Olympiáda v Londýne však bude úplne iná súťaž. Navyše, tam pribudnú ešte aj niektoré ďalšie špičkové atlétky, ktoré v Helsinkách z rôznych dôvodov absentovali. Ale Ukrajinka Oľgy Saladuchová výkonom 14,99 nasadila latku náročnosti veľmi vysoko. To je v takých podmienkach, aké boli v Helsinkách, supervýkon! Neviem, či sa k nemu niekto v Londýne priblíži.

Jana: Víťazná Francúzka Eloyse Lesuerová potvrdila vo finále, že je dobre pripravená. Skákala vyrovnane a ďaleko – 681 cm. Podobne aj Bieloruska Sudarevová. Jej 674 cm bolo jednoznačne na medailu! Ona môže prekvapiť aj v Londýne. Prekvapením bola bronzová medaila Nórky Benströmovej. My sme sa v Helsinkách triasli zimou a ona chodila pomedzi nás v krátkych nohaviciach a v tričku! Úplne nás svojou otužilosťou demoralizovala (smiech). Bolo vidno, že v Helsinkách je ako doma (smiech). Bolo jasné, že dievča zo Škandinávie si to chladné severské počasie poriadne užíva (smiech). Ju som osobne na 3. mieste nečakala. Diváci ju povzbudzovali ako domácu. Skoky vo finále jej vyšli, veď Nemku Moguenarovú, ktorá skončila na 4. mieste, preskočila iba o centimeter – a Turkyňu Meyovú na 5. mieste iba o štyri. A za skok dlhý 667 cm mala bronz z majstrovstiev Európy!

Aká bola najkrajšia gratulácia k vášmu postupu do finále vašej disciplíny – a v prípade Danky tiež potom neskôr k postupu do elitného poltucta trojskokaniek – účastníčok majstrovstiev Európy 2012?

Dana: Nemám žiadnu extra gratuláciu, ktorá by ma výnimočne potešila. Mne chodia iba také bežné gratulácie (smiech). Aké mi moji priaznivci a známi posielajú mobilom vtedy, keď na veľkých pretekoch postúpim do finále. Viac som ich dostala vtedy, keď som splnila limit pre nomináciu na OH 2012 v Londýne. Vtedy mi veľmi veľa ľudí gratulovalo. Boli radi, že mi to vyšlo. Teraz to bolo trochu skromnejšie. Asi si už moji kamaráti a známi zvykli, že postupujem do finále trojskoku každý deň (smiech). A možno, že čakali medailu. Mysleli si, že keď bude medaila, bude aj gratulácia. Nebola medaila, nebola ani gratulácia… Neviem.“

Jana: „Ja tiež nemám nejakú extra gratuláciu. Dokonca som ich ani tak nejako extra nevnímala. Až keď ich po postupe do finále začalo chodiť stále viac, začala som tušiť, že sa niečo stalo (smiech). Až moji gratulanti mi to museli pripomenúť! Už po postupe do finále mi ľudia gratulovali najmä k tomu, že v Helsinkách som definitívne potvrdila svoju nomináciu na OH v Londýne. Ja som pred súťažou na to absolútne nemyslela. Fakt. Úplne som zabudla, že s Renátou (Medgyesovou, pozn.) ešte stále bojujem o Londýn. Až tie blahoželania mi to pripomenuli. Takže najkrajšie blahoželania asi boli tie, ktoré som v Helsinkách dostala k postupu do Londýna (smiech). Moji známi a priaznivci mi pripomenuli splnenie veľkej túžby. Vtedy sa tá moja radosť z postupu do finále okamžite zdvojnásobila! Ja som však na to v tej hektickej kvalifikácii totálne zabudla! Mojou ambíciou bolo postúpiť do finále ME v diaľke žien. Som rada, že sa mi to podarilo. Lebo na to som sa v prvom rade sústredila. Všetko ostatné išlo vtedy mimo mňa. Aj súboj s Renátou (smiech). Viem, že vzhľadom na to, čo sa všetko napísalo o našom internom súboji v novinách, mi málokto uverí, že som na našu nomináciu nemyslela, ale bolo to naozaj tak.

Hovoríte, že domáci povzbudzovali aj Nórku Renströmovú ako svoju pretekárku. Ako sa domáci priaznivci atletiky chovali k ostatným športovcom – účastníkom ME? Dokázali vytvoriť v hľadisku žičlivú atmosféru aj pre vás – súperky zo Strednej Európy, ktoré ste na európskom šampionáte bojovali s ich pretekárkami o medaily?

Dana: V tomto smere boli Fíni úplne bez problémov. Na ich povzbudzovaní a správaní bolo vidieť, že atletike ako športu rozumejú. Povzbudzovali aj nás. Fakt. Samozrejme, nedalo sa to porovnať s povzbudzovaním, keď boli v akcii ich domáci ´borci´, ale nič nebolo nejaké rušivé alebo také, že by sme to museli nejako extra riešiť. Štadión bol plný, ľudia sa zabávali. Samozrejme, im chladné severské počasie neprekážalo (smiech). Veď boli doma (smiech).

Jana: Teraz v lete sa v Helsinkách neopakovalo to, čo v máji na svetovom šampionáte v hokeji. Ľudia do hľadiska prišli, povzbudzovali nás. Štadión bol slušne zaplnený, nebol problém s tým, že by súťaže prebiehali pred poloprázdnym štadiónom. V hľadisku najmä počas dopoludňajších kvalifikačných piatkových súťaží holo veľa školákov a študentov. Po diváckej stránke organizátori šampionát zvládli. Nemuseli riešiť žiadne väčšie problémy. Asi aj ceny vstupeniek boli už lepšie stanovené ako na tie májové majstrovstvá sveta v hokeji.

Foto: SITA/Nina Bednáriková

Aký máte program do začiatku vašich súťaží na OH 2012 v Londýne? Čo všetko do odchodu do dejiska OH chcete ešte stihnúť?

Dana: Po majstrovstvách Európy som skákala ešte na mítingu v Belgicku, kde som výkonom 14,09 m obsadila tretie miesto. Do nášho odletu do Londýna (31. júla, pozn.) by som však chcela ešte absolvovať dva – tri štarty na mítingoch v zahraničí. Uvidíme, čo sa nášmu manažérovi pánovi Juckovi podarí vybaviť. Chcela by som pred olympiádou ešte nejaké preteky zažiť na vlastnej koži. Aby som vedela, na čom momentálne výkonnostne som. V polovici júla som štartovala aj na pretekoch IAAF Diamantová liga v Londýne, kde som skončila šiesta (13,77) a chystám sa skákať aj na Diamantovej lige v Monaku koncom tohto týždňa. Ale všetky tieto súťaže pôjdem z plného tréningu. Vylaďovať formu budem až na olympijskú súťaž. Až na ňu budeme s trénerom časovať vrchol formy. Dúfam, že sa nám to podarí.

Jana: Ja som hneď po európskom šampionáte bola na pretekoch v Brne a do konca júla by som najradšej absolvovala ešte dva – tri mítingy niekde blízko v Európe. Spolieham sa na to, čo nám vybaví náš manažér Juck. K celkovej spokojnosti by som potrebovala ešte zažiť nejaké preteky, aby som zostala v tom správnom súťažnom strese (dlhá odmlka). A tiež by som si ešte tesne pred Londýnom chcela otestovať svoju športovú formu. Najmä rýchlosť a môj odraz, lebo nemôžem zostať až do olympijských pretekov bez súťažného zaťaženia.

Keď hovoríte o ladení formy a o jej časovaní, nechceme vám to pripomínať na každom kroku, ale do histórie slovenských vystúpení pod piatimi kruhmi ste vošli unikátnou smolou, keď ako správne dvojičky ste ani jedna v olympijskej súťaži v Pekingu nemali v súťaži ani jeden platný pokus – a nemohli ste byť vôbec klasifikované…

Dana: Môžete. Pokojne (dlhá odmlka). Nám to už štyri roky pripomína každý, kto s nami o olympiáde hovorí (smiech). A nezáleží na tom, či sa reč točí okolo Pekingu alebo okolo Londýna. Stále to máme naservírované na tanieri. Ale už sme si na to zvykli. Už je to za nami. Predsa len, bolo to pred štyrmi rokmi. Museli sme sa naučiť s tým žiť a fungovať (smiech).

Jana: My sme si už na túto otázku za tie roky zvykli. Už by nás skôr prekvapilo to, keby ste sa v súvislosti s olympiádou na to nespýtali (smiech). Ale my opäť ideme do Londýna s tým rizikom, že pri našej športovej smole môžeme tento výsledkový unikát spred štyroch rokov zopakovať. Samozrejme, ani jedna si to neželáme, ale môže sa to stať. My totiž počas našej kvalifikácie opäť musíme riskovať.

To nemyslíte vážne? Zasa niečo podobné hrozí aj teraz? Opäť pôjdete obe na svoje súťaže s pevným odhodlaním, že budete skákať na hranici rizika – a teda aj možného prešľapu?

Dana: Ak chceme postúpiť do olympijského finále, nič iné nám nezostáva! Videli ste, že už na majstrovstvách Európy v Helsinkách tie najlepšie z nás skákali až na hranicu 15 metrov! Neviem, koľko bude treba skočiť na postup do finále, ale pod 14,30 – 14,40 to určite nebude. Navyše, do Londýna prídu všetky favoritky. V Helsinkách bola iba Európa, ale do Londýna prídu najlepšie Američanky, Kubánky, prídu pretekárky z Ázie, z Afriky i Austrálie. Takže tá konkurencia bude ohromne veľká! Mnohé z týchto dievčat majú osobné rekordy omnoho kvalitnejšie ako sú moje najlepšie výkony. Aj preto sa chystám na to, že kvalifikácia o postup do finále trojskoku bude opäť na hranici rizika. Nič iné mi ani nezostáva. Bude to veľmi kvalitná súťaž a ja by som rada bola jej aktérkou nie iba v kvalifikácii, ale aj vo finále! Urobím všetko pre to, aby sa mi to podarilo. Ale bez spomínaného rizika to nepôjde. Mnohé súperky sú momentálne o niečo ďalej ako ja. Tento fakt si veľmi jasne uvedomujem.

Jana: Ja budem mať na olympiáde súperky, ktoré bežne dosahujú výkony nad 650 cm. Skôr sa približujú k méte 670 cm. To je momentálna hranica mojej výkonnosti. Myslím tých 650 cm. Ak budem chcieť pridať nejaké centimetre navyše, musím v každom prípade riskovať! Musím ísť úplne na hrane možného a nemožného… Z môjho pohľadu. Je mi jasné, že sa musím pokúsiť odraziť na milimeter presne, aby som sa zbytočne neobrala o nejaké centimetre. Takže už v kvalifikácii to opäť bude hop alebo trop (dlhá odmlka). Ale, kto chce na olympiáde – v tej nesmierne silnej konkurencii – niečo dokázať, musí riskovať! A nesmie sa báť riskovať. Opäť sa budeme pohybovať po veľmi tenkom ľade. Alebo to vyjde, alebo nie (dlhá odmlka). K súperkám z majstrovstiev Európy v Helsinkách pribudnú ešte výborné diaľkárky zo zámoria, ktoré sa budú chcieť medzi nami Európankami presadiť. Bude to veľmi náročná súťaž! Najmä na psychiku. Preto sa na ňu musíme pripraviť po každej stránke. Postup do finále je náš hlavný cieľ. Tejto méte podriadime všetko. Dúfajme, že nám to tentoraz vyjde.

Zhováral sa Štefan Žilka