Život v ťažko sa rozvíjajúcom regióne je častokrát vyprázdneným priestorom pre mladé rodiny, pretože je v ňom ťažké nájsť perspektívu uplatnenia. A tak aj v službe kňaza je to u mňa oveľa častejšie o pochovávaní než o sobášoch či krstoch. Tento rok bol ale iný. Viackrát som mal ten dar stáť tvárou v tvár 2mladým ľuďom, mužovi a žene, ktorí mali tú odvahu prijať manželstvo ako sviatosť, teda odvahu darovať sa jeden druhému navždy, až do smrti jedného z nich. Rovnako sme mali niekoľko jubileí tých, ktorí žijú v tejto sviatosti 30, či dokonca 50 rokov. Áno, zdá sa to v tejto dobe individualizmu neuveriteľné a predsa tak skutočne pekné.
Dnes nám Boh vo svojom slove pripomína, že človeka nestvoril pre individualizmus, ktorý toho druhého z pohodlnosti, zo strachu či z vlastného narcizmu nepotrebuje. Ale boli sme povolaní do spoločenstva: s Ním ale aj s ľuďmi navzájom. A do toho zvlášť diskutovaného v tejto dobe z mnohých strán: do manželstva.
Evanjelista Marek dupľuje slová z prvého dnešného čítania správy o stvorení človeka a píše: „Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“
Počuť tieto slová zaznieť nad vlastným životom vo chvíli, keď sa človek vydáva na novú cestu životom, spoločnú. Uveriť, že Boh spojil dvoch ľudí akoby do jedného človeka. A potom na tejto ceste vytrvať spolu v dobrom aj v zlom, v šťastí aj v nešťastí, v zdraví aj v chorobe. Tak tomu rozumieme ak hovoríme o manželstve ako o sviatosti.
Nie je samozrejmosťou tá odvaha nechať niekoho, kto mňa prevyšuje spojiť môj život so životom iného človeka. Už aj u nás na dedinách vidíme skôr to ľahšie. Individualistické rozhodovanie. Ja som sa rozhodol, že teraz budem žiť s týmto človekom, lebo sa mi páči, je pre mňa príťažlivý, a potom sa uvidí. Ja sa zasa rozhodnem, či zostanem s ním, alebo ho opustím skôr, ako by som musel tŕpnuť či azda on neopustí mňa. Určite je to zjednodušený pohľad. Ale absencia pozvania autority niekoho, kto ma prevyšuje do rozhodovania o mojom živote má tiež vplyv na to, že tie naše rozhodnutia trvajú len dočasne.
Súčasný francúzsky mysliteľ G. Lipovetsky napísal zaujímavú knihu: Éra prázdnoty. V nej okrem iného polemizuje s dávnym výrokom Nietszcheho: „Lepší je akýkoľvek zmysel života než žiadny.“ A píše, že toto dnes už neplatí. Vytratila sa potreba zmyslu života a život ľahostajný ku zmyslu sa môže ďalej rozvíjať, bez vzrušenia, bez strachu a bez ašpirácie na novú stupnicu hodnôt. Naša spoločnosť neuznáva žiadnu prioritu, žiadne definitívne kodifikácie ani žiadny stred, len neustály výber z reťazca rovnocenných stimulácií. Odtiaľ plynie postmoderná ľahostajnosť, spôsobená nadbytkom a nie núdzou, nadbytkom podnetov a nie ich nedostatkom. Autor sa pýta: Čo dnes ešte môže udiviť alebo šokovať? Nástupom éry ľahostajnosti vymizli veľké ciele a veci, za ktoré stojí za to sa obetovať a tak dochádza aj k zániku vôle. Dnes platí: všetko a hneď naproti tomu „starému“: „per aspera ad astra“ (cez prekážky ku hviezdam).
Naozaj ľahostajnosť ako cesta k prázdnote človeka vo vnútri by stála za diskusiu. Bohu vďaka, že stále sa nájdu ľudia, ktorí si kladú otázku ako zaplniť túto prázdnotu, ktorú mnohí pociťujeme. Dolieha na nás, naťahuje za nami svoje studené kostnaté prsty… Manželstvo ako sviatostné pozvanie žiť pre niekoho druhého, lebo takisto on sa zaviazal žiť pre mňa, tu vždy bude ako jedna z ciest, ako jedno z východísk prázdnoty. Manželstvo ako jedna z tých veľkých vecí, pre ktoré stojí za to sa obetovať!
O týždeň máme posledný sobáš v tomto roku. Ako vždy aj teraz mám pre novomanželov pripravený darček, ktorým je svieca. Svieca, ktorá svojím telom, voskom symbolizuje v manželstve muža. Svojou krásou a ozdobami symbolizuje ženu. A knôtom, ktorý dáva tomu všetkému zmysel je Ježiš, Boh a človek. Ten umožňuje, aby svieca mohla horieť, dávať svetlo a zároveň stravovať samú seba. Nech Boh žehná manželstvá všetkých, ktorí sa sobášili v tomto roku ale aj roky minulé. Nech život pre druhého je tým zmyslom, ktorý nám pomáha premáhať ľahostajnosť a trénuje v nás už tak slabučkú vôľu poznačenú nadbytkom.
Na záver s humorom spomínam na oslavu zlatého jubilea sobáša u nás vo farnosti. Pýtam sa starého pána: Aký je recept na takýto krásne dlhý spoločný život? On okrem iného povedal: To viete, ja som sa vždy držal toho, že muž v rodine má mať posledné slovo. A moje posledné slovo vždy bolo pre moju ženu: Máš pravdu, miláčik.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
