A to preto, že niekto na nás ukázal prstom, obvinil nás z čohosi, a to skrátka iba preto, že nebolo na niekoho iného možné zvaliť vinu.
Na druhej strane si pripomeňme, kedy sme my naposledy hľadali obetného baránka v druhých ľuďoch? A prečo vlastne? Možno nevedomky preto, že sme ešte neobjavili spôsob, ako sa ináč vyrovnať s ľudským strachom. A so zlom. Keď sa bojíme, hľadáme niekoho, kto za to môže, kto je vinný, kto je ten zodpovedný. Boh, ľudia, štát, cirkev. Ten druhý ale nie ja. Keď sa udeje čosi zlé, treba nájsť vinníka, obžalovať ho, odsúdiť, potrestať. Ale tiež niekoho druhého, veď predsa my sme tí dobrí. Zlí sú tí druhí…
O obetnom baránkovi je reč aj v 1. čítaní dnešnej sv. omše na pamiatku Pánovej večere. V knihe Exodus, v 12. kapitole sa dozvedáme ako Pán odkazuje ľudu v Egypte cez Mojžiša a Árona aj tieto slová:
„V desiaty deň tohto mesiaca nech si každý zaobstará baránka pre svoju rodinu, baránka pre každý dom. Ak je rodina menšia a nevládala by zjesť baránka, nech sa spojí so susedom, čo býva jeho domu najbližšie, podľa počtu osôb, koľko stačí na zjedenie baránka.
Baránok musí byť bezchybný, jednoročný samček; môžete ho vybrať z oviec alebo kozliat. Budete ho opatrovať do 14. dňa tohto mesiaca; v predvečer ho celá izraelská pospolitosť obetuje.“
Keď som dnes čítal tento text, uvedomil som si, že každá rodina prv než baránka obetuje, (teda zabije) sa oň 4 dni stará. Čo to znamená? Máte doma v rodine bezchybné milé baranča, deti si ho zamilujú, pravdepodobne mu dajú meno. Možno za tie 4 dni sa stane akoby členom rodiny. A potom ho máte zabiť.
Teda pri slávení pamiatky Veľkej noci si pripomíname smrť niečoho dobrého, nevinného, ba dokonca milovaného. Františkán Richard Rohr vysvetľuje, že by to mohol byť obraz nášho falošného ja. Ono sa vždy cíti byť dobré, vyhovujúce, ba dokonca nevinné. Tá moja predstava o mne. Niečo, čo považujem za nevyhnutné pre moju identitu, bez čoho nemôžem žiť.
Nechcem tu naširoko rozvádzať symboliku toho, ako ten baránok, ktorého zabíjali Židia zbavoval ľudí strachu a zla. Radšej obraciam svoju aj Vašu pozornosť na iného obetného baránka. Toho Božieho. Ježiša. On bude totiž pred našimi očami po tieto dni „vyzdvihnutý“, aby sme hľadali odpovede na otázky: „Ako tento Baránok Boží sníma naše hriechy? Ako Ježiš „prekonáva strach zo smrti a temnotu zla“?
Ježiš zomiera na kríži nie ako zlý muž. Je to dobrý muž, ktorý musí zomrieť, aby sa mohol stať oveľa väčším mužom. Ježiš umiera. Kristus vstáva. Kristus nie ako priezvisko, ale ako jeho premenená identita po zmŕtvychvstaní. Identita, do ktorej zahrnul aj nás. Znamená to všetko, že aj tie naše ľudské ukrižovania nie sú len tragédiami s nešťastným koncom, ale vedú k nejakému možnému vzkrieseniu? Je Boh nejako účastný na našom ľudskom utrpení namiesto toho, čo sme si o ňom predtým mysleli, že utrpenie iba pasívne toleruje a pozoruje?
Sám sa chystám hľadať svoje odpovede na tieto otázky. A pritom si pripomínam, že stáť pod krížom je najlepší spôsob, ako pochopiť. Dovoľujem si k tomu pozvať v tejto uponáhľanej dobe aj Vás.
A modlím sa za to takto: Ježišu, Boží Baránok, verím, že nás pozývaš pozerať sa na Teba na kríži, aby sme si obmäkčili svoje srdcia voči Bohu a aby sme spoznali, že Božie srdce bolo vždy mäkké voči nám, obzvlášť v našom utrpení. Daj, prosím, nech nás to obmäkčuje aj voči sebe samým a voči všetkým ostatným, ktorí trpia.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
