Všetci kresťania na celom svete (nielen katolíci) dnes vo svojich chrámoch počúvajú „pašie“, časť evanjelia, ktorá opisuje Ježišovo utrpenie.
Skutočný príbeh, ktorý zachytili všetci štyria evanjelisti a venujú mu veľký priestor. Príbeh, ktorý väčšina z nás pozná a predsa znovu a znovu v nás vyvoláva citové pohnutie, súcit. Ako každé utrpenie; alebo ako utrpenie niekoho, ku komu máme vzťah, koho máme radi. Alebo si uvedomujeme i to, že to je náš príbeh, že je to vlastne naše utrpenie, v ktorom on vystupuje ako náhradník… Dobrovoľne, s láskou berúci na seba bolesť, ktorá patrí mne, ktorú som si ja zaslúžil. Lebo tento príbeh sa nestal náhodou, mal svoju presnú príčinu, o ktorej píše prorok Izaiáš už niekoľko storočí „pred Kristom“:
Kto uveril, čo sme hlásali? A Pánovo rameno komu sa zjavilo? Veď vzišiel pred ním ako ratoliestka, sťa koreň z vyschnutej zeme. Nemal podoby ani krásy, aby sme naň hľadeli; ani výzor nemal, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý bol a najposlednejší z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal slabosť, ako niekto, pred kým si zakrývame tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. A on niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti. No my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. Ale on bol prebodnutý pre naše neprávosti, pre naše zločiny strýznený. On pre náš pokoj znášal trest a jeho rany nás uzdravili.
My všetci sme blúdili ako ovce, každý zahol svojou vlastnou cestou. A Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Týrali ho, on to ponížene znášal a neotvoril ústa; ako baránok vedený na zabitie, ako ovca, ktorá onemela pred strihačmi a neotvorila ústa.
Násilným súdom ho odstránili a kto sa bude starať o jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny žijúcich, pre hriech môjho ľudu na smrť ubitý. So zločincami ho pochovali, a hrob mal medzi boháčmi, hoci sa nedopustil neprávosti, ani lesť nebola v jeho ústach.
Pán dovolil zdrviť ho slabosťou; keď dá svoj život na zmiernu obetu, uvidí ďaleké potomstvo a jeho ruka úspešne vykoná Pánovu vôľu. Po útrapách svojej duše uvidí svetlo a nasýti sa poznaním.
Môj spravodlivý služobník ospravedlní mnohých a sám ponesie ich viny. Preto mu dám ako podiel zástupy a s mocnými sa bude deliť o korisť, pretože vydal na smrť svoj život a započítali ho medzi zločincov; a on niesol hriech mnohých a prosí za hriešnikov. (Iz 53, 13)
Nebolo to len o ňom, nebol to len „jeho problém“. Bol to náš, môj problém. On si však nepovedal: „To je jeho problém, jeho vec, nech sa trápi, nech si to vypije“. On sa ku mne priznal, ba zobral to na seba. Poviete si – to vieme, nič nové pod slnkom. Vieme a predsa sa mi zdá, že práve túto pravdu, stojacu za pašiami, tak málo doceňujeme, domyslíme a precítime.
Pred niekoľkými rokmi sa na istej slovenskej škole uskutočnil koncert detí rodičom. Bolo to v Deň matiek a prítomní boli skoro všetci rodičia. Pani učiteľka hrala na klavíri a deti prvého stupňa spievali. Bolo ich na pódiu asi 50. „Bol medzi nimi aj môj 8 ročný syn“ – spomína kamarát. „Mal veľkú trému, ako vždy, keď naňho pozeralo toľko ľudí. Zrazu som spozoroval, ako zbledol, myklo ho, potom sa zúfalo pozeral kdesi do stropu. O niekoľko sekúnd som spozoroval, ako spod jeho nôh niečo vyteká. Zalial ma pot. Pozrel som na svoju manželku. Aj ona si to všimla. Jej tvár sa znetvorila hnevom a nervózne zasipela – taký trapas, pred toľkými ľuďmi. Medzitým si situáciu všimli aj okolostojaci žiaci. On tam však stál ako skamenený, nevedel sa pohnúť, len bezradne pozeral do stropu. Čo som mal robiť? Veď to je môj syn! Hanba – nehanba, vyskočil som na pódium a pocikaného chlapca odviedol. Doma som namiesto pochvaly dostal od ženy ‚hubovú polievku‛. Vraj som tam nemal ísť, veď za chvíľu to aj tak skončilo. Väčšina ľudí by si ani nebola všimla, čo sa stalo. A takto sa nám bude smiať celá škola. Mne však bolo toho chlapca ľúto, však on za to nemohol, on to nechcel“ – ukončil rozprávanie môj kamarát.
„On za to nemohol, ale ja áno“ – povedal som si nedávno, spomínajúc na tento taktiež skutočný príbeh. Koľko vecí som už v živote pokazil a ako! Niektoré som možno nedomyslel, niektoré som ani nechcel urobiť… Ale koľkokrát som sa pre zlo rozhodol len preto, že som neovládol svoju vášeň, svoju slabosť, že som neodolal pokušeniu, ba že som ho vyhľadal. A potom vo vedomí, že som to po… som len bezradne ostal stáť na mieste.
On ma v tom však nenechal, on sa ku mne priznal. Ba viac, on vo svojej nekonečnej láske tie veci, zaslúžený výprask, trest za ne, zobral na seba. Nie ja som za to trpel, ale ON. O tom je Kristovo utrpenie, o tom sú pašie. Je to láska, ktorej veľkosť si ani neviem predstaviť, ktorej silu a hĺbku neviem precítiť. Mal by som sa hanbiť, mal by som odprosovať, mal by som ďakovať, mal by som povedať, že tiež mám rád… Neviem, či všetko, čo by som mal, aj dokážem. A tak dnes aspoň zohnem kolená a skloním hlavu pred symbolom jeho utrpenia a lásky.
Vladimír Slovák, farár v Stožku
