Verím, že Ježiš zomrel za nás. Bol tým obetným Božím Baránkom; a svojou smrťou premohol smrť a žije. Pred začiatkom sviatkov som Vás pozýval premýšľať o tom, ako súvisí prax obetného baránka so spôsobom, akým sa my ľudia vyrovnávame so strachom a zlom.
Na Ježišovi som si túto Veľkú noc uvedomil, že priniesol do obetnej praxe celkom nový rozmer – odpustenie. Jasne odmietol to, čo zažil na sebe v mladosti muž menom Šavol, veriaci žid. Tento dokonalý farizej jedného dňa zistil, že sa v mene lásky stal nenávisťou, v mene náboženstva vrahom a v mene dobra zlom. Ježiš nemá miesto v „mýte spasiteľného násilia“. Naopak. Jeho príbeh je modelom spasiteľného odpustenia. Odpustenie a prijatie sa stali jeho veľkými témami. Sú praktickým pomenovaním lásky. Lebo bez odpustenia a prijatia by láska zostala len sentimentálnou pozornosťou.
O tomto Ježišovi s nadšením hovoril vo svojej reči rybár a apoštol Peter v dnešnom čítaní zo Skutkov apoštolov:
„Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi, divmi a znameniami, ktoré, ako sami viete, Boh skrze neho medzi vami urobil. A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili.
Ale tohto Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami.“
Apoštol Peter žasol nad tým, čo navždy zostane „tajomstvom kríža.“ Ježiš sa postavil proti nenávisti bez toho, že by sám nenávidel. Odporoval zlu bez toho, že by zlo sám konal. Na kríži nám ukázal nielen ako vybojovať víťazstvo, ale ako byť víťazstvom. Víťazstvom, ktoré zahŕňa našich protivníkov. Ukázal, že kríž odmieta ten starý jednoduchý scenár: niekto vyhrá a niekto prehrá. Ale hľadá možnosť scenára: výhra – výhra. Ukázal kríž, ktorý odmieta nenávisť a tiež potrebu poraziť iného.
Ježiš nám dal príklad, že so zlom sa nevyrovnáme inak ako odpustením. Bez odpustenia budeme svoje zlo naďalej projektovať mimo nás, budeme sa ho báť, a napádať ho v druhých ľuďoch. Ježiš nás povzbudzuje, aby sme vedeli uznať našu spoluúčasť na zle, pozrieť sa naň vo svojom vnútri a plakať nad ním v nás všetkých.
On je ten, ktorý si zaslúži našu oslavu, pretože zmenil tento svet. Vráťme sa na chvíľu späť do jeho čias a porovnajme si 2 veľké postavy, dva „obetné baránky“ tej doby: Jána Krstiteľa a prvého mučeníka Štefana. Posledné slová Jána Krstiteľa pred smrťou boli veľmi odlišné od slov Štefana. Prečo? Pretože medzitým sa odohralo Ježišovo učenie, jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Ján Krstiteľ si zachováva svoje myslenie: buď – alebo. Ježiš ho na jednej strane chváli ale hovorí aj, že ten najmenší v Božom kráľovstve je väčší ako on. Štefan prijíma svoju smrť a odpúšťa svojím nepriateľom. Vo svojej poslednej reči jasne pomenúva problém, ale vyhýba sa nenávisti voči tým, ktorí ho napádajú. Štefan, prvý kresťanský mučeník, sa stal novým Ježišom. A práve toto zostáva aj pre nás kresťanov jediným a nezmeniteľným cieľom. Nie meniť druhých, ale nechať premeniť seba. Štefan tak ako Ježiš vyhlasuje pravdu, za ňu trpí, ale odpúšťa a prechádza do premeneného stavu, ktorý môžeme nazvať „vzkriesenie.“ Možno aj preto prítomnosť Šavla pri takejto smrti bola začiatkom jeho osobnej premeny.
Stať sa novým Ježišom. Nechať živého Ježiša napĺňať svoj život. Postaviť sa zlu dobrom. Šíriť moc odpustenia. To všetko je súčasťou prameňa života, ktorý vyviera z Krista. Modlím sa za seba aj za Vás, aby tento prameň nového života bohato cez nás pretekal.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
