Alternatíva je proste „in“. Alternatívne zdroje elektrickej energie, alternatívne palivá, alternatívne umenie, kultúra, zábava atď. Sú to veci, ktoré sú oproti tým klasickým v menšine, ale vraj majú budúcnosť. Možno nie všetky, no niektoré časom môžu hrať prím. Iné budú vždy na okraji, ale súčasne aj vždy obohacujúce.
Aj kresťanstvo pozná okrem klasických ciest k Bohu i tie „alternatívne“ – druhé, iné než klasické, zaužívané, či odobrené. O tom hovorí aj dnešný sviatok, hovoriaci o „ceste“ troch mudrcov (kráľov) k novonarodenému Mesiášovi. Udalosť približuje Matúšovo evanjelium:
Keď sa za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ“? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“
Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním. Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš. Oni mu povedali: „V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.“
Tu si dal Herodes potajomky zavolať mudrcov a podrobne sa povypytoval, kedy sa im zjavila hviezda. Potom ich poslal do Betlehema a povedal: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“ Oni kráľa vypočuli a odišli. A hľa; hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali.
Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. A keď vo sne dostali pokyn, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny. (Mt 2,1-2)
Počas prípravy na Vianoce – adventu i počas samotných sviatkov Narodenia nášho Pána Ježiša Krista sme hovorili o osvedčených „cestách“ k Bohu, ktoré nám prezentovali overené osobnosti: prorok Izaiáš, Ján Krstiteľ, Jozef, Mária, Štefan, Ján evanjelista… Ich ortodoxnosť máme potvrdenú i v ich úcte – sú svätí. Všetci sa nachádzali akoby v hlavnej línii Božieho plánu spásy, ktorý pramení u Abraháma, pokračuje dejinami vyvoleného – židovského národa a vrcholí v Kristovi.
Na záver sviatkov nás však liturgia evanjeliom dnešného sviatku upozorňuje i na iné možnosti. Mimo vyvoleného národa i biblického posolstva. Ukazuje, že sú tu aj iné cesty poznania, oslovenia, hľadania i nájdenia Boha. Potvrdené zo strany Stvoriteľa i ľudí.
Aj v súčasnosti je ich mnoho – ťažko by ich bolo menovať ba dokonca i sumarizovať. Niektoré sa totiž týkajú miliónov ľudí, iné sú doslova súkromné. O niektorých z nich hovorí aj Deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám „Nostra aetate“, schválená na poslednom sedení II. Vatikánskeho koncilu 28.10.1965. Nakoľko prežívame rok viery, v ktorom sa koncilu špeciálne venujeme, myslím, žeby bolo vhodné si ju práve dnes pripomenúť. Mimo iného sa v nej (bod 2) píše:
„Katolícka Cirkev nič nezavrhuje z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na oné spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa sú nezriedka odbleskom tej Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí. Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko.“
Áno, aj keď si hrdo a s vďakou Bohu myslíme, že sme „hlavný prúd“, s úctou vnímame aj všetky iné alternatívy.
Neviem, aké boli tohtoročné Vianoce u Vás, ale u nás, na Stožku boli a sú biele. Na prelome rokov sa po odmäku na vrchu snehu urobil úžasne tvrdý srieň. Udržal aj sto kilogramov (toľko mám v zimnej výstroji). A keďže k tomu bolo aj krásne slnečno, vybral som sa na novoročný výstup na najvyššiu kótu našej farnosti – vrch Stožok. Aj keď sa minimálne polovica cesty dala prejsť po asfalte, vďaka onomu srieňu sme s priateľmi šli priamo cez polia, pasienky a lúky. Bol to úplne iný pohľad na našu obec. Nie ten naučený z cesty, ale odzadu, cez dvory a záhrady. Bolo to úžasné, vnímal som najmä odlišnosti. Napriek deviatim rokom, ktoré som tu prežil, to bolo čosi nové. Neviem, či sa mi ešte niekedy podarí takáto túra. Veď skoro stále chodím po ceste, pomedzi domy, a pešo len výnimočne.
„Tak to môže byť aj v Cirkvi – napadlo mi vtedy – pohľady na kauzy (napr. arcibiskupa Bezáka) môžu byť rôzne. Ale i pohľady na Boha a cestu k nemu. Toto je proste alternatíva. Nepoznám ju do detailov, ale ona tu je. A tak ju rešpektujem a vážim si ju. Veď predsa ja a moje cesty nie sú pupok sveta.“
Dnes žiadna takáto turistika nebude. Mám iné „zamestnanie“ – budem navštevovať svojich veriacich a žehnať im príbytky. Ale ani to nebude len „hlavný prúd“. Určite (ako poznám svoju farnosť) stretnem ľudí, ktorí majú iné pohľady ako ja. Niekedy aj iné ako je „stratégia“ Cirkvi, či iné, ako je jej oficiálna náuka. Svojou návštevou im však chcem povedať: „Aj keď rozmýšľate inak ako ja, aj keď ste možno alternatíva, vážim si váš pohľad, vaše hľadanie, vašu životnú cestu.“
A to isté dnes hovorím aj tebe, priateľ čitateľ.
