„Neviem, čo by som na tom cintoríne mal cítiť… A predsa tam každý rok na Všechsvätých chodím, zapálim sviečky, pomodlím sa, spomínam, rozmýšľam. Ale neviem, či správne…“ – hovorí mi nedávno jeden farník. Zavŕtal mi chrobáka do hlavy. Ako kňaz viem, že by to malo byť hlavne o modlitbe a že v týchto dňoch je naša osobná modlitba obohatená o poklad Cirkvi (hovoríme o odpustkoch), ale o akých hodnotách sú tieto dni? Je to o hodnote večného života, teda božích darov, o vykúpení, ktoré dáva perspektívu večnosti, alebo konkrétne dnes o hrdinstve svätcov, ktorých nám Cirkev predkladá? To by mohlo byť „zvonka“. Ale čo z mojej strany, znútra? Dlho som o tom uvažoval, no neodvážim sa ani súdiť, čo je nesprávne, či prázdne, ani dať predpis, čo je najsprávnejšie, či najpodstatnejšie. Ale rád sa podelím s tým, k čomu som prišiel, a ako tohto roku tieto dni prežívam:
Hodnoty, ktoré určujú charakter týchto dní sú základné hodnoty medziľudských vzťahov. Hovorí sa o nich napríklad aj pri základnom vzťahu muža a ženy. Spomínate si na svoj manželský sľub pred oltárom? Ak ste sa sobášili v rímskokatolíckom kostole, tak ste sľúbili, že svojho partnera budete „milovať a ctiť“ po celý život. Podobne si myslím, že aj vzťah k zosnulým je o úcte a láske. To sú základné postoje, s ktorými prirodzene ideme na cintorín, alebo hovoríme o zosnulých doma, alebo sa za nich modlíme. Postoje, ktoré nie sú jednorazové, ale umožňujú rast, dozrievanie.
Dnešný sviatok Všetkých svätých nám Cirkev kladie pred oči ľudí, ktorí dosiahli základný cieľ svojho života – večné spoločenstvo s Bohom. Teda sú v nebi. O niektorých to tvrdíme na 100 % – tí sú za svätých vyhlásení, kanonizovaní. O väčšine to však len tušíme. Všetci títo ľudia si zaslúžia náš obdiv a našu úctu, ako každý, kto v živote niečo dosiahol. Svojou námahou, úsilím, zápasom…
„Všetka česť“ – povedali sme tohto roku našim hokejistom, či Petrovi Saganovi. Ale určite aj mnohým ľuďom z nášho okolia, zamestnania, obce, ulice, rodiny… Pričom postoj úcty, obdivu, môže skončiť pri slove, ale môže pokračovať aj ďalej. „Oci, aj ja chcem mať taký bicykel, ako Sagan“, hovorí istý syn. „V poriadku“ – odpovedá otec – „ale najskôr musíš toľko ako on aj trénovať. Musíš premáhať seba samého, svoju lenivosť. To nie je o oblečení, výzore, či technickej pomôcke, nasledovanie svojho idolu, svojej hviezdy, je o námahe a o vnútornom postoji. Ak chceš byť ako on, ak chceš dosiahnuť v živote také víťazstvá, sleduj, ako na to išiel on. Nemusíš všetko napodobňovať, ale ono to je aj o ceste, nielen o cieli“. V náboženstve takto mladých ľudí motivujeme pri výbere birmovného mena. Je to o svätcovi, ktorého obdivujem, ktorého chcem nasledovať, napodobniť. A teda o ktorom musím aj niečo vedieť.
Nie všetkých hrdinov (svätcov) však môžeme nasledovať. Nemusíme na to mať ani vlohy, ani možnosti. Je tu však aj iný postoj – spolupráca. Použitie mena, či osobnej prítomnosti. O tom sú v súčasnosti, vo verejnom živote rôzne nadácie, či dobročinné podujatia zastrešené menom slávnej hviezdy, idolu, majstra, atď. Veľmi sa mi v tomto smere páčilo aj „zvolenie“ blahoslaveného Jána Pavla II. za ochrancu našej Horskej záchrannej služby.
Teda úcta. Tento postoj je v nás i pri spomienke na všetkých ostatných zomrelých (o čom je v kresťanskom kalendári zajtrajší deň). Na Slovensku o tom máme aj príslovie : „O mŕtvych len dobre!“ Aj v tomto smere však môžeme rásť, ísť ďalej. Rozmýšľať napríklad nad hrobom svojho otca, či mamy, čo mi v živote pozitívne ukázal(a), v čom bol(a) hodný(á) obdivu a nasledovania. A povedať si: „Vieš čo, o rok ti prinesiem na hrob nielen sviecu, ale aj to, čo som sa od teba naučil(a). Skúsim na tom totiž popracovať“.
A to už je aj o láske. Veď navštevujeme najmä hroby tých, ktorých sme milovali. Vlastne milujeme, veď oni žijú. A láska je vynaliezavá. Nielen v tom, aký sme svojim blízkym dali urobiť náhrobný kameň, pomník, alebo akú kyticu, či sviecu na hrob donesieme. I v tom, ako hľadáme možnosti pomoci. Najmä ak nie sme si istí, či sú už v nebi. Či využijeme klasickú cirkevnú „akciu“ tzv. dušičkovej oktávy, či spoločnú modlitbu v rodine, alebo objednáme liturgiu v chráme, alebo za nich obetujeme Bohu nejaké sebazaprenie, dobročinnú službu, alebo…
Tak či onak, ak to všetko urobíme s láskou, ak tieto dni prežijeme s úctou, nebude to len o spomienke, či o niečom vonkajšom. Bude to aj o našom ľudskom a kresťanskom dozrievaní.
Čo Vám pri príležitosti slávnosti Všetkých svätých zo srdca prajem.
