Zakrytie svojej tváre a chvíle byť inkognito, však hneď strieda ponuka odokryť pred sebou karty svojho srdca. Byť sám sebou, stávať sa tým, kým som. Aj k tomu nás volá dnešný sviatok. Slávnosť Všetkých svätých.
Možno aj Vy máte niekedy také pokušenie byť radšej niekým iným ako sebou samým. Láka to, pretože je v tom niečo nové. Nádej, že možno lepšie. O sebe si myslíme, že je to už staré, že sa už poznáme. Ježiš v dnešnej svojej reči na vrchu hovorí to svoje „blahoslavení“ tým, ktorými možno sčasti sme, ale aj tým, ktorými by sme sa mohli stať. Vypočujme si ten príbeh znovu spolu:
Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich:
Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.
Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Pre nás ľudí je blahoslavený ten, kto je bohatý, kto má moc a koho si druhí vážia. Pre Ježiša ten, kto nič nemá, nič nezmôže a nič neznamená. Zase je to radikálne prevrátenie hodnôt, ktoré sa nedá pochopiť. Mýlime sa my? Alebo sa mýli Ježiš? Pre neho sú požehnaní tí, ktorých my považujeme za prekliatych; a prekliati sú tí, ktorých my považujeme za požehnaných.
Jeho kázeň na vrchu však nie je nejaký nový zákon, ešte nemožnejší než ten starý (desatoro…). Je to tiež súčasť toho tajomstva, ktoré proroci nazývajú „nové srdce“. Ježiš vyhlasuje to, čo sám prišiel žiť a čo svojím telom odovzdáva každému telu, ktoré Ho prijíma. Jeho slová nie sú zákon, ale evanjelium – radostná zvesť. Nie sú to neľahké aj keď ušľachtilé požiadavky, ale vznešený a krásny dar, ktorý nám ponúka ako bratom a sestrám.
Keď sa pozerám na Ježišov život, uvedomujem si, že On sám je uskutočnením týchto blahoslavenstiev. Ako na ukrižovanom sa na ňom napĺňa ich prvá časť: je chudobný, plačúci, tichý, hladný a smädný po spravodlivosti, je čistého srdca, tvorca pokoja, prenasledovaný; Ako vzkriesený žije ich druhú časť: patrí mu Kráľovstvo, je potešený, dostal do dedičstva zem, je nasýtený, dosiahol milosrdenstvo, vidí Boha, je Boží Syn. Ktosi povedal, že blahoslavenstvá sú akoby osobným preukazom Syna.
Skúsme v sebe hľadať to spojenie medzi túžbou byť niekedy kýmsi iným a pozvaním byť sami sebou. Ako? Tak, že najprv uverme, že aj nám bol ponúknutý tento dar. Dar blahoslavenstiev.
Že hoci máme každý svoje chyby, svätými (blahoslavenými) sa napriek tomu môžeme stať.
Že nie? Spomeniem len niekoľko mien ľudí, ktorí sú pre mňa veľkým povzbudením. Keď sa to podarilo im, môže sa to aj mne. Napr: Jakub bol klamár. Dávid cudzoložník. Abrahám príliš starý. Timotej mal žalúdočné vredy. Peter bol zbabelý. Mojžiš sa zajakával a bol vrah. Marek bol nespoľahlivý. Ozeáš sa oženil s prostitútkou. Noemi bola vdova a Rút tiež. Jonáš bol neposlušný. Eliáš trpel depresiou. Tomáš pochyboval. Pavol mal prsty v lynčovaní Ján Krstiteľ sa čudne obliekal. Marta bola príliš úzkostlivá. Zachej malý postavou. Mária mladé dievča a najlepšie Lazár. Ten bol mŕtvy. A predsa sa ich všetkých dotkol ten dar, o ktorom Ježiš dnes hovorí. Nebojím sa, že by sa nemohol dotknúť aj mňa aj teba.
Možno si v tomto ďalšom roku svojho života stretol nejakého svätého človeka. Možno si si prečítal nejaký životopis niekoho, kto zomrel prv ako si sa ty narodil. Ja som Bohu veľmi vďačný za dar života, ktorý je veľké tajomstvo. Ako aj za Jeho nezmerateľnú štedrosť darov. A počas týchto dní chcem Bohu ďakovať za veľkú univerzálnosť daru svätosti. Daru, ktorý pasuje pre všetkých. Ako už viackrát, aj dnes si pozvaný sa pridať.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
