Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária.
Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“
Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.
Anjel jej povedal: „Neboj sa Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“
Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“
Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.“
Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“
Anjel potom od nej odišiel.
(Lk 1,26-38)
Príbeh, ktorý ste si práve prečítali, chápeme v katolíckej tradícii a v spojení s inými časťami svätého Písma tak, že Mária z Nazareta bola celkom preniknutá milosťou od Boha, že ňou bola dokonale naplnená. Jednoducho v nej nebolo miesta pre nič iné, len pre úplné Božie spásne – zachraňujúce pôsobenie. Preto v jej osobe nebolo žiadneho miesta pre hriech. Zachraňujúca moc voči jej osobe je taká radikálna, že Vykúpenie nenastalo následným vyslobodením zo zotročujúceho pôsobenia hriechu, ako to mi kresťania veríme o všetkých nás ostatných. Dnešnou slávnosťou sa radujeme z pravdy, že ju ako svoju Matku Ježiš vykúpil preventívnou záchranou pred akýmkoľvek dosahom hriechu na jej život.
Túto skutočnosť tradícia veriacich podávala v celých dejinách Cirkvi. Hoci ju na Východe niektorí otcovia cirkvi podporili svojím učením (Ondrej Krétsky, či Ján Damascénsky), väčšina teológov i svätcov na Západe ju neprijímala. Ani Tomášovi Akvinskému sa do teologického systému nevošla predstava, že by nejaké stvorenie mohlo byť uchránené aj od dedičného hriechu. Ako mnohým iným sa mu zdala popieraním zachraňujúcej – výkupnej úlohy Ježiša Krista. Cirkev tak stáročia v tradícii veriacich uchovávala túto pravdu v protiklade k vedecko-teologickému presvedčeniu jej elity. Obrat v teológii začal vo vrcholnom stredoveku na Parížskej univerzite pôsobením Jána Dunsa Skota. Františkánsky teológ upriamil pozornosť na možnosť, že Boh nie obišiel alebo vyňal z potreby a milosti Vykúpenia jedno stvorenie – Máriu. Jej syn, Ježiš Kristus jej iba ponúkol tú najlepšiu možnosť vykúpenia, ktorú ona plne prijímala. Presne tak ako plne prijala Boží spásny plán v dnes čítanej evanjeliovej stati.
Pre niektorých je znepokojujúce, že po ďalších stáročiach meditujúcej viery a teologickej reflexie, vyhlásil 8.12.1854 Pius IX bulou „Ineffabilis Deus“ túto skutočnosť za pravdu viery. Vyhlásenie tejto dogmy nie je neužitočná prekážka, ktorá má odrádzať tých, čo pochybujú, ale výzva. Cirkev v nej pripomína modernej dobe, že Boh každého jedného človeka zachraňuje jedinečným a pre neho tým najlepším spôsobom. Kristus celkom jedinečne ochránil svoju matku od hriechu a ona na túto jeho milosť plne odpovedala svojím životom.
Pre mňa má moju jedinečnú ponuku záchrany od hriechu. Aj keď to nie je cesta preventívneho uchránenia od hriechu – tá patrí Márii – je to cesta na, ktorej sa naučím plne odpovedať na jeho zachraňujúcu milosť. Lebo Boh ma rovnako ako ju vyvolil a zachránil pred biedou hriechu:
V Ježišovi Kristovi si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske. (por. Ef 1,4)
Môj život nech je miestom plnej milosti, ktorú Boh pripravil pre mňa.