Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“
Nad uvedeným úryvkom sa zamýšľa Vladimír Slovák, farár v Stožku:
„Dočkaj času, jak hus klasu“ – hovorí staré slovenské príslovie, nabádajúce nielen k trpezlivosti, ale i k životnej múdrosti. Je totiž nemúdre, ba priam hlúpe, chcieť mať, alebo urobiť všetko hneď, rýchlo, v danej chvíli. Ba niekedy to môže byť i škodlivé, a často je to i nereálne.
Zdá sa, že Ježiš má podobný postoj, keď hovorí apoštolom pri Poslednej večeri: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli.“ Pričom takýto postoj vyjadruje aj inokedy. Napríklad keď prirovnával božie kráľovstvo k zasiatemu semenu, ktoré klíči a rastie a človek, ktorý ho zasial to ani neregistruje. Rast tu však je. Nie výbuch, alebo radikálna zmena. Rast, ktorý potrebuje svoj čas. Alebo v podobenstve o kúkoli medzi pšenicou, kde hospodár zakazuje sluhom jeho rýchle vyzbieranie, a hovorí: „nechajte oboje rásť až do žatvy.“ (Mt 13,30)
Dnešné evanjelium však nie je na prvom mieste o raste, či trpezlivosti. Je o zvestovaní pravdy. Ježiš učeníkom sľubuje jej plnosť, aj keď nie hneď. A súčasne hovorí o jej kontinuite, vlastne identite. O tom, že je tá istá, teda jedna. U Otca, Syna i Ducha Svätého. Ako je jeden Boh, aj keď existuje v troch osobách, tak je len jedna pravda. Jej plnosť síce získavame v Duchu Svätom, ale je to Synova – a teda Otcova pravda: „Z môjho vezme a zvestuje vám“ – hovorí Ježiš apoštolom, pričom „všetko čo má Otec, je moje“ -.
O akej pravde Ježiš hovorí? Pravde o Bohu, ktorý nám zjavuje seba samého. Pravde o svete, ktorý pochádza od Neho, nekonečného, nadčasového, transcendentného. A samozrejme o pravde o človekovi, ktorý je súčasťou stvorenia, ale ktorého Boh špeciálne miluje. Tak, že dáva vlastného Syna. (Jn 3, 16)
Pričom súčasťou pravdy o človekovi je aj to, čo sme vraveli v úvode, že nie je schopný vždy všetko hneď urobiť, prijať, pochopiť, zvládnuť… Že potrebuje prípravu i dozretie. Sám ako jednotlivec i v spoločenstve, ktoré tvorí s inými i celé ľudstvo ako také. Apoštol Pavol, keď hovorí o božom synovstve, ktoré sme získali v Kristovi, hovorí, že bol čas, keď sme ešte neboli schopní ho prijať; „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo.“ (Gal 4,4)
Ona plnosť času – príhodný čas – bol podľa biblie pripravovaný už od Abráhama – a to je 1800 rokov. Avšak nešlo len o prípravu náboženskú, ktorá sa odohrávala v jednom národe. Plnosť času bola pred 2000 rokmi i z hľadiska filozofického a politického. Ľudstvo vtedy dozrelo na príchod Boha.
A tu je jadro toho, čo som Vám chcel dnes povedať: Ježiš vždy rešpektuje pravdu o človeku. I vtedy keď mu to „ľudsky“ nevyhovuje, keď vidí, že už nestihne všetko odovzdať, povedať čo chcel, čo treba. Veď je s učeníkmi posledný krát pred svojou popravou. Ježiš však nechce tu a teraz dobehnúť všetko, čo zameškal. On to vlastne nezameškal. Problém je totiž v tom, že oni to neboli schopní prijať. To však teraz neriešme. Sledujme Ježiša, ktorý rešpektuje pravdu o človekovi – ktorého mimochodom sám stvoril a to takéhoto. To znamená, že rešpektuje pravdu, ktorej autorom je On sám. Je verný sebe samému. Veď ako pred pár minútami povedal o sebe samom – Ja som pravda! (Jn 14,6).
Prečo toto považujem za jadro dnešného evanjeliového úryvku? Lebo tu sa ukazuje na jednej strane úžasná blízkosť Boha človekovi a na druhej strane dôležitý príklad pre náš život. Táto blízkosť a rešpektovanie ľudskej prirodzenosti z božej strany nám zaručuje že Boh nikdy od nás nebude žiadať niečo proti – prirodzené, alebo niečo nesplniteľné, alebo niečo nad naše sily a možnosti. Môže niekedy chcieť niečo nadprirodzené, ale tam On sám dopĺňa onú potrebnú nadstavbu nad prirodzenosťou. Bez toho by to nikdy nežiadal. Presne o tom svedčí biblická komunikácia s niektorými prorokmi, alebo s Ježišovou matkou Máriou, či Jozefom.
V druhom pohľade, ak sme kresťania, a ak to so svojou vierou myslíme úprimne, chceme mať i jeho postoje. Byť podobne verní sebe samým. Svojim slovám, gestám, sľubom… Vždy a všade. Neprispôsobovať sa okolnostiam, tomu čo mi teraz vyhovuje, čo je výhodnejšie, pragmatickejšie. Neprehadzovať kabát a nezneužívať moc. Nešliapať po vlastných slovách – či už vyslovených, alebo napísaných. Rešpektovať právo a zákon. Boží i ľudský. A to aj vtedy, ak som zákonodarca. Lebo to neznamená, že som nad zákonom, že pre mňa neplatí.
Kristus nás vlastne svojim postojom učí žiť civilizovane a tvoriť právnu spoločnosť. Ukazuje, že pravda je viac, než chuť na niečo, zisk, moc, pôžitok, či iný aktuálny záujem. To je cesta pre jeho učeníkov, ktorým mimochodom hodinu pred týmito slovami umyl nohy. On – Učiteľ a Pán. Vtedy povedal: „Dal som Vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil Vám.“ (Jn 13, 15).
Myslím, že tieto slová platia nielen o umývaní nôh. Platia i o pokore a trpezlivosti, nehovorení všetkého tu a teraz, o rešpektovaní prípravy, dozrievania a prirodzenosti, a hlavne o vernosti sebe samému. Čo je najväčšia životná múdrosť, ktorej dosiahnutie Vám dnes zo srdca prajem.
