Sledujete, ktorá časť vášho domu, či bytu, prešla v ostatnom období najväčšou prestavbou, kde ste investovali najviac peňazí? Ako to v ostatných dvoch desaťročiach sledujem, tak sa mi zdá, že sú to najmä kúpeľne a kuchyne. Keď som v januári tohto roku žehnal domy vo svojej farnosti, upútala ma krásna nová kuchyňa (najmä linka) v dome na lazoch. Aj jej cena bola „krásna“, blížila sa k päťcifernému číslu. „Nebolo vám ľúto toľko investovať do kuchyne?“ – pýtam sa domáceho pána. „ Nie“ – odpovedá – „je to srdce domu, manželka a deti tu strávia väčšinu času. A tie spotrebiče skrátia a zlepšia prípravu jedla.“
Varenie a pečenie však nie sú len domácou témou. Aj napriek tomu, že je leto a „kulinárčina“ v televízii nie je komerčne až tak úspešná ako v zime, Slovenská televízia každý deň vysiela niečo o jedle: Varím, varíš, varíme, Nebíčko v papuľke, Tajomstvo mojej kuchyne, Vojna kuchárov…
Tento spoločenský trend v oblasti investícií do vybavenosti kuchýň a pozornosť, ktorá sa i mediálne venuje príprave jedál, je na Slovensku zreteľný aj v „cirkevnej kuchyni“. Vari niet farnosti, kde by sa v ostatných dvoch desaťročiach nepostavil, či neopravil kostol, alebo aspoň neobnovil liturgický priestor, svätyňa či oltár.
A veľký, doslova mediálny, dôraz sa kladie i na „varenie“, na slávnosti, ktoré v kostoloch prebiehajú. Kameramani a fotografisti na krstoch, sobášoch, birmovkách, prvých sv. prijímaniach a iných slávnostiach dokumentujú spevy chrámových zborov, dôstojnosť obradov, rúcha a niekedy i reč kňazov, i celkovú atmosféru medzi prítomnými.
Napriek „trendy“ kuchyni však domáca pani v spomínanom dome priznala, že najdôležitejší pri príprave jedla je jej postoj. A priznal to aj jej manžel: „Viete, ja cítim, že varí s láskou“. Pripomenulo mi to starú mamu, ktorá na murovanom šporáku, v kuchyni, kde nemala ani kredenc, varila pre nás cez prázdniny malinový lekvár. Bol najlepší, aký som kedy jedol.
Myslím, že o tom je aj kostol a obrady, ktoré v ňom prežíva cirkev – spoločenstvo veriacich. K tomuto najpodstatnejšiemu, k jadru, upriamuje našu pozornosť aj dnešný sviatok –Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Kostoly sa totiž stavali a stavajú ako priestor, kde sa pravidelne zhromažďujú veriaci. V knihe Obradov posvätenia kostola a oltára sa o tom píše: „Ľud zhromaždený v spoločenstve s Otcom, Synom a Duchom Svätým tvorí cirkev, čiže Boží chrám, vybudovaný zo živých kameňov. Právom sa teda od najstarších dôb slovom „ecclesia“ označuje tiež budova, v ktorej sa kresťanské spoločenstvo schádza na počúvaní Božieho slova, na spoločnej modlitbe, prijímaní sviatostí a slávení Eucharistie.“
Podstatou našich nedeľných (a nielen nedeľných) zhromaždení je teda spomienka a sprítomnenie Kristovej obety vlastného života. Jadrom omše je premenenie chleba na Telo a vína na Krv Kristovu a ich prijatie veriacimi. Nielen preto, že sa tu deje niečo mimoriadne, ale i preto, že tento obrad nám zanechal Boh – Syn, ktorý je Láska a zanechal ho preto, že miluje svojich (nás) do krajnosti. (Porov. Jn 13,1).
Ako bojovnosť, odhodlanosť, obetavosť, ale i vzájomná súdržnosť (bratská láska) a plnenie pokynov trénera premenili slovenský hokejový dres z obyčajného reprezentačného na finálový a strieborný, tak Kristova láska, jeho zápas, obeta života na kríži podľa Otcovej vôle a jej sprítomnenie na oltári, mení obyčajný chlieb na jeho telo a víno na krv.
To je jadro našich stretnutí a obradov, kvôli ktorým staviame i naše kostoly. Toto „tajomstvo“ nám pripomína dnešný deň. Kiežby sme naň nikdy nezabudli. Lebo bez neho by všetky tie ostatné krásne náboženské veci nemali zmysel.
Miesto úryvku z biblie, určenému na liturgické čítanie pri sv. omši dnešného dňa, ponúkam na záver myšlienky z liturgie hodín, staré „len“ 748 rokov. Pri ustanovení dnešného sviatku v roku 1264 tvoril obradné texty k nemu jeden z najväčších kresťanských teológov, sv. Tomáš Akvinský, ktorý o Eucharistii – Sviatosti Oltárnej, píše:
„Keď nás chcel jednorodený Boží Syn urobiť účastnými na svojej božskej prirodzenosti, prijal našu prirodzenosť a stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi. A okrem toho všetko, čo si vzal z nášho, použil pre našu spásu. Lebo svoje telo priniesol na oltári kríža Bohu Otcovi na obetu za naše zmierenie a svoju krv vylial na výkupnú cenu a zároveň očistný kúpeľ, aby sme boli vykúpení z biedneho otroctva a očistili sa od všetkých hriechov. A aby nám zostala trvalá pamiatka tohto veľkého dobrodenia, zanechal svoje telo za pokrm a svoju krv za nápoj, ktoré majú veriaci prijímať pod spôsobmi chleba a vína. Aká vzácna a obdivuhodná hostina, spásonosná a preplnená každou dobrotou! Nik nedokáže vyjadriť dobrotu tejto sviatosti, cez ktorú sa ochutnáva duchovná slasť v samom prameni a slávi sa pamiatka tej vynikajúcej lásky, ktorú vo svojom umučení ukázal Kristus. Ale aby sa čím hlbšie vryla nesmiernosť tejto lásky do sŕdc veriacich, pri Poslednej večeri, keď na odchode z tohto sveta k Otcovi slávil s učeníkmi veľkonočného baránka, ustanovil túto sviatosť ako trvalú pamiatku svojho umučenia, ktorá napĺňa staré predobrazy, ako najväčší zo zázrakov, ktoré urobil, a zanechal jedinečnú útechu zarmúteným pre jeho neprítomnosť.“
