Verím, že okrem rastu krízy a neistoty vo verejnom priestore podnietil aj náš osobný rast v ľudskosti a vo viere.
Prvé slová, ktoré vždy na Nový rok počujeme v Božom slove sú o požehnaní. O jeho nenahraditeľnej potrebnosti pre každého človeka. Tiež o výzve nielen očakávať požehnanie a byť jeho prijímateľom. Ale šíriť ho, odovzdávať ho iným. Veľakrát sa pýtam sám seba ako na to. Ako dovoliť Bohu, aby požehnával ľudí a svet okolo mňa prostredníctvom toho, čo žijem. A možno je to otázka, ktorú si niekedy kladiete aj vy.
Určite sa zhodneme na tom, že nielen vo svojej dobe Boh udelil a udeľuje svoje požehnanie nám ľuďom skrze Máriu, Božiu matku. Ako to, že mu ona poskytla na to toľko životného priestoru? Určite na to neexistuje iba jediná odpoveď. Ale jednu z tých viacerých možno počujeme v dnešnom evanjeliu podľa sv. Lukáša:
„Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán.“Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.
Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.“
Udalosti prvých ale aj tohtoročných Vianoc nám pripomenuli ten niekedy trochu zabudnutý kolobeh života: je tu dobrá zvesť (evanjelium), jej vypočutie a vykročenie na cestu vo viere, potom nájdenie spojené s mnohým, čomu sa čudujeme a nakoniec oslava a vďaky vzdávania, ktoré sa stávajú novou zvesťou. Tak sme to videli u pastierov. Tak to bolo aj v Máriinom príbehu. A tak je to aj s nami.
To, čím Mária pomáhala Božiemu požehnaniu prechádzať cez jej život aj na druhých bolo to, že si udalosti, slová a vlastne to celé kráčanie po ceste viery za „videním“ uchovávala v srdci. Myslím, že to pomáha aj nám. A preto mám pre nás otázku: Čo z uplynulého roku 2011 si chceme uchovať v našom srdci my? V nádeji, že to Boh premení na požehnanie nielen pre nás ale aj pre svet okolo.
Bude to niečo, čo sme prežili v osobnom živote? Alebo v našom rodinnom rozmere? Je to niečo zo sveta našej práce či služby alebo niečo na čom sme mohli mať účasť? Aké boli tie najsilnejšie momenty života, ktoré ešte stále sú verím čerstvé v našich srdciach? A ako ich uchovať v pamäti srdca, aby sa nestratili?
Stále objavujem, že srdcu pomáha pamätať si to, keď rozprávame iným to, čo žijeme, keď sa zdieľame s tými, ktorí nás chcú počúvať; ale najmä s tými, ktorí sú nám blízky a máme ich radi.
Rád by som si vo svojom srdci okrem iných spomienok uchoval zážitok ticha naplneného modlitbou 2 miliónov mladých ľudí na letisku Cuatro Vientos v Madride počas Svetových dní mládeže v auguste roku 2011. Rovnako jednoduchú a radostne prežívanú vieru mnohých ľudí v Tanzánii počas duchovných osláv 50. výročia nezávislosti krajiny, na ktorých som sa mohol zúčastniť a v niečom aj svojou službou prispieť. A tiež sv. omšu v sobotu ráno v našom farskom spoločenstve za jednu ťažko chorú mladú ženu. Skrze modlitbu a vieru ľudí, ktorí prišli vyvierala a prúdila Božia sila nielen do života ženy, za ktorú sme sa modlili ale aj do nás samých.
Je určite veľa toho, čo nesieme vo svojich srdciach. Modlím sa, aby sme dali Bohu možnosť to premeniť na Jeho požehnanie tomuto svetu v novom roku 2012 aj cez nás. Tak ešte raz spoločne: Požehnaný nový rok 2012.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
