Ježiš povedal svojim učeníkom: „Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach.
Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu.
Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.
A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu.
Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.
A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu.
Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“
(Mt 6,1-6.16-18)
Myslím, že nášmu mysleniu príliš dominuje snaha užívať výhody – konzumovať ich. Strácame pritom cit pre vyváženie týchto výhod primeranou zodpovednosťou. Keď si svoje požiadavky a na druhej strane zodpovednosť predstavíme ako dve strany lode, odvážim sa tvrdiť, že je loď našej spoločnosti viditeľne a vážne vychýlená na jeden bok. Asi uhádnete, ktorý mám na mysli.
Správnym pohľadom na pôst, ktorý práve začíname je podľa mňa ten, v ktorom sa kresťan vedome stavia pred otázku, v akej situácii sa nachádza nie len on osobne, ale aj spoločenstvo, v ktorom žije. Pýta sa, aký krok urobiť a ktorým smerom sa posunúť, aby sa paluba lode, na ktorej stojí, začala vyrovnávať. Ak si pod palubou lode, na ktorej stojíme, predstavím nie len Cirkev, ale spoločnosť v našej krajine, vnímam jednu oblasť, v ktorej stav už začína byť kritický. Zdá sa mi dokonca, že sa nám už cez okraj začína prelievať voda a hrozí potápanie. Tou oblasťou je podľa mňa naše zdravotníctvo. Ak máte zámer prežiť pôst ako niečo hoci osobné, predsa prospievajúce aj rovnováhe spoločnosti, pozývam prežiť ho ako čas obety a modlitby za slovenské zdravotníctvo.
So skutočnosťou nášho zdravotníctva sa veľa ľudí stretá priamo a skoro všetci sa o nej dozvedia, ak sa o ňu sami zaujímajú. Na mňa však niektorý jej opis už môže byť priveľa. Nie predlžujúce sa rady v čakárňach, ani biednejší stav budov a vybavenia, zvlášť v okrajových mestách a zariadeniach. Nie nutné platby za lieky. Nie preležaniny pacientov po návrate z nemocnice, ani nízke ohodnotenie zdravotného a ostatného zainteresovaného personálu. Nie ochota niektorých pacientov ponúknuť za zdravotné služby zvyčajnú taxu bočného príplatku, ani zvyk ju prijímať. Nie štedré reklamné balíčky liekov pre niektorých, ani neochota poisťovne zaplatiť za liek na prežite, ak to vie právne odmietnuť. Nie neuvážené volanie sanitky, ani neprijatie staršieho pacienta, ktorý cestou inam zomrie. Sú to niektoré už veľmi vážne a skľučujúce veci, ak sa stanú. A bolo by lepšie, keby sa nestávali. Na mňa je však priveľa to, že si nepriznávame svoju spoluzodpovednosť. Prijímame za normálne veci tak ako sú zabehnuté, lebo ich práve potrebujeme použiť a vlastne vieme ako sa dostať k výhodám, o ktoré stojíme. Niekedy zabehnutý spôsob schvaľujeme tichým súhlasom a zavretými očami. Bohu na žiaľ, je však v tejto veci naša spoločná loď už tak naklonená, že z paluby začínajú vypadávať najslabší. Takým sa ale nepredvídateľnou ťažkou chorobou môže rýchlo stať každý z nás…
V duchovnom živote známy „trojčlen“ almužna, modlitba a pôst sa z evanjelia vždy dostával do duchovného života ľudí spoluvytvárajúcich tento svet. Myslím, že svet nášho zdravotníctva veľmi potrebuje poznať celú túto trojicu. Potrebuje, aby sme pristúpili na pôst – teda zmierujúce odriekanie za neho aj v ňom samom. A zriekali sa aj v ňom neodôvodnených alebo nespravodlivých výhod. Aby sme vedeli v modlitbe prosiť Boha, ale vďaka modlitbe aj seba navzájom o zodpovedný ľudský prístup. A aby sme tiež nezabudli, že pôst a modlitba nás privedú k zodpovednému prispievaniu na dôstojný život i tých najslabších. Prajem vám v tejto pôstnej dobe jeden zodpovedný krok správnym smerom. Návrat k rovnováhe môže začať práve takýmto prvým krokom.
