Keď každoročne okolo sviatku Všetkých svätých a pri Spomienke na zosnulých, ožijú naše cesty obrovským množstvom áut so „sviatočnými vodičmi“, keď sa prepĺňajú parkoviská pred našimi cintorínmi, keď sa čistia a zdobia hroby, vždy to vo mne vyvolá otázku – prečo? Nie prečo zomierame, ale čo je motívom ľudí navštevujúcich hroby svojich blízkych.
Je pálenie sviečok, kladenie vencov a kvetov prejavom lásky siahajúcej až za hrob? Alebo aspoň úcty, či vďaky? Alebo je to len spoločenská konvencia, či dokonca nutné zlo, aby tí druhí „nepovedali…“ A nie je to len podľahnutie marketingu firiem vyrábajúcich a predávajúcich neraz neuveriteľne gýčové náhrobné ozdoby?
My katolíci v týchto dňoch hovoríme hlavne o modlitbe za zosnulých. Je to osem dní modlitieb za „duše v očistci“. Za tých zomrelých, ktorí sú už v nebi, a ktorých sme oslavovali včera sa totiž modliť netreba (skôr to môžu robiť oni za nás). Za tých, ktorí nemajú šancu do neba sa dostať, ktorí sú zatratení, je to zbytočné.
Čo však je, kde je a ako vyzerá onen „očistec“, o ktorom iné kresťanské cirkvi nehovoria? Existuje vôbec? Ak áno, v čom spočíva očisťovanie duše človeka po smrti?
Katechizmus Katolíckej Cirkvi o ňom hovorí: „Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva cirkev očistcom“.
Ako ste si iste všimli, vôbec sa v ňom nepíše o mieste, teda „kde“ sa očistec nachádza. Spomína sa len proces očisťovania, ktorého cieľom je svätosť človeka. Ak Kristus potvrdil (ako sme o tom uvažovali v nedeľu 23. októbra), že najdôležitejšie prikázania sú – milovať Boha a milovať človeka, tak by malo ísť o očistenie týchto základných vzťahov. Očistenie nášho obrazu Boha, pohľadu na neho, aby sme ho mohli milovať takého, aký je. Podobne to je ľuďmi, s ktorými sa máme v nebi stretnúť. Problém je totiž často v tom, že naša predstava o Bohu i ľuďoch je veľmi vzdialená od skutočnosti.
Minulú nedeľu večer uviedla STV taliansky film „Októbrová noc“, ktorý v určitom slova zmysle vystihol to, v čom očisťovanie človeka, jeho vzťahov a pohľadov spočíva. Mladé dievča sa zamiluje do muža, ktorého však zatknú za lúpež a vraždu. Zisťuje, že on nie je taký, do akého sa zaľúbila, akého si vo svojich predstavách vysnívala. Napriek tomu však vo svojej láske pátra po jeho skutočnom obraze. Navštevuje jeho mesto, chce poznať jeho rodinu, priateľov… Nie všetkými je prijímaná, ale robí všetko preto, aby ho „našla“, teda spoznala a ľúbila takého, aký naozaj je.
Aj keď veriaci človek miluje Boha a verí mu, neraz zažíva aj sklamania, pochybnosti, neraz zrádza, hreší, zlyháva. A často si vo svojej pýche nevie odpustiť, čo v tomto vzťahu pokazil. Nechápe, že Boh je väčší ako naše srdce. Predstavuje si ho takého, ako seba. A zrazu po smrti stretáva skutočného Boha, vidí ho takého, aký je, „z tváre do tváre“. Toto stretnutie, v ktorom spoznáva i seba samého v absolútnej objektívnosti, automaticky so sebou prináša i otázky: „Môžem ho milovať takéhoto? Veď doteraz som vlastne nemiloval skutočného Boha, ale len svoju predstavu o ňom… Môžem s ním žiť – a večne? A môžem žiť so všetkými tými, ktorí sú tu vedľa neho, ktorí už žijú s ním, alebo tiež chcú žiť s ním, ako ja?“
Práve toto spoznávanie skutočného, živého Boha a spoznávanie skutočnej podstaty a hodnoty ľudí, toto očistenie od pomýlených predstáv, presvedčenia o ich vine a zlyhaní, a na druhej strane o svojej nevine, môže byť podľa mňa, oným procesom, zvaným „očistec“.
Veľmi silno som si to uvedomil, keď bývalý pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätého istého muža, s ktorého niektorými názormi a pôsobením v Cirkvi som nesúhlasil, nezdali sa mi zdravé, podľa mňa boli pomýlené. A on je už v nebi. Ako tam budem s ním? Bolo mi jasné, že sú len dve alternatívy – buď ho prijmem takého aký je – bol (a v skutočnosti pravdepodobne oveľa lepší, než moja predstava o ňom), alebo tam s ním nebudem – teda večnú spásu a šťastie nedosiahnem.
Ten človek mi však nikdy neublížil. Bola to skôr intelektuálna rovina. Čo však ak v tom nebi, vedľa Boha, bude môj (tvoj, náš) nepriateľ, svokra, priateľ, ktorý ma podrazil, muž, ktorý ma podviedol a s ktorým som sa rozviedla, lebo som ho už ani nechcela vidieť (a ani nechcem), vodič, ktorý nezodpovednou jazdou zabil moje dieťa… ľudia o ktorých som si vždy myslel, že sú zlí a patria do pekelnej priepasti. A možno ešte ani nebudú v nebi, len v tom „očistci“ so mnou. A Boh mi povie – môžeš ísť do neba, ale len spolu s ním…
Dokážem tam odpustiť a očistiť sa od svojej nenávisti, závisti, neprajnosti, úzkoprsosti, ľahostajnosti? A dokážu to tí, ktorí tam už sú? Ktorí už prekročili hranicu smrti? Moji blízki, ktorých som mal rád a na ktorých hrobe som zapálil sviečku?
Určite to pre nich nie je ľahké. Je veľmi pravdepodobné, že potrebujú pomoc. Môžem im ju poskytnúť? Náuka Cirkvi hovorí, že áno – svojou modlitbou za nich. To je dotácia sily, to je povzbudenie k očisteniu ich pohľadu na Boha a ľudí, to je pomoc pri zmierení…. To je modlitba „za duše v očistci“.
Práve k takejto modlitbe by som ťa, milý internetový priateľ (priateľka) chcel povzbudiť. I teraz, počas „dušičkovej oktávy“ i potom, na cintoríne i doma. Veď pomoc tým, ktorí boli (a v určitom slova zmysle sú) blízki tvojmu srdcu, je pre teba určite samozrejmosťou.
