Prvá z nich zaznieva netradične na začiatku liturgickej oslavy a hovorí o slávnom vstupe a privítaní Ježiša vo svätom meste židovského národa – v Jeruzaleme. Druhá je na zvyčajnom mieste je však netradične dlhá. Obsahuje totiž opis dôležitých udalostí z posledných hodín pozemského života Krista – od slávnostnej večere a prípravy na oslavu veľkej noci (čo sa odohráva vo štvrtok), až po Ježišovu smrť na kríži v tom čase, keď sa v chráme prinášala obeta veľkonočného baránka (piatok). Oddávna je liturgickým zvykom pripomenúť si Ježišov posledný príchod do Jeruzalema napodobením jeho vstupu do mesta cez procesiu – teda slávnostný zástup, ktorý so spevom vstupuje do chrámu. V rukách pritom veriaci nesú palmové ratolesti, aké pred Ježiša hádzal aj zástup jasajúci nad jeho príchodom.
Takáto liturgická slávnosť sa deje po stáročia. V meste Asissi prebiehala už v 13. storočí. Počas istej Kvetnej nedele, keď podľa miestneho zvyku sám biskup vkladal ratolesti do rúk zúčastnených, si jedno dievča zabudlo ísť pre svoju ratolesť. Biskup zostúpil k nej a vložil jej symbol nového života do rúk. Dievčinu volali Klára z Asissi a dnes jej pred meno dávame prívlastok „svätá“. No nie len ona počula tieto slová:
Keď sa priblížili k Jeruzalemu a prišli do Betfage pri Olivovej hore, Ježiš poslal dvoch učeníkov a povedal im: „Choďte do dediny, čo je pred vami, a hneď nájdete priviazanú oslicu a s ňou osliatko! Odviažte ich a priveďte ku mne! A keby vám niekto niečo hovoril, povedzte: ‚Pán ich potrebuje.‘ A hneď ich prepustí.“
Toto sa stalo, aby sa splnilo, čo predpovedal prorok: „Povedzte dcére sionskej: Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, tichý, sediaci na oslici, na osliatku, mláďati ťažného zvieraťa.“
Učeníci šli a urobili, ako im Ježiš rozkázal. Priviedli oslicu a osliatko, pokládli na ne svoje plášte a on si na ne sadol. Veľké zástupy prestierali na cestu svoje plášte, iní odtínali zo stromov ratolesti a stlali ich na cestu. A zástupy, čo išli pred ním, i tie, čo šli za ním, volali: „Hosanna synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach!“
Keď vošiel do Jeruzalema, rozvírilo sa celé mesto; vypytovali sa: „Kto je to?“
A zástupy hovorili: „To je ten prorok, Ježiš z galilejského Nazareta.“
(Mt 21,1-11)
Zdá sa, že Klára bola pri počúvaní tejto state akási nesústredená. Bolo to však pre to, že už bola naplno zaujatá tou najdôležitejšou vecou – rozhodnutím, čo chce urobiť so svojím životom. Zo slávnosti odchádza rovno za Kristom, ktorého chce nasledovať. Odstrihne nádej svojho života, aby ju položila k jeho nohám. Nechce mať len odstrihnuté vlasy, ktoré naznačujú rozhodnutie byť jeho snúbenicou, ale vnútornú istotu, že svoj život priniesla pred toho, komu chce naozaj patriť. Nesústredila sa na symbol svojho života v ratolesti, ale pevne držala v rukách svoj vlastný život. Jej nádejná budúcnosť bola spojená s Ježišovou osobou.
Procesia kresťanov – jasajúcich pred Kristom – vyjadruje radosť nad záchranou človeka, ktorý už nežije zbytočne a nie je „neužitočný živočích“, ako nás chcel ktosi definovať. Bol som vykúpený príchodom Boha medzi nás a tým, že dal svoj život pre mňa. A ja mám nádej svojho života celú dať tomu, ktorý sa mi odovzdal celý. Nemôžem ostať len súčasťou davu, ktorý dnes volá „Hosana!“ a o pár dní „ukrižuj!“. Mám moc sústrediť sa na to podstatné a chytiť nádej svojho života do svojich rúk. Môže byť pre mňa dôležité dívať sa na pučiace ratolesti, aby som vedel, čo chcem urobiť s nádejou v mojom živote. Môže byť veľmi dôležité, aby som do ratolesti, ktorú držím v rukách úprimne vložil celý svoj život a všetky jeho nádeje. Vtedy sa symbolika stáva realitou a smutná realita dnešných Pašií nádejnou. Vtedy sa nádej zakotvená v Bohu môže stať mojou osobnou skutočnosťou.
