Tá naznačuje, že prišiel ako učiteľ. Ako to neskôr zbadá užasnutý zástup, je to nové učenie a má moc. Odkiaľ pramení moc Ježišových zákonov?
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Oko za oko a zub za zub!‘ No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve. Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať.
Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.
Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“
(Mt 5,38-48)
Výrazom „bolo povedané“ biblický jazyk pripomínal Božie pôsobenie a zákony spojené s Božou autoritou. Ježiš svoju reč na vrchu začínal vyhlásením, že neprišiel Zákon alebo Prorokov zrušiť, ale naplniť. Moc jeho slov teda nepochádza z jednoduchého, ale dnes vo svete účinného využívania módnej vlny, v ktorej je to nové lepšie už len pre to, že je to iné a neošúchané. Nepochádza však ani z nadbiehania „veci znalým“, teda tým čo vedia, ako to vždy bolo a sú ustrnutí vo svojom vlastnom pochopení. Ježiš neruší princíp primeranej a spravodlivej odplaty „oko za oko a zub za zub“ známy nie len v židovskej kultúre, ale prítomný takmer dve tisíc rokov pred jeho narodením v Chammurabiho zákonníku. Neruší ani požiadavku prirodzenej vďačnosti tým, čo robia dobre mne. Otvára však nový horizont, ktorý stojí na jeho osobnom pozvaní (Mt 5,39.44). Tým, čo berú vážne jeho učenie ponúka spôsob ako objaviť plnosť Božieho zákona pre nás ľudí. Tri krát a dosť, môže byť dobrá zásada pre trestný zákon, ale zákon Boží smeruje niekam hlbšie…
Voči prítomnosti Boha a jeho zákona badám napätý postoj v živote mnohých ľudí, často aj u seba samého. Ako keby v živote išlo prednostne o správny odstup. O spravodlivosť, ktorú možno vymerať a splniť a o odstup, na ktorý mám nárok, aby som sa mohol spoľahnúť na svoj pocit bezpečia pred úderom. Niekto šteká z odstupu svojho iného dvora, niekto sa aj vo vlastnom dvore bojí slobodne prísť a vychutnávať si, čo je pre neho. Niekto je vo svojom živote spokojný s tým, že uhryzol len toľko krát a vtedy, keď jeho uhryzli.
Dovolím si odbočiť k niečomu osobnejšiemu. Náš pes sa k nám dostal ako šteňa, ktoré ešte nemalo ani rok, určite si však v živote už muselo prežiť niečo ťažké. Predovšetkým neočakávané útoky zo strany človeka, možno bitku alebo kto vie, čo ešte. Svedčí mi o tom jeho vyhýbanie sa dosahu ľudských rúk. Aj desať krát Gordon pribehol, aby zavoňal niečo chutné v mojej dlani a hneď zas odbehol. Možno na ten desiaty krát s napätým postojom tela vytrčil hlavu, aby z mojej ruky dobrotu uchmatol. Niekedy ju nestihol pevne uchytiť a prišiel o ňu. To bolo menej dôležité ako jeho dojem, že stihne zmiznúť v bezpečnej vzdialenosti… Jeho ostražitosť však časom opadala, a tak sa mi stále častejšie podarilo chytiť ho. Keď vycítil, že sa uniknúť nedá, sadol si a spýtavým pohľadom vravel: odkiaľ a aký trest príde? Neprišiel úder, ale pohladenie. Začínala sa formovať jeho dôvera a túžba nedržať si predovšetkým odstup, ale zostávať v dôvernej blízkosti človeka. Je pre mňa pekné, keď mi dnes Gordon dôveruje tak, že sa priblíži na dosah mojich rúk a môžem ho podržať, aby ho pohladil aj niekto ďalší. Jeho psia dôvera je však pre mňa len náznakom lepšieho prisľúbenia aké má pre Božie deti ich Otec.
Ježiš dnes predkladá svoj zákon a motiváciu synovstva.
Učí to, čo sám žije (Mt 8-9;). Buduje dôveru tých, čo sa k nemu približujú. Vidí obavy, ktoré treba prekonať a odpustí hriechy i uzdraví keď vidí ochrnutého (Mt 9,1-8), dotýka sa malomocného (Mt 8,1-4), uzdraví sluhu pohanského stotníka, ktorý prišiel prosiť s vierou (Mt 8,5-13). Túto ponuku dáva Matúšovo evanjelium, akoby do zátvoriek, medzi state o povolaní prvých učeníkov (Mt 4,18-22) a vyvolenie dvanástich (Mt 10,1-4).
Prekonal odstup, ktorý nás v prítomnosti Boha nútil v strachu sa pýtať, či som splnil zákon. Učí nás žiť v synovskom vzťahu k Otcovi, ktorý sa stará o všetky svoje deti. Buduje dôveru, ktorá nenaplní iba vzťah k nemu, ale ktorá má moc meniť naše ľudské vzťahy. Ak ostanem v dosahu Boha i môjho brata – ostanem tak aj v dosahu jeho možného úderu, ale získavam moc svedčiť svojou snahou o vzájomnú dôveru a lásku…
To je moc človeka, ktorý žije ako syn Boha, Otca všetkých. To je skutočná moc tých, čo chcú byť synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 5,45).
