Určite pohľadáme ľudí, ktorí sa na tej oslave nejakým spôsobom podieľajú a najlepšie, keď sú to naši známi či priatelia. Čo ale keď takých nemáme? Možno by sme urobili to, čo Gréci z dnešného evanjelia, ktoré sa číta z 12. kapitoly Jánovho evanjelia.
Niektorí z tých, čo sa cez sviatky prišli klaňať Bohu, boli Gréci. Pristúpili k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy a prosili ho: „Pane, chceli by sme vidieť Ježiša.“ Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi.
Vstupujeme do udalostí, ktoré sa v Jánovom evanjeliu odohrávajú po Ježišovom vstupe do Jeruzalema počas začínajúcich sa sviatkov. Ježiš prichádza na osliatku, aby sa splnili slová proroka Zachariáša (9 kapitola 9 verš). Ale ľud ho víta ako Mesiáša podľa svojich predstáv. Politického a národného hrdinu. Z ľudského pohľadu to bol čas Ježišovej najväčšej slávy. Chvíľa jeho oslavy. Dnes by sme to nazvali „standing ovations“. Hoci v ľuďoch ešte nevyhasol úžas nad vzkrieseným Lazáro, (Čo sa odohralo v neďalekej Betánii a mnoho očitých svedkov rozprávalo o tých udalostiach na plné ústa.) ľudia aj tak žili nedorozumenie toho, v čom spočívala a spočíva Ježišova sláva.
A o tomto všetkom počuli aj Gréci, ku ktorým sa konečne dostávame. Aj oni chcú mať podiel na Ježišovej sláve. Dozvedáme sa o nich, že sú to ľudia, ktorí sa prišli klaňať Bohu. A tak si hľadajú cestu k tejto oslave. Dlho som nevedel prečo si vybrali práve apoštola Filipa za sprostredkovateľa. Až potom som porozumel, že Filip je grécke meno. Preto im bol sympatický, preto sa možno rozhodli vyhľadať práve jeho a povedať mu svoju prosbu: Chceli by sme vidieť Ježiša. Teda ináč povedané zažiť kúsok tej ľudskej slávy, ktorá práve okolo Ježiša vrcholila. Filip potom šiel za Ondrejom, ktorého meno má tiež grécku podobu a obaja idú za Ježišom.
A Ježiš potom hovorí dôležitú vec. Vysvetľuje, že hodina jeho oslavy sa ešte len blíži. A bude to oslava celkom iná, než by sme si my ľudia v našich predstavách vysnívali. Hodina, v ktorej bude vyzdvihnutý od zeme. Aby mohol všetkých pritiahnuť k sebe. Je to naozaj tak? Žeby chvíľa Ježišovho ukrižovania bola tou hodinou, kvôli ktorej Ježiš prišiel na tento svet? Áno, bola. Bola to chvíľa Jeho oslávenia.
Evanjelista Ján zachytáva o pár veršov ďalej vzrušenie, ktoré sám Ježiš prežíva z rozporu, ktorý sa ľudsky vytvára aj v nás, keď sa pokúšame prepojiť kríž so slávou:
„Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno. A z neba zaznel hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim.“
Sv. apoštol Pavol píše Solúnčanom, že sa modlí za nich, aby sa Božie slovo šírilo a oslávilo. (2 Sol 3). Rovnako v každom náboženstve má viera aj svoj oslavný rozmer. Čo to ale v skutočnosti znamená mať podiel na Ježišovej sláve? Znamená to určite aj usporadúvať, aj zo srdca prežívať tie „standing ovation“ na počesť toho, ktorý nám priniesol spásu. Ale ešte oveľa viac neutekať pred chvíľami, kedy nás naše kríže „vyzdvihujú“ z nášho zabehaného života. Alebo neutekať aj vtedy, keď sú to kríže iných, ktoré nás Boh pozýva s nimi niesť. A takémuto druhu oslavy sa aj my niekedy bránime porozumieť. Hoci táto oslava bude na tomto svete prítomná do konca čias. Oslava skrze kríž.
My sa na rozdiel od spomínaných Grékov môžeme vierou dostať k Ježišovi aj v tejto chvíli. Nepotrebujem na to nejakých sprostredkovateľov. Môžeme chvíľu povnímať, aká je naša citlivosť na Ježišovo oslávenie. Ako tomu rozumieme my? Nech nás udiví veľkosť toho, ktorý je hoden našich chvál práve vo chvíli, keď stojac pod krížom vyznávame: Klaniame sa Ti, Kriste. Dobrorečíme Ti. Oslavujeme Ťa. Vzdávame Ti chválu. Lebo si svojím krížom vykúpil naše životy aj tento svet.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
