Nakoľko dnes mnohí, možno aj v súvislosti s Gorilou, nostalgicky spomínajú na podniky vo vlastníctve štátu, spomenul som si na jednu udalosť zo „starých čias“. Do fabriky mala prísť vysoká – ministerská návšteva. Týždeň sa pripravovali všetky priestory. Odhŕňal sa sneh, čistili chodníky a cesty, zametali haly, čistili stroje, nikde ani pavučinka, autopark celý vyleštený, proste fabrika vyzerala ako zo škatuľky. Súdruhovi ministrovi sa všetko úžasne páčilo. Aj to na záver, na stretnutí vedenia podniku a odborárov povedal: „Také krásne pracovné prostredie som ešte nevidel. Škoda však, že aj vaše výrobky nie sú také. Ich poruchovosť je nadpriemerne vysoká a predajnosť klesá. Už ich nechcú kupovať ani do spriatelených socialistických krajín. Mali by ste sa zamyslieť súdruhovia, o čo by malo ísť v tomto závode. Čo je jeho – a teda aj vaším – základným poslaním.“
Neviem, či sa zamysleli a pochopili. Evanjeliový príbeh, ktorý sa v rímskokatolíckych kostoloch číta túto nedeľu, však hovorí o niekom, kto sa nad tým zamyslel. Nie nad fabrikou, ale nad sebou a bez výzvy či napomenutia zvonka:
Keď Ježiš vyšiel z kafarnaumskej synagógy, vošiel s Jakubom a Jánom do Šimonovho a Ondrejovho domu. Šimonova testiná ležala v horúčke. Hneď mu povedali o nej. Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol. Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala.
Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. A celé mesto sa zhromaždilo pri dverách. I uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov, a nedovolil im hovoriť, lebo ho poznali.
Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. Šimon a tí, čo boli s ním, pobrali sa za ním. Keď ho našli, povedali mu: „Všetci ťa hľadajú.“ On im odvetil: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“ A chodil po celej Galilei, kázal v ich synagógach a vyháňal zlých duchov.
Ak modlitbu chápeme ako dialóg s Bohom a teda konfrontáciu ľudského pohľadu s božím, tak smelo môžeme povedať, že Ježiš utiahnutý v tejto komunikácii znovu riešil svoje základné poslanie. Tak totiž znie výstup z rozhovoru s Otcom, ktorý adresoval apoštolom: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“
Ježiš pochopil, že jeho poslaním nie je popularita, ba ani prezentácia božej moci, ale ohlasovanie Evanjelia. Nedá sa zviesť ponukou ísť k tým, u ktorých je úspešný a ktorí ho hľadajú. Hoci pre apoštolov je to v tej chvíli všetko, „všetci“. „Nie som tu preto, aby som sa tešil z ich chvály či oslavy, ale preto, aby som ohlasoval Božie kráľovstvo. A koľkí o ňom ešte nič nepočuli. Nemôžeme zaspať na vavrínoch v jednom meste!“
Nepripomína vám to niekoho? O kom sme uvažovali pred 8 týždňami, na 3. adventnú nedeľu – Jána Krstiteľa? Vraveli sme si, že pochopil (asi tiež hlavne prostredníctvom modlitby) svoje životné poslanie ako prípravu cesty, pôdy pre Mesiáša. Čo jasne deklaroval aj pred poslami z Jeruzalema: „Nie som Mesiáš… Ja som hlas volajúceho na púšti: Vyrovnajte cestu Pánovi.“
A ten, ktorý od Jána prevzal štafetu v ohlasovaní pokánia, ktorý prijal jeho učeníkov do vyššej školy, koná rovnako. Chce byť verný svojmu poslaniu Učiteľa. Nie je to jeho jediné poslanie, vie aj o poslaní Vykupiteľa, ale ten čas ešte neprišiel. Mimochodom, keď príde, bude ho ako teraz čakať v nočnej modlitbe. Teraz je však čas ohlasovania evanjelia. Preto ide ohlasovať a vyzýva k tomu i svojich žiakov: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal.“
Je úžasné, že túto výzvu i oni pochopili ako svoje základné životné poslanie. A to aj vtedy, keď Ježiš odišiel k Otcovi, keď bolo treba prevziať štafetu. A nielen oni. Pavol (ako to prináša druhé čítanie dnešnej liturgie) píše Korinťanom: „Ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; je to moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal.“
Nechcem tu spomínať ďalšie generácie, ani tých, ktorí túto štafetu ohlasovania prebrali v súčasnosti. Teda pre ktorých je prezentácia pravdy o svete, človekovi, o Bohu a jeho láske, čiže evanjelia, základným životným poslaním. Myslím totiž, že každý jeden z nás, a to neraz prežil situáciu, ktorá bola podobná Ježišovej.
Koľkokrát sme pocítili, i povedali si: „Toto je super! Tu, teraz sa mi darí! Títo ma berú. Tu ostanem, tu je mi dobre…“ Ba mali sme to potvrdené aj „zvonka“, od kamarátov, šéfa, či milovanej osoby: „Teba sme hľadali (hľadala) celý život! Ty sa sem hodíš najlepšie zo všetkých…“ Ani sme si neuvedomili, že sme „mimo“, že naše poslanie je inde a s inými.
Neviem, ako sa komu podarilo z takéhoto závozu dostať, alebo či tam ešte stále nie je. Uvedomujem si však, že Ježiš nám svojím postojom ukazuje cestu von. Možno včasráno, možno v noci, možno vo dne, ale určite treba ísť von, do samoty. Kde budeme len so sebou a s Ním. Kde sa budeme snažiť pochopiť, čo je naším základným životným povolaním. A kde načerpáme silu nevrátiť sa tam, kde nás vítajú, ale ísť tam, kde patríme.
Lebo darmo žena pečie najlepšie koláče, ktoré chvália všetky susedky, keď na svojho muža je kyslá. Darmo chlap zarobí tisíce eur a kúpi svojmu synovi najlepšie veci, keď preňho nemá čas. Darmo má vedúci pracovník naštudované všetky pracovné postupy a ukazovatele, keď nevedie a nemotivuje svoj tím. Darmo sa študentovi páči prednášajúci a celý život na univerzite, ak sa neučí a neurobí skúšky. Darmo sledujeme všetky náboženské programy, keď si neuvedomujeme, že Ježiš je prítomný v človekovi vedľa nás. Darmo budeme mať čistú fabriku, keď vyrábame nekvalitné výrobky…
