„Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“(Lk 18, 9-14)
Neviem či máte radi komentáre, komentovanie udalostí, či slov. Osobne mám napr. rád komentár pri športových prenosoch – aj keď nie každý. Ale neznášam, keď s niekým pozerám film a on všetko komentuje. Keď je „bars mudry“.
Musím sa priznať, že trochu s rozpakmi som niekedy prijímal i Lukášové komentáre (či úvody) ku Kristovym podobenstvám. Pred týždňom sme počuli (čítali): „Ježiš rozpovedal učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať.“ A dnes ďalší: „Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo“. A tak som si položil otázku – prečo evanjelista komentuje? Neoberá tým podobenstvá o iné významy, či iných adresátov? Je to na osoh, či na škodu?
Myslím, že ak chceme nájsť akú – takú uspokojivú odpoveď, treba ísť priamo k prameňu, teda prameňom z ktorých tento evanjelista čerpal. Prof. Dr. Jozef Heriban, Slovák – biblista prednášajúci na Pápežskej saleziánskej univerzite v Ríme, hovorí, že hlavným prameňom pre Lukáša bolo vtedy už existujúce a medzi kresťanmi poznané Markovo evanjelium. Do jeho časového rámca doplnil ďalšie materiály, najmä z prameňa tzv. logií – zbierok Ježišových výrokov. Z nich je „malá vsuvka“, obsahujúca reč na vrchu a „veľká vsuvka“ (9, 51 – 18, 14), ktorú Lukáš nabaľuje na Ježišovu cestu do Jeruzalema. Spájanie Ježišových výrokov však nie je chronologické, ale skôr významové. Keď sa mení význam, alebo situácia, evanjelista používa ako „lep“ i svoje komentáre. Opisom atmosféry, adresátov, okolností, či zmyslu chce upútať pozornosť svojich čitateľov na niečo nové. Lukáš však nie len kompilátor, ktorý z deviatich kníh urobí desiatu. Jeho usporiadanie textu i komentáre dávajú často nový rozmer Ježišovým slovám, čím posúvajú už obrátených kresťanov (znalcov Markovho evanjelia, Pavlových listov i iných textov) kvalitatívne vyššie. A takto, podľa mňa, treba chápať i prvú vetu, ktorá je nám v dnešnom texte k dispozícii.
Cieľová skupina, adresáti podobenstva, tí „čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali“ sa nedajú zvonku presne určiť. To nie sú farizeji, zákonníci, saduceji, učeníci a pod. Tu ide hranica vnútri človeka. Kto presne vie, či to je o tom alebo hentom, ba vlastne či to je, alebo nie je o mne? A tak vlastne každý jeden z poslucháčov, čitateľov – i nás – je vyzvaný zamyslieť sa, či si niekedy trápne a mylne o sebe nenamýšľa, že je spravodlivý, dobrý človek.
Ak si položíme túto, Lukášom navodenú otázku, stávame sa disponovanejšími uvažovať ďalej. Nie z vonku, ale vnútri – o sebe samom. Viem, že nie som ideálny, ba často zlý. Prečo si potom namýšľam, že som lepší ako druhí? Ježiš v podobenstve odpovedá – lebo sa porovnávaš s druhými v konkrétnych oblastiach, kde si lepší. To je základný problém farizejovho zmýšľania. Ono nie je celkom nepravdivé, nelogické. Len nie je úplné! Neuvažuje o tých, ktorí ho prevyšujú, o oblastiach, kde je horší. A to vyzerá byť základný problém aj môjho často pomýleného pohľadu na seba i svoje okolie. Pravda je totiž taká, že všetci sme „čiernobieli“, či „špatnokrásni“, teda i dobrí i zlí. Hranica medzi dobrom a zlom, čnosťou a hriechom prechádza vnútri každého jedného z nás. Jeden môj kolega mi prednedávnom, keď sme kohosi kritizovali, povedal: „Vieš, všetci sme hriešni, len každý inak, v inej oblasti. A náš problém je ten, že vidíme najmä oblasti, kde sme my dobrí a druhí nie“.
Mýtnik, vystupujúci v podobenstve ako pozitívny príklad, to pochopil. On nie je konkrétny. Nebabre sa v svojich, ani cudzích hriechoch. Je si len vedomý svojej vzdialenosti od Boha, teda svojej hriešnosti. A prosí o odpustenie.
Týmto opisom „druhého“ však Ježiš nekončí. Ide k „tretiemu“, ktorého tí dvaja v chráme oslovujú a deklaruje jeho postoj, či skôr rozhodnutie – súd: „Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ Posledná veta pritom akoby sa vracala tam, kde Lukáš podobenstvo uvádza. Ježiš nehovorí „kto“, farizej, či niekto konkrétny iný, ale „každý“. Lebo každý jeden z nás má pred sebou voľbu: Hrať sa na dobrého, nevinného, spravodlivého atď., alebo úprimne hľadať pravdu o sebe i iných a uznať – som i hriešny. A často hriešnejší, než tí ostatní. Pričom táto voľba neovplyvní len náš obraz o sebe samých, lež i to, ako budeme pôsobiť pred druhými, no najmä nás zatvorí, alebo otvorí pre nový, kvalitatívne vyšší vzťah k Bohu.
Toľko, milí priatelia, môj komentár k dnešnému evanjeliu. Bol by som však rád, keby ste po krátkom a výstižnom Lukášovom a tomto druhom, pridali i tretí – Váš. V prvom rade vo svojom vnútri. Ale môžete i navonok. V tomto smere Vám je k dispozícii i naša farská stránka: www.fara.sk/stozok/, sekcia homílie.
