Dve dievčatá, oficiálne reprezentujúce tímy finalistov hokejovej extraligy, sa vyzliekli a nafotili akty na hokejovom štadióne, údajne kvôli stávke. Hlúpo si môžeme myslieť, že ide o gesto odvahy.
Ide tu však o ranenú ľudskosť nie len v niekoľkých ľuďoch, ale v celom spoločenstve. V tejto zranenosti si nevieme všimnúť ani podstatný rozdiel medzi tým, ako robia svoju súťaž príťažlivosťou v kanadsko-americkej NHL a tým, čo sa v tomto prípade stalo u nás. Tam ide o kolotoč väčších peňazí, ale úcta k intimite a rešpektovanie morálnych hraníc akosi zostali súčasťou kultúry. Život u nás stále viac dokazuje, že mu morálka postavená na základoch vnútorného presvedčenia, chýba. Je to o pocite viny, ktorého príčinu chceme nájsť vonku a vo svojom vnútri ho často potláčame. Niekedy naivne predpokladáme, že ho možno vyhnať, presvedčiť seba samých, že ho niet. Niekto si ho rieši obviňovaním Cirkvi, v ilúzii, že hriech a vina z neho vyplývajúca sa zo sveta aj môjho vnútra stratí skončením jej existencie. Iný ho prehluší agresivitou a ničením, napríklad na hokejovom štadióne a najnovšie aj tým, že tam naoko odvážne odkryje nahotu tela. Odhaľovanie tela vnímam ako potvrdenie strachu zo skutočnej intimity, ktorý trápi naše zranené srdcia. Len sa hráme na dotyk v ľudskej hĺbke a v jej kráse. Krása tela týchto dievčat kričí o tom, že túžime zažiť skutočné teplo ľudskej osoby v jej intimite a vo vzťahu. No vykričala aj to, že sa uspokojujeme len so zdaním. Vyhľadávame divadlo vonkajších znakov intimity, medzi ktoré nahota patrí, ale pred trvaním intímneho vzťahu utekáme. Máme strach naozaj vstúpiť do vzťahu s iným človekom, lebo by to znamenalo odkrývať svoj život so všetkým, čo je jeho súčasťou. Núti nás to objavovať druhého aj seba samého vo vzťahu pretrvávajúcej vzájomnej dôvery. Taká dôvera sa dokáže pozrieť na celú pravdu vzťahu, teda aj na rany, ktoré som druhému spôsobil. A to je dlhší proces vyrovnávania sa s pravdou. Nie divadlo trblietavého, „rozpáleného“ večera.
Nemá zmysel moralizovať o škodlivosti tejto cesty. Chcem povzbudiť každého človeka, ktorý už naberá odvahu neutekať pred skutočnou intimitou vzťahu do falošných predstáv. Je tu niekto, kto ponúka trvalú vernosť dôvery. Sám za ňu zaplatil. Čítania tejto nedele sú toho plné:
„Zabili ste pôvodcu života, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych… obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy“ (por. Sk 3, 15.19) a keby niekto zhrešil, máme zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy. (por. 1 Jn 2,1-2)
Odhaľuje svoju intímnu prítomnosť a žiada, aby si sa aj ty do tohto vzťahu dal celý. Telom i dušou. So všetkým, čo k tebe patrí. Ježiš pozýva do intímneho vzťahu tak, že ti sám odhaľuje svoju intimitu – krásu svojho tela. Paradoxne, krásou sú tu jeho rany, ktoré spôsobil tvoj hriech. On ťa ranami, ktoré si ty spôsobil, uisťuje, že zo vzťahu neutiekol a neposiela nejakú lákavú demo verziu miesto seba samého. Prichádza, aby sme sa ho mohli dotknúť:
„Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. (por. Lk 24, 38-40)
Dáva príležitosť dotknúť sa jeho rán, aby sme mohli uveriť, že sa môže uzdravujúco dotknúť tých našich. Dôveru ponúka v intimite. Zjavuje sa tým, ktorí zronení z jeho smrti, nechcú kľučkovať s pocitom viny, hoci celkom nevládzu dôverovať v jeho živú prítomnosť. Nemá záujem strašiť tých, čo ho súdili. Prichádza k tým, čo nechcú v živote utekať pred skutočnou intimitou zjavujúcou pravdu, ale hľadajú odvahu prijať dôverné pozvanie.
Tak ako to urobilo dievča, ktoré za mnou prišlo vo štvrtok veľkonočnej oktávy, keď sme v našom kostole, možno len dvadsiati, slávili eucharistiu a čítali pritom tie isté slová evanjelia, ktoré počúvame aj dnes. Prijala Ježišovo pozvanie a prišla, aby aj so mnou hovorila o svojom živote a odhalila svoje rany. Odovzdala Bohu hriech nie len jej osobný, ale aj iných, ktorý poznačil jej život a jej telo. Ako odmenu za vypočutie som od nej dostal veľkonočné vajce, znak nového života. S úctou som ho držal v rukách ako symbol iného človeka odkrytého a zvereného mojim rukám. Chcel som, aby si moje srdce tento čas intimity dobre pamätalo. Potrebujeme dôverné znaky intimity, ale tej skutočnej. Nie tej, ktorú predstierame, a ktorú sa často pretekajú ukázať naše médiá.
Žijeme svet, ktorým Ježiš skutočne prechádza, aby ťa možno cez nejakého človeka, ktorý s úctou vypočuje tvoje zranenia a prijme tvoje gesto odovzdania, mohol zaradiť k svojim intímnym priateľom. Potom aj ty vystrieš ruku k jeho telu a budeš sa v úcte dotýkať jeho rán…
