Keď som si vo vyhľadávači na nete zadal heslo „rok viery“ objavili sa stovky odkazov. Niektoré som si v nadpisoch prezrel. Nadobudol som dojem, (môže byť mylný), že samotný projekt roka viery sa pre nás niekedy stal dôležitejším ako viera sama. To všetko, čo sa konalo, usporiadalo, hovorilo, upevňovalo, oslavovalo poukazovalo viac na to, že je rok viery než na to, čo je to vlastne viera a ako ju dnes žiť. Znovu sa potrebujem vysporiadať s otázkou, prečo si my veriaci v duchovnom neviditeľnom svete netrúfneme na viac… Uspokojíme sa s málom. Berieme to, čo je ľahšie… A pritom, rozmýšľajúc nad slovami Karla Rahnera, ktoré ktovie či nie sú prorocké, kresťan 21. storočia nemá na výber. Buď sa stane mystikom, alebo nebude vôbec.
Pápež Ján Pavol II. si raz na túto tému povzdychol a povedal: „Ľuďom ani v dnešnej dobe nechýba zmysel pre hlboké až mystické prežívanie viery; to čo im chýba sú majstri.“
Azda aj preto je darom dnešné Božie slovo z druhého čítania sv. apoštola Pavla Timotejovi: „Milovaný, vytrvaj v tom, čo si sa naučil… Veď vieš, od koho si sa to naučil.“ (2 Tim 3, 14)
Kto sú naši učitelia vyšších poschodí kresťanskej spirituality? Kto nám prakticky, zo života, odpovedá na takéto otázky: Ako sa dá dostať bližšie k Bohu? Ako sa k nemu dvíha myseľ? Ako milovať Boha nadovšetko? Ako robiť väčšie veci než robil Ježiš? Nie sú to všetko otázky viery? Tento týždeň sme oslavovali sv. Teréziu z Avily. Žila pred 500 rokmi, a to čo ona vedela o modlitbe ma dnes bežne nemá kto naučiť. Čo to znamená, nechať zabudnúť čosi, čo sa vedelo kedysi dávno? Nepovažovali sme to za dôležité, keď sme dovolili, aby sa to bežne zabudlo? Čo je dôležité dnes? Vieme to rozlíšiť? Nestojíme v rade spolu s farizejmi a zákonníkmi zo stredajšieho evanjelia uplynulého týždňa, ktorým Ježiš hovoril aká je to škoda nevedieť odlíšiť to, čo treba robiť od toho, čo netreba zanedbávať. A preto sa nestretávať s Božou láskou a spravodlivosťou (pozri Lk 11, 42 – 46).
Aby som to neprehnal s otázkami, chcem sa podeliť s Vami, čo som sa naučil nové o modlitbe tento týždeň. Uvedomil som si po prečítaní jednej knihy (M. Vácha, K. Satoria: Život je sakra zajímavej ), že naozaj žijeme dobu, ktorá je charakteristická aj narastaním drzosti človeka. Tá môže mať častokrát deštruktívnu podobu: napr. v strate rešpektu a úcty, v búraní všetkých tabu, vo vzdore voči autorite, v anarchii. Ale keď sa pozriem na jej možnosť premeniť sa na duchovnú odvahu, na nevídanú trúfalosť nechcieť nič menej než vstúpiť do Božích hlbín a ísť za svätosťou života, vidím v tom aj dar. Modlitba nás učí počúvať Boha, teda vidieť a orientovať sa v neviditeľnom svete. A čo je pri tom nevyhnutné? Pozornosť! A tá má 2 rozmery: pozornosť na to čo robím, hovorím, spievam, ako stojím či kľačím.. V tejto sme trénovaní dostatočne. Ale podľa mňa má menšinový význam. Pozornosť oveľa dôležitejšia, a v nej ma v počiatočných rokoch môjho modlitbového života nikto netrénoval, je táto: čo to robí so mnou? Čo robí so mnou modlitba? Čas s Bohom? Sv. omša? Čítanie Božieho slova? Služba dobra ľuďom? Pôst?… Ako ma to mení? Alebo nemení? Načo by som to teda robil, ak by ma to nemenilo. Pozornosť zápasiaca s roztržitosťou má jedného dobrého spojenca. A tým je očakávanie. Čo čakám od svojej modlitby? Stretnúť sa s Bohom. Byť v Jeho prítomnosti. Vnímať Ho, nechať Ho pôsobiť a premieňať môj život, počúvať Ho. Je to pre mňa dôležité? Ak áno, ako to, že nemám po ruke papier a pero, aby som si to zapísal? Veď ako ľudia si zapisujeme len to, čo je dôležité…
Už dnes spomenutá sv. Terézia nás všetkých hlasno povzbudzuje: „Len chcieť, chci! To jediné sa od teba čaká.“ „Aj tak to všetko chceš vidieť len preto, že ON ti to chce ukázať.“ Pridáva sa sv. Augustín.
Boh nám posiela svoju pomoc, denne nám preukazuje svoju veľkú lásku a starostlivosť. Nehrá sa s nami na schovávačku aj keď neprestáva byť Tajomstvom, ktoré nás nesmierne presahuje. Ja Ho chcem vidieť, chcem vidieť jeho lásku a starosť o mňa každý deň. Aj preto sa niekedy obrazne posadím v duchu ku slepému Bartimejovi z Jericha a spolu kričíme na Ježiša: Pane daj, aby som videl!. Ľudia okolo ma niekedy okrikujú, aby som bol ticho, ale ja kričím ešte viac. Chcem, ináč sa nedá.
Veď ako by som nebral vážne otázku, ktorú sme dnes počuli z úst Ježiša v závere Lukášovho evanjelia: „Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ Lk 18, 8.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
