Nie je dobre byť človeku samému…“, hovorí Stvoriteľ na prvých stránkach Biblie. On skonštruoval človeka ako tvora bytostne spoločenského. A táto pravda rezonuje celými ľudskými dejinami, ako v dobrom, tak aj v zlom.
Pozrime sa na evanjelium dnešnej nedele z hľadiska spoločenského a z hľadiska spoločenstva. Budeme počuť príbeh od evanjelistu Lukáša:
Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“
Desiati malomocní zďaleka kričali na Ježiša. Zďaleka, lebo im podľa zákonov nebolo dovolené priblížiť sa. Malomocenstvo bolo chorobou „samoty“. Touto nemocou bol človek oddelený od Boha samého – všeobecne bolo malomocenstvo považované za Boží trest, za Božie odvrhnutie, a chorý človek bol oddelený aj od ľudí, ku ktorým patril, od rodiny, od známych. Samota prežívaná len s tými, ktorí sú odsúdení k rovnakej samote. Je zaujímavé, že medzi malomocnými boli židia i samaritáni spoločne. Židia a Samaritáni sa vzájomne za normálnych okolností neznášali, nenávideli sa, len táto veľká bieda ich spojila. Bolo ich desať. V biblickej symbolickej reči toto číslo vyjadruje totalitu, plnosť. Naozaj, všetci ľudia bez Boha sú stratení, zavrhnutí. Niektorí si to uvedomujú a kričia: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ (zmysel týchto vyslovených či nevyslovených výkrikov je tento, hoci verbálne, či neverbálne prejavy sú iné, dnešné…). Niektorí ešte kričia, no žiaľ, čím ďalej je viac takých, ktorí namiesto hľadania záchrany tam, kde ju možno nájsť, prekrývajú fľaky svojho malomocenstva kozmetikou.
„Choďte, ukážte sa kňazom!“, posiela ich Ježiš. Tak to vyžadoval Mojžišov zákon – kňazi boli tí, ktorí podľa Božej vôle rozhodovali o autentickosti uzdravenia a o opätovnej spoločenskej rehabilitácii. A oni idú. Všetci, celá skupina. Aké úžasné gesto, koľká symfónia vlastností, ktoré majú zdobiť nábožného človeka:
poslušnosť – aj Božiemu zákonu, zapísanému v biblii, aj Ježišovi samému
dôvera – hoci stále cítia bolesť, hoci vidia svoje zdeformované končatiny, predsa idú, akoby už boli zdraví
nádej – že Ježiš má moc.
Ako idú, ozdravejú z choroby. Koľká radosť. Deviati odchádzajú nedočkavo za tým, o čom toľký čas snívali. Len jednému to nedá a vracia sa za Ježišom, chváli Boha a ďakuje. On našiel spásu. Ostatní vypočuli Ježišov príkaz, ale nepochopili jeho ducha. A len Samaritán počuje slová: „Vstaň a choď. Tvoja viera ťa uzdravila“. Ostatní našli len uzdravenie – on našiel spásu. Ostatní hľadali a našli len niečo – on našiel všetko, čo Ježiš ponúka, jeho samého. Aké je smutné Ježišovo konštatovanie, že sa to podarilo len jednému z desiatich, aj to cudzincovi. A ako by sme percentuálne obstáli my, ľudia modernej (postmodernej) doby, poznačenej relativizmom?
Tu cítiť tragiku nepochopenia…. Radi stojíme v dave spolu s ostatnými malomocnými a voláme zdiaľky na Ježiša. Vieme, čo chceme: zdravie, požehnanie, prosperitu… Sme ochotní aj poslúchať, dať mu to, o čom si myslíme, že môže od nás žiadať. V dave sa cítime bezpeční a ako bytosti spoločenské sa aj radi porovnávame. A keď sa tak porovnáme, tak na tom nie sme až tak zle. Veď je toľko horších odo mňa. Veď dávam viac, ako mnohí iní. Veď by nás Pán Boh nemohol toľkých odvrhnúť. Postmoderný človek mi pripomína vojaka z filmu Černí baróni. Cudzí veliteľ na inšpekcii ho prichytil, ako spí opretý o pušku v službe pri strážení prázdneho muničáku. Veliteľ mu pušku vytrhol a namieril na neho: „Tak, a teraz by som ťa mohol zastreliť tvojou vlastnou zbraňou“ „Ale nemohol“, odpovedal mu s pokojným úsmevom, „my PTPáci náboje nefasujeme.“ „A čo keby som bol diverzant alebo imperialistický hrdlorez?“ „My by sme sa už nejako dohodli.“ Postmoderný človek aj uznáva existenciu Boha (veď čo ak predsa…?). Aj stojí o zdravie a Božie požehnanie. Aj je ochotný čosi dať. Ale všetko s mierou. A či to Bohu stačí? A Boží súd? No, veď sa už nejako dohodneme…
Ale aj z dnešného evanjelia vyplýva, že Ježišovi nestačí len niečo… Ani naša poslušnosť mu nestačí. Spásu dostal len jeden z deviatich, ten, ktorý nielen vypočul Ježišov príkaz, ale ktorý aj pochopil jeho ducha. Ten, ktorý sa k Ježišovi vrátil. Boh nás stvoril ako bytosti spoločenské a chce s nami prežívať živé spoločenstvo. Všetko ostatné nestačí.
Prajem vám peknú nedeľu prežitú v spoločenstve s Ním.
