Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“
Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ´Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora´, poslúchla by vás. Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ´Hneď si poď sadnúť k stolu´?
Vari mu nepovie skôr: ´Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom?´ Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo?
Tak aj vy, keď urobíte, čo sa vám prikázalo, povedzte: ´Sme neužitoční sluhovia, urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.´“ (Lk 17,5-10)
Nemôžem sa ubrániť dojmu, že nie len dnes túžime mať zážitky stále väčšie. A tiež vo mne rastie istota, že v duchovnom živote vôbec nie sme nejako iní ako pri ostatných našich túžbach. V dynamike každej túžby sa udeje presne to isté. Ak som niečo skúsil a cítil som sa príjemne, tak to chcem zopakovať opäť a mať z toho viac. Urobiť to lepším, intenzívnejším, väčším.
A v človeku to tak funguje v dobrom i zlom. Skúša to so zmrzlinou, cigaretou i sexom. Pýta si to jeho vnútro, ktoré chce zažiť naplnenie. Smutný výsledok je však ten, že čím viac si dnes zážitok doprajeme a nadelíme si väčšiu extra dávku, tým menej naplnenia pocítime. Vo viere by to malo byť iné?
Dnešnú prosbu (či vlastne požiadavku!) apoštolov vidím ako práve takú žiadosť. Pýtajú si väčšiu vieru, ale to, po čom asi túžia je silnejší zážitok z nej. Majú na to však aj oprávnenie. Ponúkol ho sám Ježiš, keď pre vieru uzdravoval a apoštolov poslal robiť to isté. Sľuboval, že vierou zvíťazia nad zlom okolo seba. Nechal ich vyháňať aj zlých duchov a Petra chodiť po vode a ešte dodal, že uvidia a vykonajú väčšie veci. Preto sa mi zdá celkom logický takýto uzáver. Naviac som sa presvedčil, že nie je len otázkou teologických úvah. Je to problém a otázka mladých úprimne hľadajúcich Boha. Po prvej „extra dávke“, „zážitku“ a „skúsenosti istej prítomnosti“ Boha prichádza pochybnosť. Prečo menej cítim Boha pri sebe, keď ho v mojom živote malo byť viac. Stále viac. A keď viac, tak by som ho mal aj viac cítiť.
To je ten znepokojujúci uzáver, ktorému rozumiem, no akosi vnímam, že je chybný. Pravda je totiž taká, že Ježiš toto stále gradujúce cítenie a stupňovaný zážitok viery nikde nesľúbil. On len vieru vyžadoval od predstaveného synagógy pri uzdravení jeho dcéry a povzbudil veriť ženu oslobodenú od krvotoku, očisteného malomocného i slepca uzdraveného pred Jerichom. Aj Petrovi sľuboval len to, že sa za jeho vieru bude modliť – aby neskončila.
Ježišove očakávania sú až znepokojivo jasné: poctivou každodennou prácou na svojej viere urobíš len to, čo si ako jeho robotník urobiť povinný. Boh ti nie je ničím zaviazaný. A tento postoj by si mal v sebe budovať proti pocitu krivdy, ktorý sa do teba vkráda.
Spolu s mladými si kladiem otázku. Je teda Ježišovi ľahostajné ako sa cítim v prežívaní viery, ktorú nám dal? Som presvedčený, že mu to ľahostajné nikdy nebude. Myslím si, že práve preto mi zveril najmenšie zrnko viery, najmenšiu túžbu zo všetkých, aby som si mohol precítiť, celú cestu jej premeny na niečo veľké. Nechce, aby som sa márne usiloval o silnejší zážitok v živote. Učí ma vierou stále silnejšie zažívať môj život a to ako v ňom viera pomaly prerastá všetky ostatné túžby. Nevstupuje do dnešnej súťažnej ponuky zážitkov, ale vedie ma ku skutočnému trvale rastúcemu zážitku zo života.
