Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy.
Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: „Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!“
No Abrahám povedal: „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.“
Tu povedal: „Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.“ Abrahám mu odpovedal: „Majú Mojžiša a Prorokov nech ich počúvajú.“
Ale on vravel: „Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.“ Odpovedal mu: “Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ (Lk 16, 19-31)
Pred niekoľkými týždňami som v televízii pozeral western, ktorý bol vyrobený koncom 50. rokov minulého storočia. Mal som z toho zaujímavý zážitok. Súčasne som si uvedomil, aký obrovský rozdiel je medzi spracovaním témy a výrobou filmu pred 50 rokmi a dnes. Ako úplne inak vyzerajú dobrodružné filmy točené v ostatných rokoch. Ten starý bol tak „pomalý“ a „náznakovitý“, že neviem, či ho nejaký mládežník, odchovaný na súčasnom filmovom „vkuse“, vôbec bol schopný celý pozerať. Tie súčasné, akčné filmy, majú iný spád. Rýchle strihy, rýchly dej, rýchli hrdinovia (mnohí sú už tak „šikovní“, že strieľajú naraz dvomi rukami, jeden kolt nestačí). Dnes nestačia ani náznaky – keď násilie, tak do detailov, keď krv, tak krv, keď sex, tak sex, nielen jeden bozk… Ako ďaleko sme za tých 50 rokov pokročili v sile obrazového výrazu! Dnes to je „iný“, silnejší zážitok!
Stupňovanie intenzity zážitku však nie je len otázka filmového umenia. Podobnú realitu môžeme sledovať takmer vo všetkých oblastiach nášho života, náboženstvo nevynímajúc. Napr. v „opojení“. Už nestačí alkohol a cigarety, mládež dnes (a žiaľ nielen ona) skúša drogy. Alebo v športe. Už to nie je len o výkone a víťazstve (zdravie už ani nespomínam), ale o adrenalíne, nebezpečí, hraničnej situácii. Podobne je to vo všetkých médiách, v hudbe, v motorizme, tipovaní, strave …, proste takmer všade. Sme spoločnosť (kultúra) hľadajúca stále silnejší zážitok. Tak to aspoň ja vnímam a po pozretí spomínaného westernu som si to nanovo uvedomil. Toto uvažovanie ma však priviedlo i k mnohým otázkam: Je to vôbec možné, ísť v tomto smere stále ďalej? Dokedy? Existuje hranica, vrchol zážitku? Je to vec objektívna, alebo subjektívna? A má to vôbec zmysel? Zažijú súčasní teenageri viac ako my, či naši rodičia? Znamená silnejšie, rýchlejšie, hlučnejšie atď. aj autentickejšie? Rastie s intenzitou zážitku aj intenzita šťastia?
V atmosfére týchto otázok som sa zahĺbil i do dnes ponúkaného podobenstva o boháčovi a Lazárovi, ktoré by možno kolega Dominik Markoš nazval „druhým príbehom o money-teizme“. Prívrženec náboženstva peňazí, ktorého Ježiš nazýva jednoducho „boháč“, má stovky možností, ako stupňovať svoje zážitky. Z krásy, modernosti a pohodlnosti šiat, z chuti a množstva jedla, kvality vína a podobne. A robí to. Výsledok? Slepota pre iných, čiže strata najdôležitejšieho rozmeru ľudského života a najosvedčenejšej cesty k šťastiu – lásky k druhému. A potom – peklo. Je zaujímavé, že toto smerovanie je pre Ježiša úplne samozrejmé, akoby pre takéhoto človeka ani neexistovala iná alternatíva. Nehovorí o zločinoch, ani o súde, ale o prirodzenom vyústení, či skôr pokračovaní života. Avšak s opačnými zážitkami. Hovorím o pokračovaní života, lebo podľa slovenskej duchovnej spisovateľky Viktórie Montany už nie je schopný zmeniť svoj postoj. Ona to dokumentuje prosbou Abrahámovi, kde boháč chce, aby vyslal Lazára – sluhu k jeho bratom. On a oni sú stále „pánmi“. Neschopnosť zmeny však ukazuje i ďalšia časť dialógu s Abrahámom. Na jeho námietku, že majú prostriedok, hlas ktorý im ukazuje, ako majú žiť, aby nedopadli zle, boháč chce pre nich silnejší zážitok: „Ak príde k nim niekto z mŕtvych….“. A v tomto okamžiku požiadavky stupňovania zážitku Ježiš končí podobenstvo fantastickou odpoveďou, ktorá ďaleko presahuje tento príbeh: “Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“
Jasná odpoveď i na moje uvažovanie o neustálom hľadaní silnejšieho zážitku: Ak neberieš to čo máš, silnejší zážitok Ti nepomôže. Život, šťastie, ani náboženstvo nie je o stupňovaní intenzity zážitku!
Viem, že toto evanjelium nebolo v prvom rade o zážitku a jeho intenzite. Mne však dalo i odpoveď na otázky, o ktorých som ostatné dva týždne uvažoval. Aj preto som sa s Vami o tento alternatívny pohľad rád podelil.
