Milí priatelia. Úryvok z evanjelia nasledujúcej nedeľe sa začína otázkou, ktorú ktosi neznámy, snáď náhodný okoloidúci, položil Ježišovi: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?“ Táto zvedavá, pritom ale veľmi zaujímavá otázka – kto z nás by nechcel poznať odpoveď na ňu – sa dotýka počtu: Koľkí sa spasia, mnohí, či len máloktorí? Avšak Ježišova odpoveď odvracia našu pozornosť z otázky „koľkí“ na otázku „ako“. Náš učiteľ sa zachoval podobne, ako keď sa ho pýtali na čas konca sveta. Učeníci chceli vedieť, kedy sa Syn človeka navráti, majster im odpovedá tým, že ich poúča, ako sa na tento návrat majú pripraviť a ako využiť čas, ktorý do tohto návratu ostáva. Toto neodpovedanie, tento Ježišov postoj nie je čudácky, alebo ako by sa mohlo zdať, neslušný. Je to postoj niekoho, kto chce výchovou priviesť učeníkov od zvedavosti, ktorá je vlastná všetkým ľuďom,k životnej múdrosti, ku ktorej dospejú len niektorí.
Ježiš teda využíva vzniknutú situáciu k tomu, aby poučil svojich učeníkov o podmienkach spásy. A toto prirodzene zaujíma – aspoň by malo, a v nie malej miere – aj nás, dnešných učeníkov, ktorí máme pred sebou ten istý problém.
Čo teda hovorí náš božský učiteľ o spôsobe záchrany človeka? Vyzýva všetkých: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou. Lebo hovorím vám, mnohí sa budú pokúšať vojsť, ale nebudú môcť.“ Treba sa usilovať teraz, teraz sa o všetkom rozhoduje a treba ísť a vstúpiť, kým trvá toto teraz, lebo raz môže byť už neskoro. Mnohé veci, na ktoré by sa chcel človek spoliehať, sú zbytočnými. Alebo aspoň nie sú dostačujúcimi. Ježiš to opisuje obrazom ľudí, ktorí ostali vonku a pokúšajú sa dostať dnu, no hospodár im odpovedá: Neviem, odkiaľ ste. Nepoznám vás. Vy všetci, ktorí ste páchali zlo, odíďte odo mňa preč. Nepomôže im ani, že sa budú odvolávať na dávne priateľstvo: „Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil… Tieto slová mi pripomenuli situáciu, keď som pri jednej svadobnej hostine sedel v blízkosti rodiny, ktorú som nepoznal. Keď zistili, že som katolícky kňaz, vyjadrili mi svoje sympatie a spolupatričnosť, lebo aj oni sú katolíci, a to zo sorty tých lepších, lebo oni majú doma babku, ktorá chodí do kostola takmer každý deň. V ďalšom rozhovore však vyšlo najavo, že oni sami sa v kostole neukázali už niekoľko rokov a dokonca im robilo problém správne sa pred jedlom pri spoločnej modlitbe všetkých prežehnať. Všetci kňazi zažívajú často, ako ľudia vyjadrujú svoju príslušnosť k Cirkvi odvolávaním sa na svojich rodičov, prípadne na svoje deti, čo chodia na náboženstvo v škole, či na vlastnú miništrantskú minulosť… Nikoho nesúdim. Ale pozrime sa znova na obraz z evanjelia: Pre tých vonku nie je dostatočnou vstupenkou to, že Ježiša poznali. Ani že ho počúvali. Ani že s ním jedli a pili. Dokonca ani to, že v jeho mene konali zázraky. Nepostačuje teda príslušnosť k nejakému ľudu, k nejakej rase či inštitúcii. Nestačí ani samotná príslušnosť k Cirkvi.
Je nevyhnutné niečo iné. A to iné evanjelium nazýva „tesnou bránou“. Tesnou a nepohodlnou je nie z rozmaru Božieho, ale ako prirodzený následok rebélie, ľudského hriechu – toho dedičného, i tých osobných.
Pred nami je teda voľba. Vždy máme pred sebou ako širokú, tak aj úzku bránu. Jedna je bránou násilia, pokrytectva, útlaku chudobného, či len nezáujmu o trpiaceho, klamstva. Druhá je bránou lásky k Bohu a k blížnemu, žehnania tých, čo nás prenasledujú, odpustenia, úprimnosti, chudoby, skrátka bránou Božích prikázaní a Ježišových blahoslavenstiev. A na nás je, ktorú z nich si vyberieme. A od tejto voľby, výlučne od tejto našej personálnej voľby, urobenej raz prevždy a denne v rozličných situáciách konkretizovanej, závisí úspech či neúspech nášho života a naša večnosť.
Si zvedavý, či bude mnoho tých, čo budú spasení?“ Evanjelium nás učí zaujímať sa skôr o to, či aj my budeme medzi nimi.
Milí priatelia, prejem vám všetkým požehnanú nedeľu.
