Nie raz som prechádzal autom alebo autobusom cez Šturec, Donovaly alebo Kremnické bane a viackrát som ich porovnával. Nikdy nebolo pre mňa príjemné ísť cez Šturec – a to pre prudké zákruty, ktorých je tam neúrekom. Keď sa dalo, radšej som zvolil inú cestu, kde bolo tých zákrut podstatne menej.
Toto prirovnanie mi prišlo na um pri čítaniach, určených na dnešnú nedeľu. Evanjelium cituje proroka Izaiáša, je to známa stať, ktorá sa opakuje práve pred Vianocami, v Advente (Mk 1,1-8):
„Prorok Izaiáš napísal: „Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on ti pripraví cestu. Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!‘“ Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med. A hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“
Ťažko sa chodí kľukatými cestami. Tak, ako nám prekážky a zákruty znepríjemňujú naše ľudské chodníky, tak aj naše odbočenia z Božej cesty spôsobujú bolesti, pády, nepríjemnosti a komplikujú náš život. Advent a Vianoce sú aj o obnovení túžby opätovne otvárať svoje srdce a svoj život pre Ježiša Krista. Je to o sprístupnení sa Jeho slovu, o odovzdaní svojho života Bohu. Zhoďme všetko to komplikované zo seba a zopakujme Pánu Ježišovi Kristovi tie jednoduché, i keď často ľudsky ťažko vysloviteľné slová: „Buď Pánom môjho života! Veď ma po svojej ceste! Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ Odhoďme všetky okolky, otvorme všetky zákutia a záhyby svojho vnútra, nech na prvom mieste je skutočne Boh, nikto iný. Nie je síce cieľom žiť ako Ján Krstiteľ – bez majetku a riadnej stravy, ale svojím životom nám hovorí jasne – nič nie je dôležitejšie ako žiť s Bohom. Nechajme ho teda narodiť sa a vyrastať v našom živote…