Ako vnímate Boha, Ježiša?
Aké miesto má vo vašom živote?
Žiadne?
Alebo výnimočné?
Je pomocník v núdzi (inokedy ho ani veľmi nepotrebujete)?
Alebo jeho aj beriete, ale tých kresťanov (a najmä tých biskupov a farárov) nemusíte?
Je strážca vašej mravnosti – sudca, ktorého nepodplatíte? Ktorého sa bojíte?
Je vašou bútľavou vŕbou, ktorej sa vyplačete (naozaj – radi sa mu zdôverujete)?
Myslíte si, že má k vám osobitný vzťah, alebo skôr máte dojem, že na vás nemá čas?
Dnešné evanjelium ho predstavuje ako toho, ktorý vníma ľudské (naše) potreby:
Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili. On im povedal: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty.
Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam. (Mk 6, 30-34)
Na prvý pohľad príbeh, v ktorom ani veľmi nie je o čom. Žiadny zázrak, žiadne zásadné výroky, žiadny konflikt, nič dôležité. Je to vlastne pokračovanie toho, čo sme v katolíckych kostoloch čítali pred týždňom, kde Marek opisuje, ako Ježiš vyslal učeníkov na „apoštolskú prax“. V samotnom evanjeliu po vyslaní nasleduje vsuvka o Herodesovom postoji k Ježišovi a sťatí Jána Krstiteľa. Po nej Marek opisuje návrat Dvanástich k Ježišovi, kde plní zážitkov chcú sa o ne podeliť. Podobne ako my radi rozprávame o veciach, ktoré sme prežili. Bolo referovanie, zdieľanie, konfrontovanie s inými a čakanie na reakciu a možno i nové úlohy. Miesto nich však Ježiš hovorí o odpočinku. V tomto smere sa čítanie tohto príbehu javí presne účelovo vybrané na čas dovoleniek, kedy aj my túžime odísť „do ústrania“, mimo pracovnej aktivity a každodenných povinností.
Napriek jednoduchosti a určitej všednosti je podľa mňa príbeh dôležitý. Najmä preto, že môže zmeniť náš pohľad na Krista. Doplniť ho o niečo veľmi dôležité. O vedomie, že On, Boh, vníma naše potreby, zaujíma sa o ne a chce nám v nich vyjsť v ústrety. Chce ich naplniť. Možno nie vždy všetko vyjde – ako nevyšla ani samota apoštolom, možno on vidí naše potreby a liek na ne inak, ako my. Ale dôležité je vedomie, že o nich vie a že ich neignoruje, naopak, ponúka riešenia.
Ježiš tento svoj postoj prejavuje najskôr smerom k apoštolom a následne k zástupu, ktorého hlavným problémom je duchovný hlad. Pričom je paradoxné, že druhá potreba, alebo skôr jej naplnenie, akoby rušila prvú. Lebo si myslím, že keď Ježiš začal učiť zástup, oni neležali kdesi pod stromom, ale organizovali ľudí, proste mu pomáhali. Pochopili nielen to, že povinnosť a láska k ľuďom má prednosť pred osobnou potrebou, či túžbou, ale aj sám Ježišov príklad všímania si potrieb druhých. Marek totiž pokračuje v opise toho čo sa dialo tým, že k večeru ho učeníci upozorňujú na skutočnosť, že sú na pustom mieste a ľudia sú hladní. V tomto smere je škoda, že v katolíckej liturgii nepokračujeme o týždeň v čítaní príbehu v Markovom podaní, ale prechádzame k Jánovi. V určitom slova zmysle však aj Ján bude pokračovať v opise Ježišovho vnímania ľudských potrieb i v odpovedi na ne. Ale o tom budeme hovoriť nabudúce.
Na dnes myslím stačí doplnenie nášho vnímania Boha, Ježiša o dôležitú pravdu: Je nielen ten, ktorý vníma moje hriechy a pozýva ma k životu bez nich, ale je aj ten, ktorý vníma moje potreby a chce ich so mnou riešiť.
