BRATISLAVA 7. mája (WEBNOVINY) – Druhá svetová vojna, rozpútaná predovšetkým agresívnym nacizmom, bola podľa historika Martina Lacka bezpochyby najväčšou tragédiou ľudských dejín. Nielen počtom takmer 60 miliónov obetí, ale výnimočná bola aj svojim charakterom, krutosťou. „Bola vojnou, v ktorej nešlo len o územia či prírodné bohatstvo, ale o bytie či nebytie celých národov. Ľudia hynuli nielen na bojovom poli, ale aj hlboko v zázemí či následkom nacistického priemyselného zabíjania,“ uviedol dnes Lacko pre agentúru SITA.
Nemecké velenie na západnom fronte 7. mája 1945 vo francúzskom Remeši podpísalo bezpodmienečnú kapituláciu, ktorá vošla do platnosti o deň neskôr. Lacko upozornil, že deň na to, 9. mája, si sovietske velenie vynútilo opakovanie celej ceremónie v Berlíne. „9. máj bol preto ako deň oslobodenia záväzný pre celý sovietsky blok až do pádu komunistických režimov,“ uviedol.
Ani podpisom mierových zmlúv sa však podľa Lacka hrôzy vojny neskončili. Európa pred sebou tlačila následky gigantických materiálnych škôd. „Súčasťou povojnového sveta sa stalo 35 miliónov mrzákov; zvyšky munície vybuchujú a zabíjajú podnes. Samostatnou, i keď nevyčísliteľnou kapitolou sú škody morálneho charakteru,“ zdôraznil historik.
Na území Slovenska boli podľa Lacka hmotné škody odhadnuté na približne 140 miliárd korún. Priame škody utrpelo až 60 % obcí. „Išlo o škody spôsobené bojmi v SNP, potom tie, ktoré spôsobili ustupujúci nacisti praktizovaním taktiky „spálenej zeme“ i samotné frontové boje. Tie trvali 226 dní – od 20. septembra 1944, keď prvé sovietske jednotky prekročili čsl. štátne hranice pri Kalinove, až do 3. mája 1945, keď front opustil posledné kysucké obce – Makov a Klokočov,“ povedal Lacko. Daň za oslobodenie od nacistickej okupácie bola podľa neho obrovská. „Len podľa dostupných štatistík bolo u nás pochovaných asi 60-tisíc sovietskych a vyše 10-tisíc rumunských vojakov. Zabúdať nemožno ani na vyše 1 700 príslušníkov čsl. armády. To boli väčšie straty, aké utrpela slovenská armáda v trojročnom ťažení proti Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Počet civilných obetí spojených s prechodom frontu historici podnes nevyčíslili,“ upozornil historik.
S pádom jedinej záväznej marxisticko-leninskej ideológie v roku 1989 sa podľa Lacka umožnila diskusia nielen o dátume konca vojny, ale aj o jej celkovom hodnotení a výsledkoch. „Je nepochybné, že hlavnú zásluhu na porážke nacizmu má ZSSR, ktorého národy stratili vyše 20 miliónov ľudí. Zo strany sovietskej politiky to však nebola celkom nezištná pomoc utláčaným národom. Vojenskú prítomnosť totiž zneužila na presadzovanie vlastných, expanzívnych zámerov do budúcnosti,“ zdôraznil Lacko. Zjednodušene povedané, podľa neho Sovieti akoby si chceli „predplatiť“ právomoc rozhodovať o osudoch európskych národov v budúcnosti. Aj inváziu polmilióna vojakov do ČSSR v auguste 1968 zdôvodnil Brežnev Dubčekovi nasledovne: „Naši vojaci došli za vojny až ku Labe a tam je teraz i naša, sovietska hranica … V mene mŕtvych z druhej svetovej vojny (…) sme teda plne oprávnení poslať k vám svojich vojakov…“
V Európe sa podľa Lacka v súčasnosti otvorene diskutuje aj o spoluzodpovednosti ZSSR a Stalina za vypuknutie 2. sv. vojny. „Útok Nemecka na Poľsko bol umožnený práve podpisom Ribbentrop-Molotovovho paktu, ktorým si dvaja diktátori cynicky podelili milióny obyvateľov iných štátov. V rôznych krajinách Európy je dnes príchod Červenej armády hodnotený rôzne, s čím následne súvisí aj terminológia. Kým na Slovensku sa tradične a všeobecne používa termín „oslobodenie“, v Poľsku, na západnej Ukrajine či v pobaltských krajinách, kde zažili brutálnu podobu stalinizmu, pokladajú mnohí historici i občania príchod Červenej armády a sovietskej moci len za začiatok nového okupačného režimu,“ zdôraznil historik.
Slovenský prípad je podľa Lacka o čosi iný. Najprv preto, že príchodom Červenej armády nebola v ČSR priamo nastolená sovietska nadvláda. V porovnaní s Nemeckom či Maďarskom sa na území ČSR červenoarmejci správali relatívne korektne. Dôležitým bolo aj to, že vzťahy k Rusku boli u Slovákov tradične dobré. „Rusi“, ako sa zjednodušene občania Ruska, neskôr ZSSR, pomenúvali, nám síce nikdy predtým nepomohli, ale ani neuškodili. Na rozdiel od Maďarska či Poľska územné požiadavky voči Slovensku nevznášali. „Ilúzie plynuli aj z toho, že Slováci nemali priamu skúsenosť s cárskym ani boľševickým režimom na vlastnej koži. Idealizujúce očakávania smerom k veľmoci na východe tu boli preto i počas vojny značné. Určite väčšie, ako u našich severných či južných susedov. Časť obyvateľstva očakávala nielen porážku Nemecka, koniec vojny, ale aj nastolenie sociálnej spravodlivosti,“ povedal Lacko. Chudobný dedinčan si nezriedka predstavoval, že po príchode Rusov sa uskutoční okamžité majetkové vyrovnanie: že vojde do dvora bohatšiemu susedovi a vezmem si jednu z jeho kráv či ukrojí z jeho poľa.
Príchod Červenej armády bol podľa Lacka nepochybne oslobodením od nacistickej okupácie. Možno však uvažovať nad konceptom politickej a národnej slobody. „Oprávnené, no podnes nezodpovedané sú preto otázky typu: môže tyranský režim, ktorý nechá postrieľať či vyhladovať na smrť milióny vlastných občanov, vôbec priniesť inej krajine „slobodu“? Suverenita ČSR už nebola obnovená; nehovoriac o bezprecedentnej strate Podkarpatskej Rusi. Smutným faktom, ktorý sa nezlučuje so slobodou ani s právom, je aj desaťtisíc odvlečených občanov do gulagov. Bez ohľadu na to, ako, a či vôbec, bude diskusia o týchto skutočnostiach pokračovať, je potrebné neustále si pripomínať a udržiavať pamiatku vojnových obetí. Predovšetkým tých, čo položili život za našu slobodu. Tým skôr, že s vymieraním posledných vojnových veteránov, pamätníkov, sa pamiatka na druhú svetovú vojnu vytráca. Bez svedectva tých, ktorí vojnu prežili na vlastnej koži, bude pre najmladšiu generáciu už 2. svetová vojna len neživou súčasťou učebných osnov či kinematografie,“ dodal Lacko.
SITA
