Čo sa stalo pri Viedenskej arbitráži pred 75 rokmi, 2. novembra 1938?
Treba vyjsť z Mníchovskej konferencie, či Mníchovského diktátu, ktorý zásadným spôsobom zmenil rozloženie síl v Európe. Nešlo len o obrovské územné straty na úkor českých krajín voči Nemecku. Západné, tzv. demokratické mocnosti – v skutočnosti však tiež koloniálne veľmoci – Veľká Británia a Francúzsko – opustili priestor strednej Európy a plne ho ponechali nacistickému Nemecku. To za prvoradý cieľ svojej zahraničnej politiky pokladalo likvidáciu ČSR. Na strane Nemecka stáli jednoznačne aj Maďarsko a Poľsko. Požiadavky Maďarska boli dlhodobé a enormné (týkali sa celého Slovenska a Podkarpatskej Rusi), požiadavky Poľska boli menšie, týkali sa predovšetkým územia českej časti štátu (Tešínsko) a niekoľkých obcí severného Slovenska. Medzi účastníkov Mníchovskej konferencie síce, na ich veľké sklamanie, neboli pripustené, ale zúčastnené mocnosti zaviazali Československo k tomu, aby sa s nárokmi Maďarska aj Poľska vyrovnalo do troch mesiacov.
Takže Maďarsko dosiahlo územné zisky pomerne hladko?
Základným predpokladom úspechu maďarskej agresie bola deštrukcia povojnového Versaillského systému, ktorý Mníchov dovŕšil. Samotnej arbitráži predchádzali ešte dvojstranné rokovania československej a maďarskej strany v Komárne v dňoch 9.-13. októbra 1938. Hlavným slovenským vyjednávačom bol Jozef Tiso, ktorý bol tesne predtým, 7. 10. 1938, menovaný za historicky prvého premiéra slovenskej autonómnej vlády. Bolo to teda hektické obdobie, navyše komplikované tým, že slovenskí členovia delegácie nemali zahranično-politické skúsenosti. F. Ďurčanský, I. Krno, R. Viest, a delegát za Podkarpatskú Rus I. Parkányi. Maďarskú delegáciu naopak viedli ostrieľaní politici na čele s ministrom zahraničia K. Kányom. Maďarskej strane však nešlo o dohodu. Podobne ako sudetonemeckí politici aj ona sa totiž držala princípu „nerokovať, ale žiadať“. Jej požiadavky boli absurdné: odstúpenie všetkých oblastí obývaných väčšinovo Maďarmi (avšak na základe štatisticky z roku 1910, z obdobia najbrutálnejšej maďarizácie). Na ostatnom území Slovenska a Podkarpatskej Rusi mal byť vykonaný plebiscit o tom, či sa chcú obyvatelia pripojiť k Maďarsku. Išlo o bezprecedentné porušenie štátnej suverenity ČSR, o nejakom rešpekte voči samourčovaciemu právu Slovákov i Rusínov ako národa ani nehovoriac. Za takýchto okolností nemohlo byť iné vyústenie, ako medzinárodné rozhodcovské konanie, teda arbitráž.
Ale táto arbitráž medzinárodnou v skutočnosti nebola…
Nie, nebola medzinárodnou a už vôbec nie spravodlivou. Rozhodnutie bolo výlučne v rukách dvoch totalitných mocností, nacistického Nemecka a fašistického Talianska. Mali síce rozhodovať štyria signatári z Mníchova, no Veľká Británia a Francúzsko vycúvali úplne. Fakticky tým dali celému svetu najavo, že prenechali strednú Európu napospas Hitlerovi. Čoskoro sa ukázalo, že aj tu Slováci ťahali za kratší koniec. Maďarská politika si totiž naklonila fašistické Taliansko, s ktorým mala dlhodobo dobré vzťahy. Taliansko v zastúpení ministra zahraničia G. Ciana všemožne podporovalo maximálne zisky v prospech Maďarska, čím chcelo posilniť aj svoju pozíciu. Z hľadiska Nemecka maďarsko-slovenský spor nebol podstatným. Tým skôr, že Hitler sa až v októbri 1938 dozvedel o existencii slovenského národa. Rozhodne však nechcel odovzdanie celého Slovenska Maďarsku. Výsledkom spoločného rozhodnutia Nemecka a Talianska bola strata vyše 20 % územia Slovenska, ako aj obdobnej časti územia Podkarpatskej Rusi. Zo Slovenska to bolo presne 10 565 km² na ktorom žilo, podľa posledného sčítania z roku 1930, 852 332 obyvateľov, z toho 290 107 Slovákov, 506 208 maďarskej a zvyšok inej národnosti. Možno ešte spomenúť, že toto rozhodnutie vošlo do európskych dejín ako Prvá Viedenská arbitráž, keďže 30. augusta 1940 nasledovala druhá; v tejto rovnakí signatári rozhodli o odstúpení časti rumunského územia Maďarsku.
Západné, tzv. demokratické mocnosti – v skutočnosti však tiež koloniálne veľmoci – Veľká Británia a Francúzsko – opustili priestor strednej Európy a plne ho ponechali nacistickému Nemecku. To za prvoradý cieľ svojej zahraničnej politiky pokladalo likvidáciu ČSR.Martin Lacko
Ako maďarská politika odôvodňovala svoje nároky na územia cudzieho štátu?
Maďarsko, už od svojho vzniku v roku 1918 vychádzalo z fikcie, ktorú si samo vytvorilo, živilo a hlásalo svetu, že totiž Uhorsko bol maďarský národný štát. A že teda Maďarsko po roku 1918 prišlo o „svoje“ rozsiahle územia, že sa mu stala „krivda“, ktorá sa musí napraviť. Pred Nemeckom hlásalo princíp etnického vyrovnania, t.j. spojenia Maďarov žijúcich za hranicami, teda podobne, ako sa udialo v prípade sudetských Nemcov a Nemecka. To, že po roku 1918 ostali v hraniciach nového Maďarska aj státisíce Slovákov, ich nezaujímalo. Maďarsko sa jednoducho snažilo o návrat do stavu spred roka 1918, bez ohľadu na dvadsaťročný vývoj v Európe i na Slovensku. Dalo by sa povedať, že Európa bola už oveľa ďalej, ale budapeštianska politika ostala zakliesnená v roku 1918. Nielenže tvrdo pomaďarčovala slovenskú menšinu na území Maďarska, ktorej – napriek podpísaným medzinárodným garanciám – uprela národnostné práva, ale dvadsať rokov žila v presvedčení, že Slováci v ČSR Československo nechcú a čakajú na prvú príležitosť k pripojeniu sa do Maďarska, Dnes je tomu aj ťažko uveriť, ale bolo to tak. Dalo by sa povedať, že Maďarsko podľahlo vlastnému klamu a následne nereálnym, megalomanským cieľom svojej politiky.
Ako tieto zmeny ovplyvnili obyvateľstvo na odstúpenom území?
Maďarská politika ho pokladala za svoj veľký triumf, oslavy boli obrovské. Aj z dobových fotografií vidno, že revizionistické snahy mali podporu miestneho maďarského obyvateľstva. Osobitne jeho politických predstaviteľov na čele s J. Esterházym, ktorý – ako československý poslanec a občan – dlhodobo a intenzívne pôsobil v službách budapeštianskej politiky, pracoval na pripojení Slovenska k Maďarsku. Ako však súčasne svedčia dobové dokumenty, aj miestne maďarské obyvateľstvo postupne zistilo, že pomery na pripojenom (arbitrážnom) území sú po všetkých stránkach horšie, ako boli v Československu. Ošiaľ z arbitrážneho rozhodnutia rýchle vyprchal a prišla každodenná tvrdá realita. Demokratické práva a slobody zavedené v ČSR boli rýchle odbúrané, rapídne sa prepadla hospodárska a sociálna úroveň. Do všetkých dôležitých funkcií a úradov boli namiesto miestnych ľudí dosadení tzv. anyási, teda Maďari z územia medzivojnového Maďarska („Anyaország“). Rýchle sa šírili heslá „Minden drága, vissza Prága“ – „Všetko drahé, naspäť k Prahe“ a pod. Najtvrdšou ranou pre obyvateľstvo pripojeného južného Slovenska boli však jeho krvavé obety v radoch maďarskej armády vo vojne proti ZSSR, ktoré dosiahli katastrofálne rozmery, neporovnateľné napr. s obeťami armády Slovenskej republiky.
Predpokladám, že zmeny hranice po 2. novembri sa dotkli hlavne Slovákov…
Isteže, predovšetkým pre Slovákov na danom území bol 2. november začiatok utrpenia. Slovami historika L. Deáka, Viedenská arbitráž bola Mníchovom pre Slovensko. Na odstúpenom území začalo masové vyháňanie najprv kolonistov, potom slovenskej i českej inteligencie, úradníkov, učiteľov a kňazov. Maďari agilne likvidovali aj všetky dôležité hmotné pamiatky pripomínajúce Československo, ako napr. legionárske pomníky. Boli zrušené slovenské školy, obmedzená spolková činnosť, nastalo všemožné šikanovanie. To, čo Slováci dovtedy pokladali za samozrejmosť, sa im zrazu zdalo ako dar; na Slovensko nahliadali ako na zasľúbenú zem. Preto niet divu, že počas celého obdobia okupácie trvali ich masové úteky na Slovensko. A, pochopiteľne, Slováci na tomto území s oveľa väčšou nedočkavosťou a nádejami očakávali koniec vojny – a oslobodenie z maďarského jarma – než na území SR. Iba vďaka politike reciprocity („koľko vy nám, toľko my vám“) vláda Slovenskej republiky dokázala v tom čase zabezpečiť minimum národnostných práv pre Slovákov v Maďarsku. Veľkým politickým úspechom tak bolo, že v roku 1941 v Maďarsku vznikla – prvá a doteraz posledná – politická strana slovenskej menšiny – Strana slovenskej národnej jednoty na čele s E. Böhmom.
Z hľadiska Nemecka maďarsko-slovenský spor nebol podstatným. Tým skôr, že Hitler sa až v októbri 1938 dozvedel o existencii slovenského národa.Martin Lacko
A aký dopad mala arbitráž na zvyšok územia Slovenska?
Dopad bol priam katastrofálny, tým skôr, že bol nečakaný. S istými obeťami sa rátalo, no nik z politikov, tobôž z bežných občanov nečakal, že straty budú také kruté. Košice, Rožňava, Lučenec, Rimavská Sobota, Nové Zámky a i.. Slovensko prišlo o najúrodnejšie poľnohospodárske oblasti. Nedozerné straty boli aj v priemyselnej a energetickej oblasti. Rozsekané boli hlavné cestné a železničné ťahy zo západu na východ krajiny. Národ žil v šoku zo straty štátnej hranice, ktorú si za dvadsať rokov osvojil. Tá nová šla zrazu pár kilometrov od Bratislavy a do slovenského tela sa zarezala aj hlboko na severe. Do Maďarska pripadol Senec s okolím, Nitra či Trnava sa stali pohraničnými okresmi. Treba dodať aj to, že budapeštianski politici sa, okrem získania čo najväčšieho množstva maďarsky hovoriacich obyvateľov, snažili viesť novú hranicu tak, aby maximálne poškodila Slovensko, aby sa toto stalo neživotaschopným. Rátali totiž s tým, že jeho predstavitelia sa potom sami budú hlásiť do Maďarska. Známe sú Horthyho slová, že „Slováci nás prídu ešte kolenačky prosiť, aby sme ich vzali do Maďarska“. To sa však nikdy nestalo, práve naopak. Maďarská agresia z roku 1938, onedlho vojenský útok na Slovenskú republiku v marci 1939, upevnili národné sebavedomie Slovákov tak, ako nikdy predtým. A najmä ukázala, že trvalé spolužitie slovenského a maďarského národa v rámci jedného štátu jednoducho nie je možné.
