BRATISLAVA 30. októbra (WBN/PR) – Ako sa môže nová generácia fotografov, tých, ktorí sa dnes dostali do popredia v Rusku, líšiť od svojich predchodcov? Ako sa títo „mladí ľudia” líšia od svojich kreatívnych predkov? Prvá vec, ktorá nás napadne, je hlboký rozdiel v perspektíve týchto generácií. Dnes mnoho mladých fotografov odmieta formálnu estetiku a technické experimenty tých, ktorí im predchádzali. V komunikácii so svojím publikom používajú iný jazyk.
Generácia, ktorá sa za posledné roky prebila na ruskú umeleckú scénu, je generáciou internetu. Ako deti internetu sa naučili svoj jazyk „tam vonku”, vo svete virtuálnych rukopisov, kde neexistujú národnostné obmedzenia. Ale „esperanto” elektronického média nemusí výhradne skoncovať so sociálnym alebo kultúrnym pozadím rozprávača. Kombináciu globálneho a lokálneho nachádzame v prácach viacerých mladých umelcov. Dnešná mladšia generácia si nie je vedomá skorších dôrazov na minulosť. Je to generácia sebestačných, poeticky premýšľajúcich a psychologicky asertívnych ľudí. Niekto by sa mohol hádať o tom, že je to generácia ľudí, ktorí sa snažia uistiť vo svete, kde nemajú žiadne očakávania pri hľadaní autority alebo umeleckého mentora. Možno aj to je dôvod, prečo mnohí mladí umelci obviňujú vonkajší svet za ťažkosti, ktoré majú pri kontaktovaní sa so svetom okolo nich. Existenčná strata by mohla vyzerať ako obyčajná tínedžerská úzkosť, ale má to hlbší význam.
To, čo odlišuje dnešnú generáciu mladých ruských fotografov od ich proťajškov za hranicami, je absencia tradície fotografických škôl a univerzitných fotografických programov. Do dnešného dňa je fotografické vzdelanie založené na komunikácii s jediným učiteľom, ktorý študentom posúva obmedzené znalosti, ktoré on či ona získali z vlastnej životnej skúsenosti v rámci fotografickej praxe. Ak fotograf, ktorý ešte len prichádza na fotografickú scénu, takéhoto učiteľa nenájde, budúci fotograf sa stáva štandardným samoukom. Pri neexistujúcich formálnych fotografických programoch sa talentovaní fotografi objavujú akoby „odnikiaľ”.
Ako symbol rozdielu mladých fotografov od ich predchodcov má Petrohrad veľmi zjavnú úlohu. Pre novú generáciu fotografov je Petrohrad špeciálnym miestom, ale ich vzťah k mestu je veľmi odlišný od toho, ktorý mali im predchádzajúci fotografi. Predošlej generácii ruských fotografov bolo mesto symbolom návratu klasickej tradície vysokého umenia. Stelesňovalo „obraz čistej krásy”, nedotknutej sovietskou érou. Dnes sa však Petrohrad stáva spojovníkom v komunikácii medzi Európou a Ruskom. Skôr ako studňa čistoty je to miesto, kde sa stretávajú rôzne tradície a jazyky. Každý z jednotlivých žánrov pokračuje v existencii, ale v podružnej forme. Premiešavanie štýlov a jazykov často spôsobuje ťažkosti v rozpoznávaní jasného významu. Psychologické cítenie a záujem vo formálnej expresii je to, čo spája mladých umelcov z Petrohradu.
Na druhej strane sa zdá, že práce ich moskovských kolegov sa zámerne vyhýbajú sociálnej angažovanosti. Projekty rezidenčných umelcov hlavného mesta by mohli byť prácami utečencov snažiacich sa zachovať si vlastnú slobodu a vlastnú vnútornú harmóniu.
Pri iných mladých umelcoch sa hľadanie osobného vyjadrenia niekedy rozplynie do neprirodzených až detských výtvorov. Toto charakterizuje prácu mladej generácie fotografov z Charkova v Ukrajine. Nie sú ako predošlá generácia ich fotografických predkov na čele s Borisom Mikhailovom, ktorého zmysel pre spoločenskú iróniu sa zmenil na grotesku, a ktorého záľuba v spoločenskej kritike prinútila divákov hľadať vážnu hĺbku napriek tomu, že sa zameriaval na formalistický výskum.
V prácach mladšej generácie existuje vonkajšia jednoduchosť a hravá absencia povinnosti. Niekto môže mať často pocit absencie záujmu v zdokonaľovaní formálneho výrazu. Toto je všimnuteľné špeciálne u mladých fotografov z veľkých kultúrnych centier, akými sú Moskva, Petrohrad a Charkov. Toto je zrejme výsledok toho, že sú to „deti veľkomiest”, ktoré sa už našli v centre vesmíru, ako sa vraví. Veľa z toho, čo môžeme vnímať ako objav a úspech, nie je pre ne nič zvláštne.
Kreatívna spása často leží v obnove – výskyte „novej krvi”, ľuďoch, ktorí akoby vyskočili „odnikiaľ”. V Rusku prichádzajú z rozľahlých miest a z vzdialených provincií tejto obrovskej krajiny. Majú silnú túžbu využiť svoj talent a táto túžba ich zavedie do Moskvy a Petrohradu. Prinášajú so sebou rešpekt k úspechom kultúry a občas preukážu väčšie porozumenie pre tieto úspechy a ich rozsah v modernej histórii, najmä s ohľadom na určité umelecké formy, v ktorých by chceli pracovať, a nerobiť zo seba len „deti veľkomesta”. Tým, že nemajú „genetické väzby” k práci svojich predkov, majú títo mladí umelci väčšiu slobodu vytvoriť svoje vlastné dielo.
Autori:
Tatiana Antonuk, Oleg Borodin, Roman Bregman, Alexandra Demenkova, Kir Esadov, Maria Kozhanova, Vlad Krasnoshchek, Karen Mirzoyan, Ivan Mikhailov, Vasilisa Nezabarom, Alisa Nikulina, Margo Ovcharenko, Nikita Pirogov, Tatiana Plotnikova, Petr Rakhmanov, Dina Shchedrinskaya, Anna Skladmann, Alexandra Stukkey, Anastasia Tailakova, Denis Tarasov, Fedor Telkov, Daria Tuminas
Vernisáž 30.10. 2012 / 19:00
Termín výstavy 31.10. – 30.11. 2012
Kurátori Evgeny Berezner, Irina Tchmyreva
Spoluorganizátor Národné osvetové Centrum
Otvorené denne 11.00 – 19.00
Lístky 5 eur / platí na všetky výstavy v Dome umenia
Kontakt Dom umenia, Námestie SNP 12, Bratislava +421 2 5441 8214