Svet dnešných tínedžerov si mnohí dospelí nevedia ani predstaviť. V ich telefónoch sa často odohrávajú veľmi drsné scenáre – výsmech, ignorácia, kyberšikana, porovnávanie sa. A hoci majú niektoré z nich láskavých rodičov, aj tak sa môžu cítiť úplne sami.
Psychologička Katarína Tekáčová upozorňuje, že dnešná šikana nie je ako tá, ktorú poznali predchádzajúce generácie. Je neviditeľná a skrytá pred očami dospelákov. V rozhovore vysvetľuje, prečo deti často mlčia, ako s nimi hovoriť bez súdenia a čo môžu rodičia urobiť, aby sa stali ich „bezpečným prístavom“ aj vtedy, keď ho tínedžer odmieta.skryte
Čo všetko dnes tínedžeri zažívajú online a prečo to rodičom často uniká?
Dnešné deti už žijú v úplne inom svete. Mnohé hranice poznania a spoznávania už dávno neexistujú. Keďže v tomto rýchlom a neskutočne dostupnom svete sa učia prispôsobovať aj rodičia, je pochopiteľné, že mnohé nástrahy si nedokážu ani oni sami predstaviť, až kým sa niekomu nestanú. V dnešnom svete sa pomaly každý deň prekračujú nejaké pomyselné hranice toho, čo je možné a čo nie.
Deti sa už stretávajú s formou šikany, ktorá je neviditeľná a tichá, no o to viac vo virtuálnom svete viac zraňujúca. Detský mozog nerozlišuje virtuálny a reálny svet. Oba sú prepojené a všetko cítia rovnako intenzívne. Online priestor je plný jemných a veľmi surových foriem sociálneho vylúčenia od ignorovania v skupinových chatoch, cez zosmiešňovanie po zdieľanie hanlivých fotiek a videí.
Dovolenka s deťmi a nekonečné scrollovanie: Ako nastaviť pravidlá, aby mobil nezničil spoločné chvíle?
Pre samotného rodiča je veľmi ťažké si to všimnúť, pretože to na povrchu môže vyzerať, že je dieťa len uzavreté, náladové alebo že „má toho veľa“. Ten tichý boj mnohokrát nie je vidieť. Čo však vidieť, je napríklad zhoršenie pozornosti v škole a zhoršenie známok, aj keď niekedy ani k tomu nemusí dôjsť.
Ak tam je stále veľa nepochopenia zo strany rodiny a sústredia sa len na vonkajšie prejavy, dieťa sa môže dostať až do stavu ťažkého zúfalstva, straty bezpečia a istoty. Preto ja neustále rodičom radím, ak nerozumejú svojim deťom: „Connect before correct“ – preklad je najskôr sa napojte na dieťa a všímajte si čo vlastne cíti, aby vám dovolilo vstúpiť do jeho sveta, až potom môžete využiť vaše schopnosti na pomoc a podporu. Nie je to veľakrát jednoduché, ale ani nemožné.
V čom je dnešná šikana iná než tá, ktorú poznali predchádzajúce generácie?
Ja vidím rozdiel v troch zásadných veciach, je tichá a tým pádom úplne pre nás dospelých neviditeľná, druhý veľmi zásadný rozdiel, nemá prestávky, ani prázdniny – je stále tu, vo vrecku, v školskej taške a doma v detskej izbe. Tlak a šikana môže prichádzať kedykoľvek, večer v posteli, na dovolenke. A tretí rozdiel, je aj rýchlejšia. Šíri sa ako požiar a dieťa je vystavené pocitom hanby a ponižovania za pár hodín s tým, že to videla celá škola. Kedysi pár očí, dnes dav.
Aké formy kyberšikany sú dnes najrozšírenejšie? A ako ich spoznať, ak dieťa mlčí?
Veľmi rozšírené sú zdieľanie fotiek a videí bez súhlasu na znevažovanie a posmievanie, vytvorené online účty špeciálne na výsmech a ponižovanie, vylučovanie z kolektívu a online skupín, vydieranie cez chaty, falošné profily. To môžeme zaradiť medzi tie „tichšie“, ale veľmi zraňujúce formy, ktoré sa medzi deťmi a tínedžermi šíria veľmi rýchlo a často ostávajú nepovšimnuté, najmä ak dieťa mlčí.
Toxicita ako ideál mužnosti? Influenceri ako Andrew Tate sľubujú mladým mužom rešpekt a ženy
Ak dieťa zrazu nechce chodiť do školy, maže svoj profil, nechce sa fotiť (môže reagovať úzkostne, ak si ho chce niekto odfotiť aj z rodiny alebo len vezme mobil do ruky), nadmerná snaha o kontrolu nad mobilom (ak je dieťa šikanované a zahanbené a rodič berie dieťaťu mobil ako reguláciu používania, môže nastať zmena správania, ako panika, úzkosť a hnev), silné výkyvy nálad, znevažovanie seba a svojej hodnoty, uzatváranie sa do seba, zmena spánku a stravovania. To sú všetko prejavy, ktoré môžu naznačovať zvýšenú úzkosť, stres a psychickú záťaž dieťaťa a rozhodne treba spozornieť.
Môže sa stať, že dieťa zažíva šikanu, aj keď vyrastá v láskavom a podpornom prostredí? Nakoľko chráni domáca pohoda a pocit bezpečia pred vonkajším zraňovaním a existujú situácie, keď to jednoducho nestačí?
Láskyplné prostredie a zázemie je nesmierne dôležité a tvorí v mnohých prípadoch silný ochranný faktor. Ale bohužiaľ nie je to brnenie, nechráni dieťa pred všetkým. Tínedžer je vo veku, kedy sa pomaly oddeľuje od rodiča a svet vrstovníkov preňho začína byť rovnako dôležitý. Potrebuje niekam „patriť“. Môže mať doma podporu, ale ak tam vonku opakovane zažíva zahanbenie, výsmech alebo vylúčenie, môže začať o sebe pochybovať. Preto aj tu považujem za dôležité uvedomiť si, že nadľahčovanie typu „veď doma to má dobré“ nemusí znamenať, že dieťa nepotrebuje pomoc dospelého, aby to dokázalo zvládnuť. Hlavne ak sa to týka vydierania, sexuálnych atakov a pod.
Každopádne, ak dieťa má domov, kde ho rodič nehodnotí, ale počúva a dieťa má doma pocit bezpečia, pôsobí domov ako skvelý „nárazník“, ktorý môže tlmiť dopady a situácia nemusí zájsť príliš ďaleko.
Čo znamená, keď dieťa hovorí: „Všetci ma len ignorujú.“ Je to už šikana alebo „len“ osamelosť?
Ak dieťa dáva najavo svoje pocity, obavy, rozhodne treba byť všímavý a vnímavý ako rodič. Aj táto veta môže znamenať, že je dieťa šikanované, vyčleňované z kolektívu, spoločných online skupín a pod.. Čo chcem zdôrazniť je, že šikana neprebieha na povrchu, šikanu v dnešnej dobe absolútne nemusíme vidieť. Môže sa odohrávať vo vnútornom svete dieťaťa a vo virtuálnom svete.
Dopad pornografie na psychiku detí: Školáci sa s ňou stretávajú priemerne v 11 rokoch - ROZHOVOR
Preto ak dieťa dáva najavo akékoľvek signály, je dôležité, aby ich rodič bral na vedomie a nezľahčoval jeho svet. Niekedy si rodičia mylne interpretujú spôsoby zľahčovania a bagatelizovania situácie ako dieťa „zoceliť“ a dodať mu odvahu. To však z psychologického hľadiska nepovažujem za účinné a ani nápomocné dieťaťu situáciu vyriešiť.
Ako sociálne siete deformujú vnímanie vlastnej hodnoty u tínedžerov? Aké negatívne dopady sociálnych sietí na tínedžerov a ich psychiku pozorujete?
Sociálne siete v tomto období, kedy si deti hľadajú novú identitu, môžu spôsobovať skreslené vnímanie seba, vzťahov a celkovo reality okolo nich. V praxi to znamená, že sa často porovnávajú s „dokonalými“ obrazmi, mnohokrát s takými, ktoré normalizujú násilie, ponižovanie, odsudzovanie a prezentujú sa ako sila a mužnosť (najmä u chlapcov) alebo nerealistické štandardy krásy, toxická pozitivita a tlak na „dokonalé prežívanie“, ktoré zasa najmä dievčatám môžu spôsobovať poruchy príjmu potravy, hanbu za svoje telo (body shaming), stratu sebahodnoty, úzkosť, strach prejaviť sa apod. Dôležité je deti v tomto smere edukovať a otvárať tieto témy výzoru a hodnôt. Nedokonalosť je niečo, čo je súčasťou nášho každodenného života a mali by sme to nielen našim deťom, ale aj sebe neustále pripomínať.
Ako sa dá zasiahnuť, keď má rodič podozrenie, že jeho dieťa je obeťou (alebo páchateľom) šikany?
Ak je dieťa šikanované, prvá pomoc rodiča môže byť pokoj, dôvera a schopnosť zostať „pri dieťati“. Ak je však situácia vážna, odporúčam kontaktovať školu – triedneho učiteľa, školského psychológa, ak je dostupný. Zachovať dôkazy, screenshoty, správy, ktoré môžu byť dôležité. Kyberšikana už je vo vážnych prípadoch braná ako trestný čin (sexuálny nátlak, ohováranie, vydieranie), takže zvážiť aj možnosť kontaktovania polície. Dieťaťu dať možnosť podpory v podobe detského psychológa alebo psychoterapeuta.
skryte
Ak má rodič podozrenie alebo informáciu, že jeho dieťa šikanuje, je dôležité byť všímavý na okolnosti a nezameriavať sa na konkrétnu situáciu. Všimnúť si, ako sa správa doma, k súrodencom, k zvieratám, či v rodine nenastala nejaká závažná zmena, s ktoru si nevie dať rady. Aj šikanátor je dieťa, ktoré sa môže potýkať s veľkou záťažou a ktorému treba pomôcť. Aj tu platí, že napojenie sa na to, čo prežíva je odrazovým mostíkom k tomu, aby sme dokázali zmeniť jeho správanie a dospieť k náprave.
Kedy zasiahnuť a kedy dôverovať, že dieťa to zvládne samo? Existuje zlatá stredná cesta?
Záleží ako vážne to vníma dieťa a ako veľmi mu to znepríjemňuje život. Každé dieťa je iné a inak psychicky odolné. Vo veľa prípadoch dieťa o pomoc nepožiada samo, napriek tomu, že to preňho môže byť devastujúce. Túto cestu odporúčam vyšľapávať celý jeho život do nástupu do škôlky. Budovať si s dieťaťom dôverný vzťah, kedy dieťa vie, že aj keď spraví chybu, môže prísť za rodičom, ktorý ho nesúdi, ale podporí a pomôže. Čím viac sa zaujímame o svet nášho dieťaťa, tým viac ho vieme pochopiť a tiež si všimnúť signály, ktoré naznačujú, že niečo nie je v poriadku.
Ako viesť dialóg s tínedžerom tak, aby sa nezatváral a necítil sa vyšetrovaný?
Rodič môže ako prvé dieťaťu vyslať signál, že je pripravený si ho vypočuť, nie riešiť, nie hodnotiť, len byť. V takýchto prípadoch je pre dieťa najviac devastujúce, ak nemá pocit bezpečia ani doma. Aj tu platí, že ak budujeme vzájomnú dôveru, ide to ľahšie. Ak tam je dôvera naštrbená, je na nás rodičoch, aby sme ju opäť budovali.
A tu by som určite zdôraznila, že ak si rodič nevie sám dať rady, rozhodne odporúčam poradiť sa s odborníkom, ktorý sa zameriava na tínedžerov a ten ho môže naviesť tým správnym smerom a dodať mu sebadôveru vo svoje rodičovské schopnosti. Rozhovor s dieťaťom neodporúčam začínať po konflikte alebo hádke, plači alebo pri spozorovaní zlej nálady. Vtedy je fajn vyslať len signál, že vidíte jeho trápenie a že ste tu ak bude potrebovať.
Nápomocné na spojenie sa môže byť, ak sami zdieľate vaše trápenie, napr. zo školských čias, a dáte tak najavo dieťaťu, že ho dokážete pochopiť. No a v neposlednom rade, rodič by sa mal pred rozhovorom psychicky pripraviť tak, aby prijal pokiaľ možno informáciu čo najpokojnejšie. Ak dieťa vycíti, že sa rodič hneď zľakne alebo rozčúli, môže si to najťažšie nakoniec nechať pre seba. Ak pripravíme „pôdu“, deti vedia často prekvapiť, že sa zdôveria „mimo plánu“, ako napríklad v aute, pri varení alebo večer pred spaním. Dôležité je, nezmeškať chvíľu. Keď sa rozhodne hovoriť, rodič má okamžite odložiť mobil alebo to čo robí a počúvať, to je totiž to pozvanie ku dôvere.
