21. augusta 1968 do ČSSR vtrhlo 500 tisíc vojakov z Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky, Poľska a ZSSR, aby násilne zabránili pokračovaniu reformného procesu na čele s Alexandrom Dubčekom, ktorý so sympatiami sledoval celý svet.
Imperialistická doktrína
Generálneho tajomníka ÚV KSSZ Leonida Iľjiča Brežneva vyľakalo, že by mohol stratiť moc a kontrolu nad jedným zo satelitných štátov ruského impéria zvaného Sovietsky zväz, a že by československý príklad mohol nakaziť ďalšie krajiny i samotný ZSSR. Ten vtedy predstavoval najväčší rozsah imperiálnej vlády Ruska a spolu s vazalským socialistickými štátmi najväčšie impérium v dejinách.
Pripomíname si 57. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa – FOTO
Na ospravedlnenie invázie sa sformulovala doktrína obmedzenej suverenity socialistických krajín, ktorá dostala meno po Brežnevovi. Podľa článku v moskovskej Pravde „Národy socialistických štátov a ich komunistické strany majú a musia mať slobodu v rozhodovaní o ceste rozvoja ich štátov, avšak žiadne ich rozhodnutie nesmie škodiť ani socializmu v ich štáte, ani základným záujmom ostatných socialistických štátov.“
Toto stráženie „ideovej čistoty“ predstáv o socializme v preklade do reči geopolitiky znamenalo, že v záujmovej sfére Sovietskeho zväzu sa nič nesmie urobiť bez jeho povolenia. Išlo o imperialistickú doktrínu. Aj keď už k žiadnej sovietskej invázii nedošlo, bola akýmsi strašiakom pre satelitné štáty ZSSR. Zrušil ju až v roku 1986 Michail Sergejevič Gorbačov v rámci svojich reforiem pod názvom „perestrojka – prestavba.“
Bratská pomoc pred hrozbou kontrarevolúcie
Formálnou zámienkou pre zadlávenie česko-slovenského obrodného procesu pásmi tankov Varšavskej zmluvy sa stal po rusky napísaný list v ktorom piati vysokí funkcionári KSČ, medzi nimi Slovák Vasil Biľak, žiadali o „bratskú pomoc pred hrozbou kontrarevolúcie“.
Originál listu ruská strana nikdy nevydala. Aj keď to prezident Vladimir Putin sľúbil premiérke Ivete Radičovej v roku 2011, po roku prišlo vyjadrenie, že originál nevydajú, pretože ide o uzatvorenú vec. Hoci Biľaka pre pozývací list a iné trestné činy od roku 1991 trestne stíhali, po 20 rokoch proces s ním Špeciálna prokuratúra zastavila.
Cena za to, že pod heslom „socializmus s ľudskou tvárou” Česi a Slováci odmietli ruskú stalinistickú podobu socializmu, bola strašná. Priamou obeťou vojenskej invázie sa stalo 138 ľudí, ktorí prišli o život, 500 bolo ťažko a stovky ďalších ľahko zranených. Behom prvých dvoch rokov po nej emigrovalo z republiky vyše 70 tisíc ľudí.
500-tisíc reformných komunistov bolo vylúčených z KSČ a stali sa aj so svojimi príbuznými obeťou systematickej diskriminácie a mnohí aj perzekúcií. Tak to bolo aj v prípade príslušníkov ďalších strán Národného frontu i nestraníkov, ktorí si dovolili podporovať Dubčeka a spol. v ich zápase za zmeny.
Duša komunizmu zomrela v Prahe v auguste 1968
Invázia vzala Slovákom a Čechom ich ideály, ich právo na reformný experiment, na svoju vlastnú, československú cestu k spravodlivejšej spoločnosti.
Nasledujúci normalizačný režim česko-slovenským občanom, ktorí v roku 1968 začínali napínať krídla k letu za slobodnejším a lepším životom, im ich na tretinu ľudského veku poriadne pristrihol. Poskytol iba oklieštenú existenciu spojenú so strachom, dvojtvárnosťou a pokrytectvom a silnou izoláciou od západnej časti Európy.
Bez alternatívne pripútanie k ZSSR spôsobilo výrazné zaostávanie ČSSR za vyspelými štátmi západnej Európy a nižšiu kvalitu života jej obyvateľov. 21. august je tak oprávnene vnímaný ako čierny deň spoločných dejín Slovákov a Čechov.
Za 21. august však zaplatil aj Sovietsky zväz. Brutálne potlačenie obrodného procesu prinieslo miesto stabilizácie impéria celosvetovú diskreditáciu socializmu sovietskeho typu. Padla ilúzia o jeho reformovateľnosti.
Ako povedal historik Tony Judt, „duša komunizmu zomrela v Prahe v auguste 1968.” Nastal rozkol v komunistickom hnutí, lebo najsilnejšie západné komunistické strany inváziu odmietli. Prišli s koncepciou eurokomunizmu a odmietli podriadenie sa KSSZ ako centru svetového komunistického hnutia.
Naštartoval sa postupný prechod reformných komunistov na pozície sociálnej demokracie, čoho symbolom sa opäť stal Alexander Dubček. Spustili sa ďalšie politické procesy, ktoré v roku 1989 vyústili do pádu Berlínskeho múru, konca studenej vojny, zásadnej zmeny geopolitickej konštelácie a napokon aj do rozpadu Sovietskeho zväzu.
Ruský imperializmus znovu na vzostupe
S historickým odstupom možno oprávnene konštatovať, že Česko-slovenská jar sa stala neodňateľnou súčasťou mozaiky veľkých politických pohybov a strhujúcich udalostí v histórii ľudstva ojedinelom a neopakovateľnom roku 1968. Bola originálnym príspevkom k nim. Česi a Slováci nikdy predtým ani potom neboli predmetom takej globálnej politickej pozornosti a obdivu kvôli pokusu o zásadnú zmenu.
A Slováci nikdy predtým ani potom nemali politického lídra, ktorý sa stal svetoznámym symbolom zápasu o lepšiu, humánnejšiu spoločnosť, ako bol Alexander Dubček. To samo osebe má pre národné povedomie a sebavedomie významnú hodnotu. Preto by sme sa k obrodnému procesu v roku 1968 nemali stavať nihilisticky, ale k ako významnej súčasti našej národnej histórie, ktorá bola prepojená so svetovou.
Konštatovať však treba aj niečo iné. Päťdesiatsedem rokov po invázii polmiliónovej armády do Československa je ruský imperializmus znovu na vzostupe. Prezident Putin, pre ktorého je kolaps ZSSR „najväčšou geopolitickou katastrofou storočia”, sa usiluje obnoviť, ako sám povedal, „historické Rusko pod menom Sovietsky zväz.” Preto nariadil inváziu na Ukrajinu s cieľom vrátiť ju pod ruský vplyv a obnoviť veľmocenské postavenie Ruskej federácie.
Podľa ruských politikov a propagandistov Ukrajina nemá nárok na plnú nezávislosť. V úsilí revidovať výsledky studenej vojny Putin požaduje, aby sa mocenské a politické pomery v Európe vrátili pred rok 1997, teda pred rozšírenie NATO. Ruskí publicisti vypisujú, že celý post sovietsky priestor má byť rozumný a uznať ruskú dominanciu. Rodí sa Putinova doktrína obmedzenej suverenity.
Obete a dôsledky ruskej invázie z augusta 1968 nech sú pre nás mementom, že ruský imperializmus je krutý a bezohľadný a nemožno si o ňom robiť žiadne ilúzie.
