Pred 33 rokmi sa Deklaráciou zvrchovanosti Slovenskej republiky začal proces vedúci ku konštituovaniu SR ako nezávislého subjektu medzinárodného práva. Preto sa jej výročie stalo Pamätným dňom SR.
Treba pripomenúť, že SR (spolu s ČR) vznikla k 1. januáru 1969 na základe ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii z 27. októbra 1968. Po dvadsaťštyriročnom meškaní sa ním realizoval štátoprávny program SNP, aby český a slovenský národ utvárali svoje ďalšie osudy v spoločnom štáte „na podklade princípu rovný s rovným“.
Patetické vyhlásenie Novotného
Obnovenú ČSR mali tvoriť dva celky – Slovensko a české krajiny, každá so svojou vlastnou zákonodarnou a výkonnou mocou. Tieto predstavy sa presadzovali v tvrdých politických zápasoch.
Ich súčasťou bolo šikanovanie a perzekvovanie povstaleckej politickej garnitúry, zinscenovaný politický proces s tzv. buržoáznymi nacionalistami, zákaz používať slovo federácia, znižovanie významu SNR v sústave štátnych orgánov unitárnej ČSR, patetické vyhlásenie zarytého čechoslovakistu prezidenta Antonína Novotného pred jej poslancami v roku 1960 po schválení novej Ústavy ČSSR – „Boli sme jeden národ a zasa budeme“.
Morálny a mentálny svet slovenskej zahraničnej politiky - KOMENTÁR
Aj príprava a schválenie zákona o federalizácii štátu boli predmetom ťažkých politických sporov medzi slovenskou českou politickou reprezentáciou i vnútri týchto reprezentácii.
Napokon mohol Alexander Dubček pri podpise Ústavného zákona o československej federácii, ktorý bol výsledkom desaťročí trvajúcej nespokojnosti Slovákov s unitárnou podobnou spoločného štátu, 30. októbra 1968 na Bratislavskom hrade vyhlásiť: „Pozdravujem vás, svojich rodných Slovákov, pri príležitosti historického, pre život slovenského národa dejinného štátneho aktu, ktorým sa Slovensko stalo republikou. Blahoželám k tomu nášmu národu.“
Nové vzťahy českého a slovenského národa
Preambula ústavného zákona takto definovala nové vzťahy českého a slovenského národa: „My, národ český a slovenský, …uznávajúc neodňateľnosť práva na sebaurčenie až do oddelenia a rešpektujúc suverenitu každého národa a jeho právo utvárať si slobodne spôsob a formu svojho národného a štátneho života; reprezentovaní svojimi zástupcami v Českej národnej rade a v Slovenskej národnej rade, sme sa dohodli na vytvorení československej federácie.“
Pomoc od kancelára, ktorého dourážali? - KOMENTÁR
Akokoľvek bola vtedy SR vytvorená zhora rozhodnutím parlamentu unitárneho štátu a v tieni násilného zastavenia obrodného procesu a okupácie ČSSR sovietskou armádou, práve vďaka tomuto ústavnému zákonu sa formovali všetky základné štruktúry našej štátnosti – vláda, parlament, štátna administratíva atď.
Samozrejme, boli poznamenané charakterom vtedajšieho politického režimu a faktom, že „krstný otec“ tohto zákona Gustáv Husák ho po uchopení moci zdeformoval v prospech opätovnej koncentrácie moci v pražskom centre a federáciu pozbavil jej podstatných rozhodovacích mechanizmov. Ale s relevantnými národnými orgánmi, ktoré sa od 1. januára 1969 vyvinuli, a s ľuďmi, ktorí v ich rámci získavali skúsenosť so spravovaním štátu, s chodom verejnej správy atď., vstúpila SR do nového, demokratického obdobia po novembri 1989.
Havlovo posolstvo slovenskému národu
Nadobudnutá sloboda umožnila naplno ventilovať nespokojnosť s deformovanou podobou federácie a jej fungovaním. Na slovenskej i českej strane, aj keď nie z rovnakých príčin.
Nie náhodou Václav Havel v mene Občianskeho fóra, ktoré sa neskôr stalo dominantnou politickou silou, hneď na začiatku novembrových udalostí v posolstve slovenskému národu vyslovil nádej, že „federalizovaná totalita sa zmení na demokratickú federáciu, a že budeme žiť ako dva svojprávne bratské národy, … ktorých priateľstvo bude skutočne autentické.“
Volebný program v roku 1990 víťaznej Verejnosti proti násiliu bol jasný: „Zastávame stanovisko, že pôvodnou, základnou suverenitou je suverenita každej z oboch národných republík – zatiaľ čo suverenita federácie je suverenitou odvodenou, delegovanou. Obe národné republiky si majú spravovať svoje záležitosti samy, pričom vo federálnej právomoci ponechajú úlohy zahraničnej politiky, obrany, finančnej politiky a v prechodnom období aj niektoré ďalšie nevyhnutné, presne dohodnuté funkcie. Cieľom nášho modelu sú silné republiky, kompetenčné republikové vlády a parlamenty.“
Slovenská politická reprezentácia s výnimkou opozičnej SNS (bola za vyhlásenie štátnej samostatnosti SR) po prvých demokratických voľbách roku 1990 presadzovala zachovanie spoločného štátu s tým, že sa budú jasne kodifikovať dva historické celky a štátoprávne subjekty a že sa splnia dve požiadavky väčšiny Slovákov platné od založenia prvej ČSR: aby Slováci neboli v zahraničí považovaní ani za Čechov, ani za Čechoslovákov a aby sa o slovenských záležitostiach rozhodovalo výhradne na Slovensku.
Odlišné predstavy Čechov a Slovákov
Podstatu sporu o novú podobu federácie na seminári K aktuálnym otázkam česko-slovenských vzťahov začiatkom roku 1992 v pražskom Ústave medzinárodných vzťahov definoval Svetoslav Bombík.
V diskusii plnej dovtedy nevypovedaných faktov a argumentov zareagoval tento spolu zakladateľ Ministerstva medzinárodných vzťahov SR na akési láskavé pochopenie českých partnerov pre emancipačné snahy slovenského národa, ktorý sa podľa nich oneskoril za podobným pohybom českého národa.
Prekvapivo pre českých partnerov konštatoval, že český národ dospel „na báze falošnej národnej identity, ktorou bol čechoslovakizmus, v rámci ktorého si české etnikum duchovne a politicky osvojilo celý česko-slovenský priestor. Slovensko však túto koncepciu neprijalo. Videné z Bratislavy to potom znamená, že nie Česi čakajú na dovŕšenie národnej sebarealizácie Slovenska, ale, naopak, Slováci čakajú, kým Česi svoju národnú identitu začnú politicky spájať s teritóriom Českej republiky, nie Česko-Slovenska.
Pre Čechov táto skutočnosť znamená začať akoby odznova, stoja pred problémom predefinovať svoju národnú identitu, pretože pre nich je Česká republika viac-menej administratívnou záležitosťou. Takéto predefinovanie je nevyhnutné, ak chcú so Slovákmi budovať spoločný štát, ktorého rozhodnutia neustále vznikajú mechanizmom konsenzu medzi dvoma politicko-ekonomicky konštituovanými celkami.“
Tým Bombík nechtiac podal hlbinné vysvetlenie, prečo sa po dvoch rokoch rokovaní medzi českou, slovenskou a federálnou politickou reprezentáciou na čele s prezidentom Václavom Havlom nepodarilo dosiahnuť dohodu o rekonštrukcii federácie. Občania SR a ČR, hoci v prieskumoch sa väčšinovo vyslovovali za zachovanie spoločného štátu, mali diametrálne odlišné predstavy o tom, ako by mal vyzerať.
V Česku dominovala túžba vrátiť sa k ČSR s jednou vládou a parlamentom, teda zrušiť federáciu ako čosi zbytočné, alebo vytvoriť spolkový štát zložený z Česka, Moravy a Slovenska. Na Slovensku jasne prevládala túžba po voľnejšej federácii alebo konfederácii.
Historik upozornil na jeden faktor
Preto ani po parlamentných voľbách roku 1992 nedošlo medzi novými politickými reprezentáciami k dohode o novej podobe spoločného štátu.
Referendum, po ktorom volala značná časť spoločnosti, jednoducho nemohlo vyriešiť spomenuté odlišné predstavy o konkrétnej podobe Česko- Slovenska. Aj zástanca návratu k unitárnej ČSR, aj zástanca konfederácie boli predsa za spoločný štát. Kto a ako by ich prinútil prijať názor toho druhého po voľbách v roku 1992, keď sa to nepodarilo za predchádzajúce dva roky široko medializovaných vyjednávaní?
Navyše podľa platného ústavného zákona z 18. júla 1991 referendum sa mohlo konať iba o vystúpení SR z Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Ak by teoreticky SR z federácie jednostranne vystúpila, stratila by všetky nástupnícke práva po ČSFR.
A je tu ešte jeden faktor, na ktorý upozornil český historik J. Rychlík vo svojej knihe o delení Česko-Slovenska a ktorý sa prehliada. Česká politická reprezentácia prestala mať geopolitický záujem na udržaní Slovenska v spoločnom štáte. Nemala tiež chuť podieľať sa na financovaní konverzie slovenského ťažkého zbrojárskeho priemyslu.
A tak v Brne padlo rozhodnutie o rozdelení ČSFR. V SR sa prvým, symbolickým krokom na tejto ceste stala Deklarácia zvrchovanosti SR. Bola prijatá po búrlivej diskusii 17. júla 1992. (Mal som vtedy česť viesť schôdzu SNR.)
Zmyslom Deklarácie bolo potvrdiť politickú vôľu vytvoriť predpoklady pre osamostatnenie sa SR. Čo ako po jej prijatí prezident ČSFR Havel vyhlásil, že nebude opätovne kandidovať, a niektorí českí politici tento dokument interpretovali ako vystúpenie SR z federácie, jej text nevybočoval z platného ústavného rámca.
Deklarácia konečne „zdola“, rozhodnutím národného parlamentu súčasti federácie, potvrdila to, čo „zhora“ v preambule ústavného zákona o čs. federácii vyhlásil parlament unitárnej ČSR – „neodňateľnosť práva na sebaurčenie až do oddelenia“ a rešpektovanie „suverenity každého národa a jeho právo utvárať si slobodne spôsob a formu svojho národného a štátneho života.“
Keďže politické reprezentácie zvolené v roku 1990 nedokázali na tomto základe realizovať citovaný volebný program VPN v podobe nového federatívneho usporiadanie, vrátane prijatia národných ústav, ktoré meškali 22 rokov, po voľbách v roku 1992 som ako predseda opozičnej SDĽ so svojimi kolegami poslancami za našu hlavnú politickú zodpovednosť pokladal pomôcť zabrániť divokému rozpadu ČSFR a konštruktívne prispieť k budovaniu základov samostatnej štátnosti.
Vzhľadom na komplikované zloženie vtedajšej NR SR sme dokázali pozitívne ovplyvniť podobu prvej demokratickej Ústavy SR prijatej prvého septembra 1992, ale aj podobu Ústavného zákona o zániku ČSFR č. 542/1992 Zz. schváleného 24. novembra 1992.
Na hlasovanie z Deklaráciu o zvrchovanosti som doposiaľ hrdý. Napriek tomu, že súčasná vládnuca garnitúra, odvolávajúca sa na Deklaráciu, sa k napĺňaniu zmyslu a obsahu zvrchovane slovenskej štátnosti stavia tak nezodpovedne a bez patričnej úcty a dôstojnosti. Veď štát sa jej rozpadá pod rukami a stráca posledné zvyšky medzinárodného kreditu.
(Autor bol v čase prijatia deklarácie prvým podpredsedom SNR a predsedom SDĽ, druhej najsinejšej strany v slovenskom parlamente)
