Dana Hlavatá pracuje ako dramaturgička v Slovenskej televízii. Pod jej perom sa zrodili tri desiatky rozhlasových hier a dramatických pásiem, poviedky, krimi príbehy, rozprávky i fejtóny. Svoje sny si plní postupne – i ten spisovateľský. Práve teraz prichádza na svet v poradí jedenásta knižka o chytaní druhého dychu s názvom Hľadám muža na zjedenie.
Mimoriadne energická dáma okrem toho nedávno dokončila knižku pre deti Zebra na ceste. Popri tom stíha aj maľovať – v jej byte sa vôňa orchideí mieša s vôňou olejových farieb – tri výstavy a vyše tristo predaných obrazov hovorí samo za seba. Baterky si dobíja pri knihách, divadle, rozhovoroch s priateľmi i počas starostlivosti o svoju kvetinovú oázu. „Doteraz mal pre mňa deň 36 hodín, teraz sa mrcha, skrátil na 32. Tie štyri hodinky mi chýbajú,“ hovorí spisovateľka s dávkou irónie a humoru jej vlastnou.
S Danou Hlavatou sme sa rozprávali o písaní, novej knihe i o životnom šťastí, ktoré si každý musí namiešať sám.
Čo Vás najčastejšie inšpiruje k písaniu?
Čerpám zo života. Svojho, ale aj iných. Osudy ľudí pospájam, povymieňam hlavných aktérov a zamotám to tak, že často ani neviem, kto je kto. Podstatné, že viem, kto som ja. A preto sa vždy zo svojich sietí, ktoré si sama utkám, aj vyprostím bez ujmy na zdraví. Bežné starosti niektorí vnímajú tragicky, robia z komára somára a ja, keďže som si v živote prežila už mnohé neľahké, ich beriem na mušiu váhu. A prečo nie? Život máme len jeden a smiech je ten najkrajší zvuk, akého sme pri šteklení bránice schopní. Publikujem od štrnástich rokov, veľa som na sebe pracovala, no myslím si, že ešte stále mám na svojom písaní čo vylepšovať.
Spoznávajú sa priatelia a známi vo Vašich dielach? Ako na to reagujú? Nehnevajú sa občas?
Či sa spoznávajú? Aj vtedy, keď to vôbec nie je o nich. Snažím sa prekrývať jeden vypočutý zážitok cez druhý videný, a tak sa stáva, že ušetrím papier a čas, ale … nešetrím ich. Ale verte, najčastejšie seba. Stalo sa mi zo dva razy, že sa niekto nahneval, ale časom pochopil, že som nemala zlý úmysel. Ale väčšinou sa ma pýtajú, či sa večer čo večer nepremieňam na muchu, asi myslia tse-tse, ktorá vlieza do ich domácností cez kľúčovú dierku, keď tak verne opíšem situácie na ich domácom ringu.
Pri čítaní zoznamu Vašej tvorby má človek pocit, že ste sa už narodili s perom v ruke – kedy nastal okamih, že ste si povedali – a zo mňa raz bude spisovateľka? Kto alebo čo bolo Vašou prvotnou inšpiráciou?
Publikovať som začala ako štrnásťročná. Spomínam si, že to bola poviedka o adolescentke, teda o mne, ktorá ublížila jakotom svojej milovanej mame, len preto, že jej nekúpila tyrkysové nohavice z pracieho kordu. Z prozaického dôvodu. Nemala na to peniaze. V sedemnástich rokoch (dovtedy som ako jediné dieťa svojich rodičov žila s nimi, alebo oni so mnou – v jednoizbovom byte) som ťahala za uši Matesa, pretože mi Slovenská televízia sfilmovala poviedku do Bakalárov. Prvotinou bol však absolútne nepoužiteľný román o tom, ako naša partia zo Štrkovca blicovala, robila si žarty z koho mohla a smiala sa na čom sa dalo. Kým nás smiech neprešiel.
Spisovateľkou sa človek stáva vraj až vtedy, keď mu vyjde druhá kniha. Mne vychádza už desiata, ale stále sa mám čo učiť. Veľmi veľa a nesmierne rada som čítala už od detstva a aj dnes nestojím na zastávke autobusu len tak, ani nečakám u lekára v čakárni nadávajúc, ako im to pomaly ide, pretože vždy mám pri sebe knižku nielen svojich obľúbených autorov. Inšpiráciou pre každého spisovateľa je azda to, čo sám prežije a keďže na mne sa sám veľký Osud poriadne, ani nie tak občas ako so železnou pravidelnosťou vyzúri, som mu nakoniec vďačná. Toľko „prieserov“, ktoré sa na mňa lepia kvôli mojej neschopnosti nielen logicky, ale aj technicky premýšľať, sú fakt nevyčerpateľnou studnicou tvorivosti. Moji synovia, ktorí sú dnes dospelí, majú rovnako zmysel pre humor, a to si myslím, že je cenná devíza do života. Jednoducho povedané, stačí sa pozerať s otvorenými očami a počúvať s vyčistenými ušami a námetov na spracovanie máte toľko, čo by sa do poštového vagóna nezmestilo.
Vaša najnovšia hrdinka Viera sa v knihe Hľadám muža na zjedenie púšťa do randenia naslepo. Aký je Váš postoj k takémuto typu zoznamovania? Máte nejaké príbehy v tejto súvislosti, ktoré sa do knihy „nezmestili?“
Neznášam agresivitu, studený a prudký vietor, dážďovky povyliezané na chodníku po búrke, kelový prívarok a lož. Preto odpoviem aj teraz po pravde. Knižka je autobiografická a asi len desať percent mi domaľovala fantázia. Tú mám teda takú bujnú, že ju musím neraz okríknuť, aby ma nechala aspoň sa 5 hodín denne vyspať. A či sa tam nejaké príbehy nezmestili? Tie, na ktoré sa nedostal rad, sa ocitnú v ďalšej pripravovanej knižke. Aj keď tú predbehne ešte jedna kniha – Povedz mi niečo, ktorá by mala vyjsť v tesnom závese za Hľadám muža na zjedenie, vo vydavateľstve Remedium. Som nesmierne šťastná, pretože je to prvá knižka v tvrdej väzbe a obálku vybrali naozaj pútavú.
Vaše knihy sršia humorom a pozitívnym prístupom k životu. Čo dokáže rozosmiať Vás?
Výplatná páska. Blbosť iných, pokiaľ ale nezasiahne osud tých, ktorí rozmýšľajú srdcom a nedotkne sa ich to bytostne. Moji skvelí priatelia, ktorých mám naozaj požehnane už celé desaťročia a s ktorými sa dokážeme smiať tak, že sa nám aspik na bruchu trasie. A na čom inom, ako na blbostiach a trapasoch tých druhých sa môžete najviac zabaviť. Sú to jednoducho maličkosti, ale z tých mám celý život najväčšiu radosť.
Máte recept na „šťastný život“? Ako sa staviate k typicky ženskej črte – analyzovaniu všetkého a všetkých?
Šťastný život? Nik z nás nemôže mať všetko. Aj ja som si zažila útrpné roky, ktoré by som nikomu neželala, ale nakoniec náš rodinný trojlístok bol a je zakorenený tak pevne, že mu ten štvrtý lupeň celé roky nechýba. Šťastná som, keď stretnem obyčajných ľudí, keď si kúpim alebo dostanem kvety, keď sa pozerám na obrazy, s ktorými sa môžem zhovárať, keď sa mojim synom Mirkovi, Lukáškovi a ich partnerkám Peťke a Zuzke darí a oni sa usmievajú na svet, teším sa, že mám oboch rodičov. Som jednoducho veľmi bohatý človek vlastniaci len 64 metrov štvorcových obytnej plochy a nič iné hmotné, ale mám všetko. Mamu, otca, skvelých synov a nevesty, priateľov, ktorí ma dobíjajú pozitívnou energiou v ktorúkoľvek dennú i nočnú hodinu, prácu, ktorú robím rada, aj keď momentálna situácia v televízii, kde pracujem ako dramaturgička, nie je jednoduchá, plním si sny pozvoľna a veľmi trpezlivo celé roky a nič si nerobím z toho, že starnem. A čo? Človek má tvár do štyridsiatky s akou sa narodil, po štyridsiatke, akú si zaslúžil. Ja mám abrahámoviny za sebou a keď sa vidím v zrkadle, bez okuliarov aj tak zočím len čosi, na čo sa stále dá pozerať aj bez nich.
A analyzovanie všetkého a všetkých? Trvalo mi dlho, kým som pochopila, že to nemá zmysel, aj keď to človeku občas nedá. Ale ak niekto vidí iba čierno-bielo, nemôžete mu nanútiť ružové okuliare, ak si ich nevie nasadiť a už vôbec ich nosiť. Recept na šťastný život? Ingrediencie si musí namiešať každý sám, aj keď mu ho občas okorenia iní.
Hľadám muža na zjedenie:
Viere, žene, ktorá už dve desiatky rokov neskonale miluje svojho manžela Milana, pípne v mobile správa. Dovtedy usmiata, presvedčená o nehynúcej láske svojej horšej polovičky, si ju prečíta. „Váš muž vás podvádza, priateľ“. Tak znie text vety, ktorá razom zmení celý jej život. Bolesť, poníženie, zloba, chuť spáchať na manžela defenestráciu sa utrasie a ona sa na podnet svojej priateľky Aleny rozhodne vymeniť svojho nehodného muža za iný model. Napokon, prečo by mala zostať sama, keď sa s manželom rozvedie, no nie? A tak sa stretáva s mužmi na inzerát, z čoho vzniknú mnohé komické situácie. Bez prizmu humoru autorka opisuje jednotlivé stretnutia, ktoré vyústia v zamilovanosť Vierky. Do koho? Dozviete sa, keď siahnete po najnovšej knižke Dany Hlavatej, v poradí už desiatej, ktorá vychádza v týchto dňoch v tvrdej väzbe, čím sa splnil sen autorky. A ako sama hovorí, za svojimi snami treba ísť nielen proti vetru, ale aj okolnostiam.
Zhovárala sa Zuzana Zimmermannová