Deväť mesiacov z roka sú na cestách a všetci robia všetko, aj taký je život v cirkuse. Zhodujú sa na tom Daniela Pflegerová (38) a Ludvik Jung (37), nielen majitelia českého cirkusu Francesko Jung, ale dvanásť rokov aj životní partneri, ktorí majú dokopy päť detí.
Kým on vyrastal v rodine úzko spätej s cirkusom po dve storočia, Daniela pôvodne pracovala ako účtovníčka. Pred dvanástimi rokmi vkročila do sveta pod šapitó, je z nej akrobatka, venuje sa drezúre koní a v minulosti aj dravým šelmám.
V rozhovore porozprávali o lepších i horších časoch pre cirkusy, skúsenostiach s divákmi, zákaze využívať na vystúpeniach šelmy, postavení cirkusantov v Európe a rovnako o živote na cestách, v takzvanej maringotke.
Vždy ma fascinoval život ľudí v cirkuse, najmä po prečítaní knihy od Eduarda Bassa – Cirkus Humberto. Zachytávala život cirkusu od polovice 19. storočia. Aký starý je príbeh cirkusovej rodiny Jung?
Román je vymyslený, ale Eduard Bass sa vtedy nechal inšpirovať cirkusmi Kludský a Beránek. Už v tej dobe existoval cirkus Jung.
Síce nebol taký veľký a známy, ale už z roku 1810 máme doložené z matriky úmrtné a rodné listy, a od tej doby datujeme aj existenciu cirkusu, ktorú máme doloženú. Náš predok Josef Jung mal prvý cirkus, jazdil s ním po malých mestách, jarmokoch.
Rovnako ten istý Jung pomáhal spolu s Beránkom pri stavbe prvého dreveného stabilného cirkusu v Prahe. Dá sa povedať, že bol jeho spoluzakladateľom. Neskôr tento drevený cirkus vyhorel a už ho neobnovili. V súčasnosti sa tam nachádza Masarykovo námestie.
Práve mená Jung, Kludský, potom i Berouskové, predstavujú najstaršie cirkusové rody.
Váš partner je teda priamym potomkom tohto cirkusového rodu?
D: Áno, a naše deti sú jeho doloženou desiatou generáciou. Vychádzali sme z údajov z matriky, rodných i úmrtných listov. Jungových je veľa, ide o silný rod, ale my sme jediní, ktorí pokračujú v cirkusovej tradícii.
Teda nefunguje to tak, že automaticky všetky deti cirkusovej rodiny ostávajú aj v dospelosti v cirkuse a pracujú tam?
D: Asi tak. Niektorí sa oženia, vydajú, odídu preč, alebo sa vydajú za vlastnou artistickou kariérou. Rady preriedila v uplynulých rokoch aj pandémia koronavírusu, keď mnoho cirkusov prestalo jazdiť. Niektorí sa začali živiť ako artisti, alebo cirkus rozpredali, podnikajú a majú inú prácu. Istým spôsobom to pandémia vyčistila. Kto bol už unavený, stratil chuť či nemal pokračovateľov, prestal jazdiť s cirkusom. Z českých ostala asi polovica. Ale tento dôsledok sme si všimli napríklad aj v Litve či Lotyšsku. Bola to veľká rana, keďže sme takmer dva roky nemohli cestovať s cirkusom.
L: Ešte predtým, než prišiel covid, sme sa zamýšľali nad tým, že by sme sa venovali niečomu inému. Potom prišla pandémia, prvý mesiac sme boli doma a bolo to super. Venovali sme sa záhrade. Ale potom sa to už nedalo vydržať. Ako náhle sa skončil lockdown, vyrazili sme opäť na cesty. Vtedy som si uvedomil, že si nedokážem predstaviť, že by sme robili niečo iné. Máme to v krvi. Aj keď, samozrejme, niekedy sú krásne chvíle, a niekedy prídu aj ťažké.
Vráťme sa ale ešte k histórii cirkusov, kedy bola ich zlatá doba, teda kedy sa im darilo najviac?
D: Z môjho pohľadu najviac asi po prevrate, keď padol komunizmus. Vychádzam z toho, čo hovoria aj starší ľudia, ktorí radi navštevovali cirkus. Neboli sociálne siete, internet, vyžitie i kultúra neboli až také dostupné. V dnešnej dobe veľkých možností, keď majú aj deti iné záujmy v podobe telefónov a elektronických hier, sa záujem o cirkus znižuje. No napríklad pred Covidom jazdilo, myslím, pätnásť cirkusov, a v jednom meste ich bolo ročne aj päť. Po pandémii sa v meste objavia ročne maximálne dva, a tak pre mnohých ľudí ide o vzácnosť, a do cirkusu sa vyberú.
L: V minulosti boli cirkusy obrovské, na ich rozloženie nestačilo ani futbalové ihrisko. Bežne pozostávali aj z päťdesiatich maringotiek.
Záujem o cirkus u ľudí sa ukázal aj počas jari, v rámci vášho turné pod Tatrami. Pokiaľ viem, minimálne v Poprade boli vaše predstavenia vypredané…
D: Áno. Možno to bolo aj tým, že tam rok vlastne žiaden cirkus nebol a ľudia sa tešili na niečo nové, čo predtým nevideli, nepoznali, nepočuli. Prišli sme vlastne v dobrom čase, v čase mimo prázdnin, keď sú ľudia doma. Prázdniny sú totiž pre nás krízovým obdobím, všetci sú na dovolenkách a býva veľmi horúco.
Cestujete s cirkusom po Európe, po svete. V ktorej krajine ste zažili možno najlepšie odozvy od divákov?
D: Napríklad v Rusku, keď sme tam zvykli cestovať ešte pred uvalením sankcií, boli vďační diváci. Tam je to totiž taká tradícia. Keď sa ide do cirkusu, malé dievčatá majú šaty, akoby išli do divadla. Aj dospeláci to vnímajú ako veľkú spoločenskú udalosť, nahodia sa.
Bežne sa nám tam stávalo, že sme po predstavení dostávali veľké kytice ako v divadle. Keď sme prišli do mesta, vnímali nás ako celebrity. To isté sa nám stávalo v Litve. Je to asi mentalitou ľudí, zvykmi. Práve tam bol totiž cirkus súčasťou veľkej kultúry, prirovnala by som ho k divadlu.
Ale nemôžem povedať, že by Slováci a Česi boli v tomto zlí, pretože aj na Slovensku máme veľmi dobré odozvy.
Po Slovensku jazdíte s cirkusom druhým rokom, ako sa tu cítite?
D: Snažím sa už hovoriť aj po slovensky. Ľudia nás už poznajú, keď si prídu kúpiť lístok hovoria, že boli na našom predstavení aj minulý rok a tešia sa. Aj Slováci majú radi kultúru. Keď sme tu boli v roku 2016, dalo by sa povedať, že už boli precirkusovaní, bolo tu vtedy asi pätnásť cirkusov a mali toho dosť. Teraz je to iné. Publikum je úžasné, prekvapuje, nečakala som tu až takúto odozvu.
Nebáli ste sa, že ľudia na vaše vystúpenia prestanú chodiť, keď prišiel pred piatimi rokmi na Slovensku zákaz využívať na verejné vystúpenia šelmy, slony, žirafy či iné zvieratá?
D: Ja to vidím tak, že Slováci sa rozdelili na dva tábory. Zatiaľ mi ešte nikto z návštevníkov nepovedal, že je rád, že to zakázali a vnímam to tak, že asi 70 percent z nich s tým spokojných nie je. Dokonca sa mi stalo, že práve v Poprade prišla za nami pani a pýtala sa, či máme slony a levy, a keď som jej povedala, že nie, otočila sa a odišla.
Teda malá časť ľudí možno na Slovensku tento zákaz uvítala, s ktorou som sa ale ja osobne nestretla. A však väčšina ľudí sa ide do cirkusu pozrieť práve na zvieratká. Viem to, pretože sa na ne pri pokladni stále pýtajú. Nepýtajú sa na artistov, ale zvieratá. Ale my sme po zákaze museli pridať artistické vystúpenia.
A čo hovoríte na argumenty ochrancov zvierat, podľa ktorých je zaobchádzanie so zvieratami v cirkusoch neprípustné a zvieratá stresuje?
D: U nás nikto neskáče cez ohnivé obruče, máme naozaj iba domáce a spoločenské zvieratá, ako sú papagáje či psy. A tie nič ťažké nerobia. U nás sú celý deň v maštaliach, vo výbehoch, nie sú zatvorené v klietkach či karavanoch, ako sa traduje. To nie je pravda. Majú svoj spokojný život. Áno, niektorí tvrdia, že sú v strese, keď ich prevážame z mesta do mesta. Ale ani to nie je pravda. My máme aj levy a tigre, veľa zvierat, no, samozrejme, nie tu, ale pri našom kamarátovi. Z môjho pohľadu ide o dezinformácie. Laicky vysvetlené, keď máte na záhrade psa, ten musí mať nejakú svoju búdu alebo svoj pelech. Rovnako aj tigre a levy, ktoré som vychovala a chodím za nimi vždy, pokiaľ sa dá, majú svoj karavan. A keď ich dáte do výbehu, môžu mať neviem koľko štvorcových metrov, vždy sa vrátia do toho karavanu, ktorý je pre nich ich teritóriom. Tak, ako sa pes cíti bezpečne v búde, oni sa cítia bezpečne tam. Keď príde búrka, tiger sa neschová pod drevo, on zalezie do svojho. My sme to nikdy našim zvieratám nenarušovali. Rovnako je to aj v prípade tiav, ktoré majú svoj karavan, majú tam svoj pokoj. Takže to nie je o tom, že by boli v strese. A je im jedno, či sa ten karavan hýbe. Je to pravý opak toho, čo ochranári, ktorí ani tieto zvieratá osobne nevideli, prezentujú verejnosti. Vôbec nevedia, ako to funguje v cirkuse.
L: Svojich tigrov sme po zákaze odovzdali do zoo. Majú tam všetko, ale chýbajú nám. Keď totiž kúpite tigre, to nie je len tak. Musíte mať výbehy, voz, to sú desaťtisíce eur. My sme to nakúpili, vybavili a oni to zakázali. A teraz nám ležia len tak veci, ktoré už nemajú pre nikoho cenu. Našim zámerom je však baviť deti. Zakázaním zvierat sa docielilo, že slony, či tigre, jednoducho šelmy, nesmú vystupovať, no ľudia ich tam chcú. Povedzme si úprimne, ak by tu bol slon, šapitó praská a my by sme v meste museli vystupovať namiesto pár dní dva týždne.
A čo stres z tréningov?
D: My naše zvieratá ani trénovať nemusíme. Nie je to o tom, že my sme si povedali, že táto ťava bude chodiť doľava a potom doprava. Vysvetlím to na príklade tigrov, s ktorými sme v minulosti vystupovali.
Mali sme voliéru a nechali sa ich hrať, len sme s nimi boli, hrali sa s nimi a pozorovali ich. A tak zistíte, ktorá tigrica chce skákať, ktorá sa napríklad plazí pre mäso či vetvu. A potom tu ich prirodzenosť využijete v drezúre. Teda, keď som videla, že levica Gréta chcela skákať, dali sme jej tam rekvizity a ona si tam skákala.
Videla som, že Táňa sa stále dookola naháňala za chvostom. Tak som si povedala, že bude robiť piruety. Chceli sme využiť iba to, čo ich baví a čo vedia, nenútila som ich do ničoho. Vychovali sme v podstate štyri levice a štyroch tigrov. Je to náročná práca, bojíte sa o nich. Niektoré čísla som s bielou tigricou Princess predvádzala ešte počas tehotenstva.
Nebáli ste sa, že by vám či vášmu dieťatku mohla ublížiť?
D: Nie, vôbec, verila som jej, bola zlatá.
Poďme teraz od zvierat k artistom. Pre obmedzenia, čo sa týka čísel so zvieratami, ste teda museli staviť na ľudský potenciál. Gro vašich vystúpení tvoria práve oni. Vy sama predvádzate akrobatické číslo, no máte účinkujúcich aj zo zahraničia, je to tak?
D: Áno. Ľudia si často predstavujú, že v cirkuse vystupujú iba cirkusové rodiny, súrodenci, rodinní príslušníci, ale tak to nie je. Artistov si objednávame. Každý rok si priberieme nového alebo predlžujeme zmluvu s tými, ktorých máme.
Artisti sa vlastne hľadajú po celom svete. V tomto roku máme Júliu z Belgicka, ale mali sme tu už aj Talianov, Španielov, Rusov i Ukrajincov, ktorých je veľmi veľa a sú výborní, pretože majú priamo na Ukrajine artistické školy. Najlepší sú ale ruskí artisti, aj väčšina artistických čísel pochádza práve z Ruska.
Ako vyzerá taký výber artistu v cirkuse, a vôbec, ako sa k artistom dostanete, existuje nejaký zoznam, evidencia?
D: V minulosti to chodilo tak, že cirkusy mali svojich agentov, ktorí naberali artistov, robili s nimi zmluvy. Pre cirkusy to však bola istá nevýhoda, pretože ste museli platiť artistom a nejaké percentá v podobe provízie aj tým agentom. Dnes už žiaden cirkus vďaka sociálnym sieťam agenta nepotrebuje. Rovnako existujú viaceré cirkusové internetové stránky.
No väčšina dobrých artistov býva obsadená aj na dva až tri roky dopredu, keď sa bavíme o špičkách. No povedzme si úprimne, zase české, slovenské a možno poľské cirkusy nezarábajú toľko, aby mohli tieto hviezdy zamestnávať. A tak, ako majú herci Oscara, my, cirkusanti, máme festival v Monte Carle. A to je strop toho, čo artista môže vo svojom živote dokázať.
Bol už na tomto festivale aj váš cirkus?
D: Mama môjho manžela, Marie Jungová, rodená Faltýnková, reprezentovala na tomto festivale so skupinou Faltyny Československo, a získali bronz. Jazdila s „jednokolkou“ v tradičnom českom kroji. Skupina pozostávala zo súrodencov Faltýnkových, Marie s manželom Františkom Jungom, a jej bratov Emila a Jindru s manželkami Svatavou a Editou. A potom v roku 2014 sme získali jednu z vedľajších ocenení, vystupoval tam vtedy aj Ludvik. V tom čase najmladší Emil Faltyny junior, mal asi štyri roky, získal ocenenie, pohár od princeznej Stephanie. Večerali sme vtedy s princeznou, bol tam aj knieža Rainier. Celé sa to dialo v kasíne v Monte Carle, pripomínalo to festival v Karlových Varoch. Ľudia tam brali artistov ako celebrity, turisti sa s nimi fotili, bol to rozdiel oproti Česku či Slovensku. V Česku cirkus spadá pod ministerstvo hospodárstva, čo je ale nezmysel, pretože my nemáme iba zvieratá, ale aj artistov. Ale napríklad v Nemecku bol cirkus zaradený do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Vo Francúzsku spadajú artisti pod ministerstvo kultúry. Nejde mi tu teraz o dotácie, ale aby sa to niekam posunulo, a aby aj artisti, hlavne v Česku, boli vnímaní ako súčasť kultúry, a nie ako komedianti.
L: Vo Francúzsku sú cirkusy dotované štátom, aj podľa toho, aký priemer má šapitó. My máme napríklad 24 metrov, no sú cirkusy, ktoré majú v priemere aj 40 metrov. Také možno dostávajú aj 100-tisíc eur ročne od štátu. A v každom meste majú svoje miesto, kam sa môžu rozložiť. Takže tam nemusíte vybavovať plochu, kam sa zložiť, a zisťovať, komu patrí pozemok. Skrátka tam prídete, idete na úrad a je to vybavené.
Daniela, hovoríte takto náruživo za cirkusantov, ale vy priamo zo sveta cirkusu nepochádzate a vaše pôvodné povolanie je účtovníčka. Musela to byť veľká zmena, keď ste zrazu zanechali dovtedajší život a začali putovať s cirkusom na kolesách. Ako ste začínali?
D: S Ludvikom som sa zoznámila ako vdova s dvoma deťmi, štyri roky po smrti manžela. Zomrel veľmi mladý na rakovinu, mal 27 rokov. V cirkuse som začínala s číslami s koňmi. Ludvik sa ma opýtal, či chcem predvádzať kone, že ma to naučí, a že kone sú profesionáli a ja sa musím naučiť iba pohyby, a chodiť ich kŕmiť, aby sme sa zoznámili a zvykli si na seba. A tak som do toho išla. Mali sme v tom čase zamestnanú aj artistku, ktorá predvádzala vzdušnú akrobaciu. Mne sa to veľmi páčilo a tak som ju požiadala, či by ma netrénovala. Prvé dva mesiace ma nechala iba šplhať, hovorila, že nemám žiadnu silu, a tak musím trénovať špagát a šplhať, aby som sa udržala. Ukázala mi pár trikov. Potom však musela odísť a my sme nemali artistov. Ludvíkova mama mi vtedy povedala, že ju nahradím. Zo začiatku to nebolo nič moc, no postupne som sa zlepšovala. Venujem sa tomu už jedenásť rokov.
L: Všetko to musí človek skutočne chcieť, nedá sa nikoho do ničoho tlačiť. Viem to podľa seba. Môj tatko vždy chcel, aby som bol žonglérom. On je najlepší vrhač nožov na území bývalého Československa. Ja s ním vystupujem tiež, no robím aj žongléra, čo ma zo začiatku nebavilo. To musíte denne, dve až tri hodiny, poctivo trénovať, pretože vo svete je veľká konkurencia. A ak to človeka nebaví, ťažko sa mu učí. A tak ani naše deti nenútime k niečomu, čo by nechceli. Dcéra Danielka by sa chcela venovať plastickej akrobacii, no ja som proti tomu. Moja maminka sa jej venovala a zničila si chrbticu.
Možno klišé otázka, ale čo vám obom cirkusový život dal, a čo možno vzal?
D: Nevnímam to tak, že by mi niečo vzal, možno čas samej pre seba. A to, že vidím len zriedka svoju rodinu. Ale dal mi toho veľmi veľa a ani neviem, čím by som začala. Cestujeme po svete, vďaka čomu som navštívila niekoľko štátov, boli sme v Monaku, Taliansku, Anglicku, Rusku. Dal mi tiež možnosť byť neustále so zvieratami. Moje deti sa vozili na slonoch, vyrastali s tigrami, kŕmili levy i tigre, plávali s delfínmi. Mám rada prácu s ľuďmi a zvieratami. Keď sa niekto nevenuje cirkusu od srdca, nedokáže ani pre divákov vyčariť atmosféru ako ten, kto to robí s láskou.
L: Dal mi toho veľa. Naučil som sa mnoho jazykov, pretože sme cestovali po svete. Rodičia cestovali ako artisti dvadsať rokov po Európe, máme precestované Anglicko, Taliansko, Švédsko, Nórsko, celú Škandináviu. Takmer dvadsať rokov sme jazdili do Ruska.
D: Keď vidím, že ľuďom sa program páči, tlieskajú a usmievajú sa, chvália nás a ďakujú, to nás posúva napred. Každý má nejaký zmysel života. Tým mojím nie je naháňať za peniazmi, ale žiť a niečo zažiť. Aj keď sa počas dňa nezastavím. O šiestej ráno vstanem a spávať chodím o jednej v noci. Musím veľa vecí zariadiť, učiť sa doma s deťmi…
Deti majú teda súkromné vyučovanie?
L: Deväť mesiacov sme na cestách a v zime tri mesiace v Prahe. Počas väčšiny roka, keď sme na cestách, majú dcérky online vyučovanie, máme súkromnú pani učiteľku, ktorá sa im každý deň venuje. Počas zimy chodia do školy v Prahe. My sme vtedy doma, staráme sa o záhradu, dom, a všetko, čo treba. Zvieratká máme zatiaľ ustajnené na Slovensku pri maďarských hraniciach, kde sa o ne starajú. Vítam však, že napríklad počas ciest sa naše deti učia jazyky.
Nie je to jednoduchý život, ako by si možno niekto predstavoval…
L: Nie, to nie je. Určite je to drina. Či prší, fúka, musíme stavať šapitó a pripravovať sa na vystúpenie. Ak by sme to nestihli, čo by sme povedali divákom, zvlášť deťom? Všetci tu vlastne robia všetko. Ja som aj elektrikár, aj zvárač, aj šofér, všetko v jednom. Ale je to aj pekný život. Ešte veľa ľudí tomu ale možno nerozumie a má pocit, že žijeme v maringotkách. A my pritom v tomto našom dome na kolesách máme úplne všetko to, čo v byte. Je tu spálňa, detská izba, i dve kúpeľne. A potom si predstavte, že takto precestujete celé Slovensko, vidíte mnoho krásnych miest, alebo sa napríklad ráno zobudíte a z okna karavánu sa pozeráte na Tatry.
D: Neviem, ako by som to popísala. Nepotrebujem mať drahé auto, kabelky, vilu, nevadí mi, keď som špinavá od sena, papagájov. Kto nemá rád zvieratá, v živote to nepochopí. A ja cítim, že aj zvieratá majú rady nás. Pre mňa je dôležité, aby sme fungovali tiež ako rodina a boli zdraví. Ale teraz mi ešte napadlo, že už jedenásť rokov sme nikde neboli na dovolenke (smiech). My sme síce stále na cestách, no vystupujeme.
Do vystúpení ale zapájate aj najmladšieho syna, ktorý bude mať šesť rokov. Vystupoval s húskami a mala som pocit, že sa v tom vyžíva. Rovnako účinkujú v programe aj vaše ďalšie deti. Vychovávate si takto pokračovateľov cirkusového rodu?
L: Áno, Ludvik bude vlastne robiť to, čo robím aj ja. Baví ho vrhať nože. On si tie vystúpenia skutočne užíva. Ja ešte robím balans na rebríkoch a akrobaciu, a to by som chcel, aby po mne prevzal. V podstate je to tak, že tak ako ja dokážem môjho otca zastúpiť na sto percent vo všetkom, s čím vystupuje, Ludvik by mal v budúcnosti dokázať to isté. Aby, keď niekam odídem, program pokračoval a diváci nespoznali, že sa niečo zmenilo. Dcéra Danielka sa zase venuje hula hoopom a na 70 percent už má natrénované číslo. Ďalšia dcéra Milenka zase inklinuje k zvieratám.