BRATISLAVA 14. marca (WEBNOVINY) – Kapela Chiki liki tu-a je v súčasnosti na koncertnom turné, v rámci ktorého ju čaká aj okrúhly tisíci koncert. Túto métu sa im podarí dosiahnuť napriek tomu, že má na konte len štyri štúdiové albumy. Čakanie na piatu radovú nahrávku by sa však už čoskoro malo skončiť. Nielen o prípravách nového albumu nám porozprávali členovia kapely Martin Višňovský a Ľuboslav Petruška.
Už tento mesiac (27. marca) vás v prešovskom PKO čaká tisíci koncert. Avizovali ste, že sa na ňom predstavíte v tých formáciách, v akých ste spolu hrali v jednotlivých obdobiach skupiny. Kto prišiel s nápadom poňať to práve takto?
MV: Ja som ten, kto tie koncerty zapisuje, a na 97,8 percenta by práve tento mal byť ten tisíci, aj keď je to po tých rokoch už veľmi ťažké určiť. Tým, že som si ich stále zapisoval a robil takú kroniku, mi napadlo, že by bola veľká škoda to odohrať niekde, kde o tom ani nebudeme vedieť. To, že budeme všetci spolu mi na tom prišlo najzaujímavejšie. Pre nás je to strašné retro. Mali sme už zopár nácvikov a počuli sme tam zvuky, ktoré sme nepočuli už strašne dlho. To nám zároveň pripomína dosť zvláštne životné situácie.
Čo všetko zahŕňa práca kronikára v kapele?
MV: Píšem si dátumy, určite viem miesto, kde sa čo odohralo. A potom si zbieram aj plagáty z významnejších akcií. Nikdy som neveril, že z toho bude až toľko koncertov, no bavilo ma zapisovať si to. Teraz, keď sa pozriem na tie dátumy a spomeniem si len na jeden koncert, tak viem presne tri aj štyri dni za sebou, kde všade sme boli a čo sa tam stalo. Keby som ten dátum nevidel, tak nemám šancu.
Od vášho vzniku ste navštívili vyše 200 miest v 15 krajinách. Stáva sa vám, že za vami príde niekto s tým, že vás videl napríklad v roku 2003 a vy si to vôbec nepamätáte?
ĽP: To je moja deravá karta. Ja v hlave nedržím dátumy, najmä z istých periód môjho života, ktoré boli na môj vkus veľmi hektické. Stále teda rekonštruujem, ale väčšinou mi to niečo pripomenie, či už tvár alebo prostredie.
Z bývalých členov s vami najdlhšie koncertoval trombónista Tomáš „Maco“ Paľo. Prečo vlastne kapelu opustil?
MV: Oficiálna verzia je, že ho bolí ruka. On nám vlastne nevysvetlil prečo odišiel, je trochu tajnostkár, čiže my to tiež presne nevieme. Ale povedal mi, že keď sa ma na to budú ľudia pýtať, mám uviesť tú ruku. Chlapci ale majú rôzne projekty a my sme s ním boli v kontakte dosť často. Vlastne pravidelne aj niekoľkokrát za rok sme spolu odohrali aspoň jeden koncert.
Nechcel sa k vám niekto v minulosti pridať, aby ste boli štvorčlennou kapelou alebo neuvažovali ste vy sami nad angažovaním niekoho štvrtého?
MV: Nepamätám si, že by k nám niekto chcel ísť.
ĽP: Myslím, že nie. V našej kapele to bolo vždy v prvom rade o ľuďoch a nie o nejakých extrémnych inštrumentálnych výkonoch. V podstate aj keď prišiel Maco do kapely k im trom a keď som sa k nim potom pridal aj ja, to všetko sa dialo úplne prirodzene, nie preto, že by si ktosi povedal, že teraz potrebujeme nejaký zvuk, tak niekoho zoženieme. Myslím si preto, že sme na to ani nikdy nemysleli
MV: Všetci prišli dobrovoľne a náhodne, takže ak by niekto prišiel dobrovoľne a náhodne, tak by bol ďalším členom, ale zatiaľ sa nič také nestalo a preto sme sa tým ani nezaoberali.
Dalo by sa pri tisícke koncertov povedať, že ste si tým splnili nejaký cieľ?
MV: Keď skupina vznikla, určili sme si ciele, aby sme to mali jednoduché. Zatiaľ sme úspešní asi na 30 percent. Prvým bodom bolo päť kapiel, s ktorými sme si chceli zahrať, a to sa nám podarilo. Boli to Laura a její tygři, Mňága a Žďorp, Pražský výběr, Vidiek a Bez ladu a skladu. Bod číslo dva je 42 krajín, zatiaľ máme len 15, ale tak to je doživotný cieľ, no a bod číslo tri je to, aby sme boli v maturitnej otázke, aby sa o nás museli deti učiť. Doma by hrešili, že sa musia učiť na maturu, a ešte sa musia učiť aj o nás. To je vlastne hlavný cieľ.
Niekoľkokrát ste si zahrali na maďarskom Szigete a ešte častejšie na Pohode. Chodievate na tieto alebo aj iné festivaly aj vtedy, keď na nich nekoncertujete?
MV: To je veľmi ťažké, lebo my väčšinou hráme. Ale zdá sa mi, že ty si raz šiel na Hodokvas, keď tam hral Iggy Pop.
ĽP: Viem, že sme zostali niekedy na Szigete deň po alebo sme tam boli deň pred. Nie za nejakým špeciálnym cieľom, ale vidieť ten festival. Avšak, bez toho, aby sme tam hrali, tak to asi nie. Keď sa to dialo, tak už veľmi dávno. Pamätám si napríklad na Alternatívne leto. Aj keď, vlastne nie, aj tam som už šiel s gitarou a už na druhom ročníku som nakoniec hral. Nie s Chiki liki tu-a, ešte s inou kapelou, ale hral som tam a nepodarilo sa mi tam byť len ako účastník. Čiže v podstate som asi nikdy nebol na festivale bez toho, aby som tam hral. Je to sranda, ale je to tak.
V Prešove máte aj jeden vlastný festival a to Festival zlej hudby. Bude sa konať aj tento rok?
MV: Ľubo a Maco kedysi vymysleli tie svoje projekty (Hudci prérie, Okná vnímania, Wajgles, atď., pozn. autor), a keďže sme mali dostatok voľného času, prišlo nám najvhodnejšie robiť to na Štefana. A tým, že to trvá už asi 11 či 12 rokov, sme vlastne nikdy nemali Vianoce. Posledný rok sme to vynechali a to najmä preto, že sme nemali vhodný priestor. V tom, čo bolo k dispozícii, by sme sa necítili dobre ani my ani tí ľudia. Zároveň sme chceli vyskúšať ako vyzerajú Vianoce. Ak ale nájdeme priestor, určite sa k tomu vrátime.
ĽP: Bez ohľadu na Vianoce.
MV: Tradícia je to pekná, len musíme vymyslieť, kde by to mohlo byť. Určite nechceme, aby to skĺzlo k tomu, že by to bola zábava dementného druhu, chceme tam vytvoriť nejakú hodnotu. Lístky by sme predali tak či tak, no to, čo nás na tom baví je, že ľuďom odovzdáme nejakú informáciu.
V Prešove je v súčasnosti problém zohnať nejaké vhodné miesto na tento typ podujatia?
MV: Áno, je. Je veľa malých priestorov, no my potrebujeme niečo pre minimálne 500 ľudí a to tak, aby sa tam nepozabíjali, takže nie je to úplne jednoduché.
Keď som sa pozeral na váš aktuálny koncertný program, všimol som si, že hrávate najmä cez víkendy? Čo robíte cez týždeň?
MV: Ja sa cez týždeň venujem veciam okolo koncertov, to sú celkom slušné nakladačky. Marec bude v tomto ešte celkom náročný. Apríl bude možno pokojnejší, no potom už máme takú nepriamu dohodu, že začneme dávať dokopy demonahrávky, čo sme nahrali už pred rokom.
ĽP: Alebo aj pred piatimi (smiech)
MV: Cez víkendy teda budeme hrať a cez týždeň sa budeme snažiť dať to dokopy, na čo teraz nemáme čas, lebo je toho strašne veľa.
Odhliadnuc od diania okolo kapely, máte aj inú prácu?
ĽP: Nie nie, to sa nám viac-menej nikdy nepodarilo. Veď kto by chcel takého zamestnanca, ktorý mu bude na tri alebo štyri dni do týždňa niekam utekať. Absolvovali sme civilné služby, keď to ešte bolo povinné, a to je tak všetko.
MV: Ty si hovoril, že sme nikdy nepracovali, ale ja som robil päť a pol mesiaca na okresnom úrade v pozemkovom odbore.
ĽP: Aha, tak to ťa muselo presvedčiť, že už nikdy viac nechceš pracovať (smiech)
MV: Keď som vtedy odovzdával jednej tete papiere s tým, že odchádzam, tak ma začala presviedčať, aby som nikam nešiel. Brala to tak, že to je obrovská chyba.
Už viac ako sedem rokov neustále koncertujete bez toho, aby ste vydali nový štúdiový album. V akej fáze ste teda s novou nahrávkou…
MV: Už od roku 2007 máme záväzok, že na tom budeme pracovať. Vždy však ostalo len pri dohadovaní. Väčšinou sme nejaké veci aj cvičili a nahrali ich, no a teraz máme pred sebou asi šiesty pokus, aby sme to spravili.
ĽB: Stále sme tú robotu začali, no nikdy sme na to nakoniec nemali toľko času, koľko by sme potrebovali. Už ani neviem koľko deadlineov sme pritom porušili.
MV: Dôležité je ale to, že to chceme urobiť. Nahrali sme tri pesničky, ktoré sú niečo ako demonahrávky a tie pôjdu do médií. Pošleme to tam, aby mali nahrávky, ktoré môžu použiť. Keď skončíme s aktuálnym turné, začneme na tom pracovať. Podľa mňa by sme ich mohli dať von v marci, maximálne v polovici apríla.
Máte už predstavu o tom, ako bude vyzerať financovanie nahrávania a distribúcia albumu?
MV: Práve včera (8. marca, pozn. autor) bol za nami jeden kamarát, ktorý nám dal návrhy, ako by sme to mohli urobiť. Zrejme si to budeme robiť sami, investujeme do toho čas a energiu a uvidíme, či predáme aspoň pätnásť kusov.
Nerozmýšľali ste nad crowdfundingom? Vo vašom prípade by to mohla byť cesta. Nedávno takto uspel napríklad Xavier Baumaxa…
MV: To by bolo fajn, pretože by sme presne vedeli, koľko cédečiek sme predali a presne toľko by sme dali vylisovať. Je pravda, že tam dáš dokopy ľudí, ktorí nás podporovali celý čas, a tí si v rámci balíka objednajú nielen album, ale aj čosi naviac. Dobre, že si to spomenul, pre nás by to mohla byť najlepšia forma.
V ostatných rokoch ste koncertovali alebo inak spolupracovali s rôznymi kapelami ako Vypsaná fixa, Hugo d´Gen či Mňága a Žďorp. Boli ponuky aj od interpretov, ktoré ste z nejakého dôvodu odmietli? Ak áno, prečo?
MV: Nie je to úplne pravidelné, ale stalo sa to už viackrát.
ĽB: Dalo by sa povedať, že aj často. Nie na všetko sa dá reagovať v rámci nášho časového plánu a na druhej strane každý človek má právo výberu. Nepodporíme úplne všetko, čo sa nám hodí pod nos, no krstili sme veľa platní. Neboli to žiadne veľké tromfy, megaúspešné projekty, ale boli to ľudia, ktorí si robia svoju muziku, robia si ju sami a majú z toho radosť.
Ľubo, ty si označovaný ako stabilný hosť formácie Korben Dallas. Ako je to teda s tebou a touto kapelou?
ĽP: Ja im stále hovorím, že to vedia zahrať aj bezo mňa a nijako im tam nechýbam. Napriek tomu, že to je len 400 kilometrov, čo je v porovnaní so vzdialenosťami v USA nič, tak je to dosť a preto aj vzhľadom na moju zaneprázdnenosť nemôžem byť ich stálym členom, ani keby som veľmi chcel. Každopádne, je to kapela, ktorá ma v prvom rade oslovila svojou hudbou. Naozaj nejdem do hocičoho a pri tomto projekte som zacítil, že konečne po dlhom, veľmi dlhom, čase som počul nejakú autorskú kapelu, ktorá spieva po slovensky a nespieva o nezmysloch. Rád som sa k nim pridal, no opakujem, že to neprežívam ako nejaké členstvo v skupine.
