Viete, čo má spoločné ópium a čierna pevnosť? Obyvatelia tureckého mesta Afyon by povedali, že všetko. Celý názov ich domova znie Afyonkarahisar – teda Ópiová čierna pevnosť. Tá je symbolom mesta a hľadí na ľudí z vysokánskeho skalnatého brala, pod ktorým sa v meste odohráva každodenné divadlo života okorenené o zaujímavé pamiatky, chutný čierny čaj a vynikajúcu kuchyňu.
Pevnosť nad mestom
Turecký Afyon, ktorý leží na pomedzí západnej a centrálnej Anatólie, postavili kedysi dávno ľudia na rovine. Paradoxom však je, že za symbol mesta sa považuje pevnosť stojaca na samotnej špičke skalnatého brala. Sedí na ňom ako orlie hniezdo a budí dojem, ako by tu stála už odjakživa a zrástla s kameňom. Siluetu pevnosti vidno už z diaľky niekoľkých kilometrov, keď človek do Afyonu prichádza a vidno ju aj vtedy, keď sa človek túla farebnými či ošarpanými ulicami mesta. Večný strážnik. Jej kamenné hradby ozdobené hranatými cimburiami sa tiahnu skalou ako nehybný had a na najvyššom bode plápolá vo vetre červeno-biela vlajka ozdobená hviezdou a polmesiacom. Ak by jej hradby vedeli rozprávať, boli by to príbehy plné udatných dobyvateľov a národov, ktoré cválali pod jej nohami. Koniec koncov, strategická poloha Afyonu prilákala Chetitov, Frygíjcov, Lýkijcov, Peržanov, Byzanciu a po dôležitej bitke pri Manzikerte sa v meste usadili seldžuckí Turci, ktorí mu vtisli najdominantnejšiu pečať. Kto chce, môže vyliezť aj hore na pevnosť, ale jednoduché to nebude. Do skaly tu vytesali okolo 700 schodov, pričom sa človek prejde okolo niekoľkých kamenných veží, ktoré kedysi strážili jedinú prístupovú cestu na strategické miesto. To, že je dôležitým, pochopil už aj chetitský kráľ Muršiliš II., ktorý tu mal už okolo roku 1350 pred Kristom postaviť prvú pevnosť. Dnes už veľmi nie je zachovalá, ale ako Seldžuci, aj Osmani tu mali svoje pokladnice a preto sa dnes v Afyone šušká, že citadela na kopci ukrýva obrovský poklad. Nikto však netuší, nevie kde je a dodnes sa nič nenašlo. Každý, kto sa dostane až na vrchol, odmení pevnosť nádherným panoramatickým pohľadom na okolitú krajinu a mesto, ktoré odrazu leží priamo pod nohami. Zhluk domov stotisícového mesta leží na rovine a zhora vidno ako ho pretínajú hlavné ulice a nad oranžové strechy rastú štíhle, osmanské minarety s obrovskými kupolami.
Na prahu starého a nového sveta
Aj napriek tomu, že je Afyon starým mestom so zaujímavou históriou, navonok pôsobia mnohé jeho štvrte celkom moderne. V centre mesta stojí obrovský terasovitý park s niekoľkými úrovňami a každý je ozdobený lavičkami, aby si na nich domáci mohli posedieť. Turci milujú kvety, ruže, tulipány, a tak záhony dotvorili krásnymi farbami a doplnili park fontánou. Ruže dávajú krásu, voda život. Aký by to však bol turecký park, ak by v ňom chýbala čajovňa? Osamotený muzikant brnká do svojej gitary a pripravuje sa na večerné predstavenie, zatiaľ čo niekoľko mužov s fúzmi a baretkami sedí ponorených do svojho ticha a vychutnávajú si horúci pohárik čierneho čaju, ktorý pochádza z východotureckého Rize. V centre badať aj mnohé zrekonštruované budovy, námestia či dokonca ulice. Hoci sa o Afyone hovorí ako o konzervatívnom meste, veľmi rýchlo sa učí novým veciam a dokonca sa stalo jedným z prvých miest, kde v Turecku zaviedli smetné koše na recykláciu, odstaviská pre bicykle či dokonca mesto zaplavili výzvy na obmedzovanie fajčenia. Tie síce veľmi nepomáhajú, pretože tabak či vodná fajka jednoducho patria k tureckej kultúre, no je cítiť, že sa na verejných miestach fajčí menej ako kedysi. Hranica medzi novým mestom a starým je veľmi krehká. Stačí pár krokov do starého mesta a odrazu sa celý svet naokolo zmení. Ubudnú autá, domy sa zmenšia, ulice sa zúžia a je na nich badať viac špiny či prachu. Čas tu odrazu plynie úplne inak a človek sa ocitne v miestach, ktoré akoby zastali v osmanskej dobe.
Tancujúci derviš
Na prahu starého mesta, kde už cítiť záchvevy osmanskej architektúry vzdorujúcej času, stojí maličký zelený park so snehobielou sochou tancujúceho derviša. V inom meste by to bola len socha bez príbehu, ale nie tu v Afyone. Po posvätnom meste Konya, je Afyon druhým najvýznamnejším miestom v krajine, kde má dominantné postavenie súfijský islam. Je splynutým islamu a mystiky, ktorú derviši naplno ovládali a toto spojenie cítili vždy, keď tancovali tradičný tanec zvaný sema. Obliekli sa do bielych rubášov a vírivým tancom sa obtáčali okolo vlastnej osi bez toho, aby sa im zakrútila hlava. Aj ópium tu má svoje postavenie a možno aj kvôli tomu sa naplno zakorenilo jeho meno v názve mesta. Socha derviša je iná ako ostatné, pretože sa hýbe a neustále sa točí, aby si mohla pozrieť mesto a ľudí okolo seba. Vysoko nad jej hlavou rastie pevnosť a pod stromami sedí niekoľko starších mužov. Ulice lemujú historické domy s drevenými fasádami, pričom vrchné poschodie sa jemne vychyľuje do ulice. Tam kedysi mali domy balkóny, pretože v konzervatívnych oblastiach islamského sveta žena nezvykla chodievať von a všetko sledovala z podobného balkónika. Niektoré úzke malé uličky dostávajú príchuť tureckého vidieka a v prachu ulice sa naháňajú sliepky s kohútom, deti si kopú polorozpadnutú loptu, ženy sedia na kamennom múriku pri rozhovore a skupina mužov ťahá niekoľko ťažkých drevených trámov. Vždy, keď zapadá slnko, domy sa sfarbia do nádherných teplých farieb a starý Afyon akoby žiaril. Je tu aj veľa rozpadnutých domov, ale nikto im neprikladá dôležitosť. Je však zaujímavé vidieť krásne, staré, hrdé domy a hneď vedľa nich len kopu nič nehovoriaceho kameňa, ktorý neodolal náporu storočí.
V hrobke súfistov
Staré mesto netvorí len mozaika storočných domov a jeho obyvatelia, ale aj svätostánky, ktorých je v Afyone viac než dosť. Priamo z hlavnej ulice začne stúpať schodisko na väčšie nádvorie ukryté v tieni svätyne s vysokým štíhlym minaretom, aké stavali Osmani v každom kúte svojej obrovitánskej ríše. Mešita s názvom Mevlevihane patrí k najdôležitejším miestam celého Afyonu. Každý rok sem prichádzajú tisíce pútnikov, aby sa ponorili do modlitby na mieste, ktoré svojho času v 13.storočí nechal vybudovať Sultan Veled. Nebol nikým iným ako synom slávneho súfijskeho mystika Džalála ad-Dín Rúmiho, ktorého však svet pozná väčšmi pod menom Mevlana. Jeho krásne myšlienky ovplyvnili nejednu generáciu a mnohí Turci ich vedia spamäti dodnes. Vojdeme dnu a je tu ticho, ktoré na svojich pleciach drží vysokú klenbu. Stenám chýba výzdoba, no orientálnu príchuť miestu dodávajú ozdobené lustre, maľované verše z Koránu a kamenný mihráb smerujúci na Mekku. Dominantné postavenie vo svätyni majú hrobky svätcov a významných ľudí. Zdobia ich turbany, aby sa podčiarkla ich dôležitosť. Presne také by sme našli aj v Istanbule v hrobkách sultánov. V starom meste sa nachádza viacero mešít a takmer pred každou sa nájde niekoľko mužov, ktorí tu sedia, zhovárajú sa a čakajú na ďalšiu modlitbu. Medzi domami plynie život. U holiča sedí chlap na vysokom kresle s penou rozstretou na tvári a pred mäsiarstvom sedí na zemi niekoľko usmievavých mužov. Turci sú bezprostrední a veľmi radi sa zoznámia. Posunkami volajú, aby sme prišli bližšie a keď zistia, že sa ako tak dohovoríme po turecky, potešia sa a prikážu malému chlapcovi, aby z mäsiarstva doniesol domácu klobásu zvanú sudžuk. Hovoria, že najlepšie turecké sudžuky vznikajú priamo tu pod afyonskou Citadelou a s jej chuťou v ústach sa nedá nič iné len súhlasiť.
Minaret nad kúpeľmi
Podvečer sa ulice Afyonu ešte o čosi viac zaplnili. Každý behá sem a tam až napokon zmizne v obchodíkoch a kúpi niečo, čo môže vziať domov. Zapadajúce slnko dodáva uliciam krásnu farbu. Mnohí už majú na dnešný deň prácu za sebou, a tak len sedia v podnikoch či čajovniach, no obchodníci ešte predávajú hodinku-dve, kým pozaťahujú kovové rolety. Na malom bazáre to bzučí ako v úle. Desiatky tiel, zvuky, hlasy, zvolávanie či dokonca ťahavá pieseň predavača robí z tohto miesta niečo viac. Na konci hlavnej ulice sa dvíha netradičný minaret mešity Imaret. Nebyť pevnosti, pravdepodobne by sa stal symbolom celého Afoynu on. Kým ostatné minarety sú rovné, minaret mešity Imaret dekorovali pásmi, ktoré sa okolo neho obtáčajú a vyrábajú na ňom drážky. V roku 1472 ho nechal postaviť Gedik Ahmet Paşa a mal symbolizovať prechod medzi staršou seldžuckou a novšou osmanskou architektúrou. Na rohu mešity posedávajú čističi topánok, ale veľmi sa im nedarí, pretože nikto neprichádza. Ak sa na areál Imaret človek pozrie z diaľky, okolité stavby mu pripomínajú staré byzantské kostolíky, no v skutočnosti ide o kupoly hamamu, teda tradičných kúpeľov. Tie dodnes fungujú a svoje časy tu majú vyhradené ako muži, tak aj ženy. Turci vám povedia, že neexistuje lepšie miesto na relax a oddych ako hamam naplnený parou, vôňou aleppského mydla a horúcej vody. Afyon je vyhlásený aj svojou kuchyňou a práve tu, na hlavnej ulici, stojí vedľa seba niekoľko malých rodinných podnikov. Samozrejme, nájdete tu aj pekné reštaurácie, ale v Anatólii sa odjakživa jedávalo na ulici, a preto to má aj dnes krajšiu atmosféru. Na jednom grile sa otáčajú kúsky miestneho pikantného sudžuku, inde zase pod šikovnými rukami vzniká jedlo zvané pide, ktoré chuťovo pripomína „našu“ pizzu. Nechýba ani keşkek – tradičné jedlo zhotovené z cíceru a ochutené o dusené mäso. Na pitie sa podáva neodmysliteľný čaj alebo džús z čerstvého ovocia. Takto by tu človek vedel presedieť aj celý deň, až chute a vône celého Afyonu nasaje do seba a vie, že sa sem ešte vráti.
