Niektoré ostrovy sa dajú navštíviť za týždeň. Madeira sa však nedá len vidieť. Treba ju precítiť. Hoci pôsobí pokojne, v jej hlbokých údoliach a tichých pralesoch driemu príbehy, ktoré sa nečítajú v sprievodcoch, ale šepkajú sa medzi miestnymi. Legendy tu nie sú len obyčajným folklórom, ale súčasťou ducha ostrova. Madeira je ostrov, ktorý vám porozpráva jeho príbehy, ak mu to samozrejme dovolíte.
1.Curral das Freiras – Údolie mníšok
Podľa jednej z najznámejších madeirských legiend sa všetko začalo v roku 1566, keď pirátske lode zakotvili pri brehoch Funchalu. Išlo o francúzskych korzárov, ktorí napádali portugalské územia v Atlantiku a nemilosrdne rabovali mestá. Keď sa ich príchod stal istým, mníšky z kláštora Santa Clara utiekli do vnútrozemia.
Dostali sa až až do neprístupného údolia ukrytého medzi horami, ktoré miestni neskôr začali nazývať útočiskom mníšok – Curral das Freiras. Nebolo tu nič, len surová príroda, prudké svahy a ťažko dostupné chodníky. No práve to ich zachránilo. Údolie poskytlo ochranu pred nájazdníkmi, ktorí by sa sem s veľkou pravdepodobnosťou nikdy neodvážili.
Mníšky tu strávili niekoľko týždňov v odlúčení, modlitbách a neistote. Aj po ich návrate do Funchalu si mnohé z nich uchovali hlboké puto k údoliu a niektoré vraj v neskoršom veku prosili, aby mohli byť pochované čo najbližšie k tomuto tichému útočisku.
Z ústne podávaných príbehov sa zachovalo presvedčenie, že v dňoch, keď padá ranná hmla na strechy domčekov v údoli, možno počuť slabé spevy či modlitby. Miestni im hovoria „hlasy zo Santa Clary“.
2. Ponta de São Lourenço – Kde vietor spieva piesne dávnych duší
Na východnom cípe ostrova, tam, kde sa pevnina končí a oceán bije do skál, môžete nájsť unikátne miesto, ktorým je Ponta de São Lourenço. Skalnaté výbežky sa tu vrývajú do hlbokých vôd Atlantiku, vietor tu neustáva a vlny sa lámu o útesy nadpozemskou silou.
Mieste obyvateľstvo, najmä starší rybári, hovoria o jave, ktorý už dlhé desaťročia považujú za súčasť života. Tvrdia, že more tu spieva. Nie obrazne, ale naozaj. V istých chvíľach, a to hlavne tesne pred východom slnka alebo pri jeho poslednom záblesku, vydávajú vlny a vietor zvláštne tóny. Pripomínajú ženský hlas, mäkký, ťahavý, ako stará uspávanka. Nie je jasné, odkiaľ presne zvuk vychádza, ani či ho počuje každý. No tí, ktorí ho raz začujú, si ho vraj pamätajú navždy.
Podľa dávnej legendy išlo o hlasy sirén, ktoré sa snažili zviesť námorníkov z kurzu. Tí, čo ich nasledovali, už ostrov nikdy neuvideli. Niektorí miestni však veria, že sirény sa časom zmenili. Že ich spev už nie je zvodný, ale varovný. Vraj spievajú len tým, ktorí sa pozerajú na oceán príliš pyšne a bez rešpektu.
Ak sa Vám zdá, že v tej symfónii vetra a vĺn počujete hlas, nezľaknite sa. Možno Vám Madeira práve rozpráva jeden zo svojich najstarších príbehov.
3. Prales Laurissilva – Prales, ktorý plače
Uprostred dramatickej krajiny Madeiry, kde sa útesy prudko zvažujú do oceánu a hory dvíhajú k oblakom, sa rozprestiera Laurissilva – prales, ktorý nepôsobí ako miesto na mape, ale ako živá bytosť. Tento jedinečný pozostatok prastarých lesov, zapísaný v zozname svetového dedičstva UNESCO, je nielen ekologickým pokladom, ale aj dušou ostrova.
Miestni obyvatelia často hovoria, že tento les plače. Nie ako metafora, ale doslova. Vlhkosť kondenzuje na starých kmeňoch a z niektorých stromov kvapká voda v tichom rytme, ktorý pripomína smutné vzlyky. Tieto slzy lesa majú podľa starej viery symbolický význam, pretože sú to spomienky na ľudí, ktorí kedysi ostrov opustili, no duchom sa nikdy neodtrhli od jeho koreňov.
Hovorí sa, že les v sebe uchováva ich príbehy. Nezabúda na ich kroky, na ich dych, na ich rozhodnutia. Aj preto sa Laurissilva považuje za posvätný priestor, kde sa človek má správať s úctou.Ak sa v tomto pralese zastavíte, ak prestanete fotografovať, rozprávať a dovolíte si len počúvať, možno zachytíte niečo viac než len šum lístia.
4. Calhau da Lapa – Magická kaplnka
Pod strmými útesmi neďaleko dediny Campanário, ukrytá pred zrakmi bežných návštevníkov, leží osamelá zátoka zvaná Calhau da Lapa. Prístup sem vedie len po úzkom, strmom chodníku alebo sa sem môžete dostať člnom. Priamo pod stenou skál sa nachádza malá kaplnka, ktorá nesie jednu legendu.
Príbeh sa odohrával v časoch, kedy sa rybári plavili na more ešte bez navigácie, len s kompasom a vierou. Loď s miestnymi mužmi sa jedného dňa stratila v hustej hmle, uväznená medzi prúdmi, ktoré ich odnášali ďalej od domova. V búrke, keď už stratili nádej, sa údajne jeden z rybárov obrátil k nebu a prisľúbil, že ak ich osud privedie späť na pevninu, postavia na mieste, kde pristáli, kaplnku ako vďaku za záchranu.
More ich napokon vyplavilo práve v Calhau da Lapa. Medzi čiernymi kameňmi a nehostinnými skalami. Muži, ktorí prežili, svoj sľub splnili. V nasledujúcich rokoch tu vybudovali jednoduchú svätyňu, ktorú zasvätili Panne Márii Pomocnici. Odvtedy sa každý rok v auguste koná romaria – púť, počas ktorej sa miestni i ich potomkovia schádzajú pri kaplnke, slávia omšu, spievajú tradičné piesne a prinášajú kvety i sviece.
