Prvý, koho zaujal kopec nad Smolenicami bol miestny farár Sándorfi. Bolo to na konci devätnásteho storočia.
Kopec Molpír. Vyzerá to tu veľmi slovensky. Keď sa našinec vyberie niekam za hranice, trebárs do Rakúska alebo Maďarska, je ohúrený, ako je tu o turistov postarané.
Zarastené šutre
Hlavne, aby boli spokojní a híkali úžasom nad tým, čo vidia. A aby prišli zasa alebo dotiahli ďalších. Na túto filozofiu sme si u nás ešte akoby ani nespomenuli. Občas len nejaký národovec utrúsi o hrdosti a o tom, čo tu máme. Molpír je dnes jasným príkladom nevyužitého turistického pokladu.
Chodník v mladine, zopár informačných tabúľ a sem tam zarastené šutre… Unikátne hradisko. Kto chce vidieť viac, môže zájsť ešte do múza v dedine pri hlavnej ceste. V teréne to však nevyzerá, ako na mieste, ktoré sa chce predať a čo najlepšie odhaliť zvedavcom svoje tajomstvá.
Lebka v základoch
Vrchol Molpíru sa týči 354 metrov nad morom. Približne šesťsto rokov pred Kristom v staršej dobe železnej, ktorú tu môžeme nazvať aj halštatská doba, sa tu na ploche takmer štrnásť hektárov nachádzalo hradisko. Malo tri nádvoria chránené kamennými valmi.
Stálo tu na tú dobu mohutné opevnenie s násypmi a kopu drevených konštrukcií. Archeológovia našli základy veží, opevnených brán a okrúhlu baštu. Z vnútornej strany stály obytné zruby. Na najlepšie chránenej ploche mali tunajší obyvatelia terasy s obilninami.
Okrem toho tu mali aj magické kultové miesto vytesané do skaly. V ňom boli tri obetiská. Našli sa tu aj záhadné kosti dvojročného dieťaťa a porozbíjané mesiačikovité a geometrické idoly. V základoch jedného z domov bola zakopaná ľudská lebka.
Miestni boli aj remeselníci. Spracovávali železo a bronz. Vyrábali nože, zbrane, nástroje a odlievali tégliky. Okrem toho vyrábali aj kamenné žarnovy. Ich hlavnou náplňou však bolo spracovanie nití a tkanív. Obchodovali s nimi. Mali kontakt s vyspelým juhovýchodoalpským svetom.
Vnútorný konflikt
V čase najväčšieho rozkvetu žilo na Molpíre približne osemsto ľudí. Hradisko na styku kalenderberskej a lužickej kultúry bolo zničené niekedy začiatkom 6. storočia pred Kristom.
Zánik hradiska možno súvisí s nálezmi množstva kovových streliek šípov. Jedinou doloženou obeťou vojenského konfliktu bol obranca nájdený v tretej bráne. Archeológovia odhadli, že koniec možno nepriniesli útočníci zvonku, ale jeho smrť znamenal vnútorný konflikt.
Zničili ich vzájomné napádania sa domácich skupín, súvisiace pravdepodobne so vznikajúcou kultúrou kočovníkov v Karpatskej kotline, označovanej ako kultúra Vekerzug. Dôkazmi jej výskytu sú aj prvé predmety zdobené odlišným štýlom, ktoré našli v najmladších vrstvách hradiska.
