Vyznávačka surovej stravy, ktorá spoločne so svojou mamou Renátou založila blog s názvom Raw Mother and Daughter – Nikoleta Kováčová už má za sebou nejeden cestovateľský zážitok. Ako modelka pôsobila v Číne, Thajsku či Indii. To všetko, čo vo svete videla ju primälo k tomu, aby začala svojej strave venovať viac pozornosti.
Okrem blogovania a surovej stravy si aj vášnivá cestovateľka. Ktoré krajiny sa ti už podarilo navštíviť?
„Okrem Európy som najviac času strávila v Ázii. Dohromady deväť mesiacov v Číne a potom už to išlo rýchlo cez Thajsko, Laos, Indiu, Srí Lanku, Singapur, HongKong, Malajziu, Indonéziu, Japonsko a potom som zamierila ešte na pár mesiacov do Mexika.“
Z Thajska máš podľa tvojich vlastných slov najlepšie zážitky. Podeľ sa s nami o tie, ktoré ti ostali v pamäti.
„V Thajsku som bola počas Song Kran festivalu, najväčších vodných osláv na svete. Asi tri dni sa nedalo vyjsť pred byt bez toho, aby sa na ulici nestrhla vodná bitka, ale narozdiel od našej veľkonočnej oblievačky, tu oblieva každý každého. S kamarátmi sme sa vydali v prvý deň vyzbrojení vodnými delami do ulíc a uličiek okolo Sukhumvitu a s domácimi, ale aj ďalšími turistami sme si užili najlepší deň v živote. Čistá radosť a hra. Zapájali sa aj ľudia v autách a premávke, nikde nebolo bezpečne pred studenou vodou alebo zmesou vody, múky a farbiva. Nasmiali sme sa ako nikdy.“
„Keď som prišla do Bangkoku, už som niekoľko mesiacov behávala, začala som ešte v Číne a odvtedy som si povedala, že si musím zabehať v každom meste, ktoré navštívim. V Bangkoku som behanie zobrala na vyšší level, lebo som sa prihlásila na môj prvý štvrťmaratón. Nanešťastie to vyšlo tak, že som v deň behu, v nedeľu, mala natáčať reklamu. Moja agentka očakávala, že beh zruším, ale ja som sa rozhodla stihnúť oboje. Do cieľa som dorazila o 7 ráno a mala hodinu na to dostať sa taxíkom na natáčanie v teniskách a šortkách.“
Bol to taký skvelý zážitok z behu medzi ľuďmi s ktorými sme sa navzájom povzbudzovali, že som sa o mesiac prihlásila na ďalší štvrťmaratón. Zase bol v nedeľu, keď som nemala mať žiadnu prácu a znova sa všetko zvrtlo a mala som fotenie večerných šiat od rána do večera. Takže som to opäť riskla a rozhodla sa stihnúť fotenie aj behanie. Po dobehnutí som zistila, že som dobehla ako piata vo svojej vekovej kategórii a chcú mi za to dať trofej. To ma dosť zdržalo, lebo potom sa všetci chceli fotiť, podávať si ruky, zistiť kde je to Slovensko, odkiaľ pochádzam a tak som na fotenie meškala. Nakoniec som ešte hodinu na fotenie čakala a agentka mi to nevytmavila, ale tiež sa odfotila s trofejou.“
Aké dojmy v tebe zanechala návšteva Srí Lanky? Čo ťa tak nepríjemne prekvapilo?
„Na Srí Lanku som priletela len na pár dní do hlavného mesta, Colomba. Bývala som na pobreží v hotely s dobýrm menom a to sa ukázalo ako veľká komplikácia. Keď som prvýkrát vyšla z hotela, aby som sa prešla ulicami, zistila som, že domáci sledujú ľudí, ktorý odtiaľ vychádzajú a snažia sa im prihovoriť so zámerom vnútiť sa im ako sprievodcovia mestom, aby ich nakoniec zaviedli do obchodov s drahými kameňmi. Niektorí sa vydávali za zamestnancov hotelu, v ktorom som bývala a prihovárali sa s tým, že ma videli na recepcii. Stretnúť na ulici troch zamestnancov hotela, to už je veľmi zvláštne. Kým som sa z hotelu dostala k prístavu prihovorilo sa mi aspoň desať ľudí, ktorí ma chceli niekam zobrať, niečo mi ukázať. Rýchlo som pochopila, že to nie je len prívetivosť domácich, ale snaha turistov oklamať a donútiť nakupovať. Jeden takýto špekulant ma prehováral celú cestu do potravín a keď som si myslela, že som sa ho zbavila, prišiel za mnou v taxíku, otvoril dvere a snažil sa ma nahovoriť, aby som sa s ním odviezla. Bola som šťastná, že sa čoskoro vrátim do Indie, kde som sa v Mumbay cítila oveľa bezpečnejšie.“
Čína je najväčším producentom bravčového mäsa na svete. Ty ako vegánka si tam zrejme musela prežívať celkom krušné chvíle…
„Kým som žila v Číne, este som nebola vegánkou, aj keď už som mala za sebou prvý kontakt s raw stravou a začínala som to všetko riešiť. Dostala som raz na okraj mesta Guangzhou, ktoré je kúsok od Hong Kongu a videla som tam nákladné autá plné prasiatok. Už vtedy mi z toho bolo smutno a cítila som, že s tým nesúhlasím, lebo to nie je správne. V tej časti za mestom to vyzeralo bezútešne a pusto. Okrem bytúnkov kvôli ktorým tam viezli prasatá tam boli aj fabriky na výrobu šiat, kvôli tým zase viezli na to miesto mňa. Nazrela som do hál, kde čínske ženy šijú oblečenie a kde sa povaľujú hotové kúsky na zemi v špine. Ja som naštastie odtiaľ vyviazla živá a nemusela som s klientom z tejto fabriky pracovať. Kulinársky je ale Čína pre vegánov a vegetariánov peklo na zemi. Všetko živé nájdete na uliciach nastoknuté na paličke a upražené alebo uvarené. A ľudia nie sú odkázaní na to, aby jedli hmyz, hady, plazy, zvieracie penisy alebo nevyliahnuté kuriatka. Robia to pre turistov alebo pre povery. Úctu k životu som v Číne nenašla.“
Podarilo sa ti navštíviť aj čínsky múr? Ako na teba zapôsobil?
„Navštívila som kúsok čínskeho múru pár hodín od Pekingu. Nie je to tá široká časť, ktorú poznáme z dokumentov, ale veľmi úzka, strmá a pospájanú časť múru. Niekedy bolo stúpanie tak strmé a schody tak vysoké, že sme skôr liezli po skalách. Okolité lesy, ranná hmla, múr v diaľke, to všetko bolo pekné. Ani turistov nebolo zrána tak veľa, že by sme si stúpali po hlavách a chodili v zástupe, ale či je to Čínsky múr alebo Aztécke pyramídy v Mexiku, človek si to nedokáže vychutnať, keď sa okolo pohybuje ďalšia tisícka ľudí.“
Vedela by si zhodnotiť, v čom je mentalita ľudí v Číne iná v porovnaní s našincami? Aký dojem v tebe vyvolali miestni obyvatelia?
„Čínu možno vidím ako takého teenagera. Správa sa bezohľadne, arogantne a rastie. Snáď k dospelosti a rozumu. Na Čínu mám skvelé spomienky a rada sa tam vrátim, ale vychádzať s ľuďmi je ťažšie. Veľakrát sa ma snažili ľudia s ktorými som pracovala oklamať a obrať o peniaze, ktoré som zarobila. Lebo ja som cudzinec a podľa nich zarábam veľa a oni zarábajú málo. Veľmi ťažko som rozumela čínskemu ponímaniu problémov a ich riešeniu, ktoré vyzeralo tak, že problémy sa neriešia, ale ignorujú a zamlčiavajú. Riešiť problém s našincami je „brnkačka“, v Číne je to na „zošedivenie“. Nikdy som nedosiahla, aby bolo po mojom a by sa niečo vyriešilo, ujasnilo. Niekedy som mala pocit, že Číňania si ani navzájom nerozumejú a kým sa spomedzi nich dostane nejaká informácia ku mne, tak je to ako v tej hre, kde si deti šepkajú slovo, až kým sa nezmení na iné. Prvé dieťa povie: Vitaj v Číne a posledné v reťazi: máte neplatne víza, nepustíme vás do krajiny.“
India je na zozname vytúžených cestovateľských snov viacerých dobrodruhov. Čím fascinovala teba?
„Kultúrou, obliekaním, tancom, optimizmom. Je to pestrá krajina s pestrým náboženstvom a ľuďmi, na ktorých sa nedá zabudnúť, ako som neskôr zistila. Čím menšie mesto ďalej od turistických miest, tým je to príťažlivejšia krajina. Nemám potrebu sa vrátiť napríklad do New Delhi, ale práve do malých miest, prerastených zeleňou a pokojným životom.“
