Kedysi si ľudia mysleli, že Portugalsko je koncom sveta. Tam, kde končila pevnina, sa penili vlny Atlantického oceánu a nikto nedovidel až na druhú stranu. Návštevníka vedia zaujať nielen známe mestá ako Lisabon, Porto či Coimbra. Kto dá šancu aj menším mestečkám ako Sintra či Cascais, zistí, že Portugalsko patrí k najkrajšej krajine celej Európy.
S chuťou čerešňového likéru
Portugalské mestečko Sintra leží len pár kilometrov od hlavného mesta Lisabonu, no je tak nesmierne odlišné, až má človek pocit, akoby sa ocitol v úplne inom svete. Portugalsko neočarí len krásou a históriou svojich miest, ale vie krásne namiešať prírodne krásy tak, až má človek pocit, že sa ocitol v rozprávkovej krajine. Za Lisabonom sa rozprestierajú pahorky pokryté zelenými stromami, lesmi a hlbokými údoliami.
Aj Sintra leží vyššie než hlavné mesto a pripomína drahokam vyhodený na kopec. Krajinu nad Sintrou strážia staré hradby niekdajšej pevnosti a kto jemne privrie oči, tomu zvyšky hradieb môžu pripomenúť aj slávny Čínsky múr. Pahorok predstavujúci centrum mesta je ozdobený zeleňou a nad ňou sa vynímajú dva zaujímavé, netradičné komíny. Vytŕčajú z kráľovského paláca Palacio Nacional a presne k nemu sa presúva každý, kto sa v Sintre ocitne. Možno je v jeho múroch ukrytý akýsi magnet, preto sem každý musí prísť a možno sem ľudí láka história vpísaná do jeho stien. Pred palácom je malý podnik s čerešňovým likérom, ktorý patri tiež k portugalskému kultúrnemu dedičstvu. Nalievajú ho do malých pohárikov alebo originálne do čokoládových formičiek, ktorá sa dá po vypití rovno zjesť. Je sladučký, rozlieva sa v ústach a na jazyku a jeho príjemná chuť ešte dlho rezonuje aj po odchode z námestia. Čerešňový likér je taký obľúbený, že takmer vždy sa pred ním stretávajú ľudia a treba na neho chvíľku čakať. Oplatí sa však počkať si, pretože láska prechádza cez žalúdok a v miestnom nápoji to platí dvojnásobne. Domy pastelových farieb rozmiestnené po starom meste vylúdia na tvári úsmev. Dokážu navodiť dobrú náladu len pri obyčajnom pohľade. Uličky sa rozlievajú pahorkom sem a tam, no aj tak všetku pozornosť na seba strhne námestie s palácom.
Kráľovským palácom
O kráľovskom paláci Palacio Nacional sa hovorí, že je najlepšie zachovaným palácom celého Portugalska. Vyzerá akoby sa v ňom ešte včera bývalo. V skutočnosti sa v ňom žilo od 15. storočia až do 19. storočia, kedy sláva a význam Sintry začala pomaličky ale isto upadať. Pre jeho význam a krásu, v ktorej sa snúbi portugalská architektúra s maurskými prvkami, ho dokonca UNESCO zapísalo do svetového dedičstva. Už na prvý pohľad je palác nádhernou skladačkou storočí a architektonických štýlov. V jeho stenách a múroch je zakliata gotika, vplyvy portugalských umelcov, ale aj arabská a najmä maurská architektúra. Tá sa na paláci prejavia azda najviac v interiéri a preto má človek miestami pocit, akoby sa prechádzal kúskom Alhambry. Návštevníka privíta séria niekoľkých nádherných miestností a vždy, keď si myslí, že je v najkrajšej miestnosti paláca, o pár krokov sa ocitne ešte v krajšej. Obrovskú jedáleň vystriedajú súkromné lóže samotných kráľov a služobníctva, no nesmú tu chýbať ani reprezentatívne miestnosti, kam prichádzali návštevy z iných kráľovstiev či krajín. Steny zdobia gobelíny, obrázky lodí, ktoré svojho času dobýjali svet alebo obrázky zvierat a modro-biele kachličky. Závan orientu dýcha z arabských kúpeľov pripomínajúcich hárem. Nielen interiér paláca je kráľovský – tento prívlastok by mohol dostať aj výhľad z komnát na okolitú krajinu. Kopec obsadili vežičky maurskej pevnosti na protiľahlom kopci a vo vetre sa trepocú portugalské červeno-zelené zástavy.
Od kamenných múrov po rozprávku
Kráľovský palác nie je zďaleka všetko, čo dokáže Sintra ponúknuť. Priamo za námestím sa rozbieha hlavná ulica a do nej priteká niekoľko menších postranných uličiek naplnených tieňom. V kaviarničkách to už naplno žije, niekde sa dokonca v podnikoch servíruje tradičná fazuľová feijoada, no ešte obľúbenejšie sú koláčiky zvané pastel de nata s lahodnou sladkou chuťou. Na zapitie?
Sme predsa v Portugalsku, tak sa pohár naplní sladkým portským vínom. Tu v dolnom meste to skutočne žije, no kto ešte nemá dosť pamätihodností, ten naskočí na kyvadlovú dopravu a nechá sa odviezť na pahorok nad Sintrou. Pomedzi kmene stromov sa začnú objavovať záblesky kamennej pevnosti. Už v 8. a 9. storočí tu na kopci postavili Maurovia svoju mohutnú pevnosť, pretože sa rozhodli na Ibérijskom polostrove zapustiť svoje korene. Po rozpade ich ríše v krajine pevnosť zostala a ako sa míňali storočia, tak sa menili vládcovia a majitelia hradu. Dnes jeho múry stoja v tichosti rozlezené po pahorkoch a ukryté v lese v sebe skrývajú romantické predstavy opustenej stratenej pevnosti. Je tu málo ľudí, pretože väčšina pokračuje až na konečnú autobusu, ktorá je v tesnej blízkosti rozprávkového paláca Palaco Nacional de Pena. Na počiatku tu na vrchole kopca bola len malá kaplnka z ktorej sa vyvinul kláštor. Až v 19.storočí sa však rozhodli toto miesto premeniť na jeden z najromantickejších hradov celého okolia a v rozprávkovom výzore ho prekoná jedine juhobavorský Neuschweinstein. Palác Pena vyhlásili v Portugalsku dokonca za jeden zo siedmych divov krajiny. Z diaľky pôsobí akoby ho postavili tak, že z mnohých kútov Portugalska vzali stavby, vhodili ich do škatule, poriadne s ňou zahrkali a odrazu sa pred očami všetkých objavil palác. Belémska veža stojaca v Lisabone aj tu má svoje dvojča, no v červenej farbe. Do nej sa primiešajú žlté steny paláca, islamské prvky, romantizmus, gotika, predstavy a sny a Palaco Nacional de Pena je na svete. Jeho interiér nie je tak rozmanitý ako v podobe kráľovského paláca, ale nikto mu to nevyčíta, pretože posunul hranice vtedajšej architektúry o kúsok ďalej.
Kam chodili oddychovať králi
Lisabon vo svojom okolí ponúka okrem Sintry aj niekoľko ďalších zaujímavých miest a medzi ne bez pochýb patrí mesto zvané Cascais. V očiach Portugalcov či Britov je mondénnym prímorským strediskom, kam chodia ľudia na dovolenku či za nočným životom. Kedysi bolo mesto Cascais ospalou rybárskou dedinkou na brehu Atlantického oceána, no ľuďom sa rýchlo zapáčila jeho nádherná poloha. K rozmachu prispel aj fakt, že si miesto vybrala kráľovská rodina za svoje sídlo, kam prichádzali oddychovať. Kto tak chcel byť v blízkosti kráľa, tiež sa presúval do Cascais. Ulice moderného mesta sú ladené do snehobiela, no občas sa tu objaví aj pestrá zelená, červená či modrá, aby vytvorili nádherný kontrast. Sem-tam sa dom predvádza svojimi tradičnými kachličkami azulejos a kde tu vykukne starý kostolík ozdobený krížom. Mnohé zákutia sa doslova prehýbajú pod farebnou kvetinovou výzdobou a kde tu posedáva niekoľko starčekov a diskutuje. Akoby tu život plynul dvojako. Kto chce, ten sa unáša vlnou ľudí vedúcej k prístavu a promenáde, no kto nechce, ten si sadne a odrazu pocíti nádherný pokoj. Zvuky ulice roztrhnú dvaja mladíci s gitarami a temperamentné udieranie do strún s prenikavým spevom by roztancovalo nejednu flamenco tanečnicu. Na okraji prístavu stojí obrovská kamenná pevnosť. Už v stredoveku odolávala nejednému dobyvateľovi, no koncom 19.storočia sa rozhodol kráľ Luis I., že ju premení na svoje letné sídlo. Prímorskú atmosféru dotvárajú palmy a marína plná lodí a jácht. Vidno, že si Cascais obľúbila aj smotánka a nielen prístav, ale aj niekoľko hotelov je toho dôkazom. V neďalekom Estorile dokonca postavili aj slávne kasíno. Za prístavom v mieste, kde sa do vnútrozemia zarezáva malá riečka, stojí modrobiely maják. Dotvorený palmami pôsobí nanajvýš exoticky a príťažlivo. Cascais neskrýva zaujímavosti len priamo v meste. Pár kilometrov od prístavu leží miesto s tajuplným názvom „Boca do Inferno“, teda Ústa do pekla. Mrazivý názov podnieti fantáziu a človek si predstaví čokoľvek, no v skutočnosti sú pekelné ústa nádherné skalné útesy, o ktoré sa trieštia vlny Atlantického oceánu. Mnohí si na cestu k ústam požičajú bicykel, ale kto sa vydá po vlastných, toho čaká pekná prechádzka popri oceáne. Šípka ukazujúca smer každého pohodlne nasmeruje na to správne miesto. Ostré skaliská sa kolmo zvažujú do mora a na ich okraji sedí niekoľko mužov a loví ryby. Turisti sa takmer boja priblížiť k okraju a oni si veselo sedia s nohami spustenými do niekoľko metrov hlbokej priepasti vyplnenej spenenou vodou. Pekelné ústa predstavujú dieru v skalách, kam sa z času načas dostane vlna a vďaka jaskyni a ozvene sa vlna vo vnútri rozleje s takou rezonanciou, akoby skala kričala. Odtiaľ pramení jej pomenovanie. Skaly vytvárajú aj niekoľko príjemných zátok a ploské kamene sú ako stvorené na oddych. Dalo by sa tu v tom pokoji aj pospať. Večer sa prejsť mestom a vrátiť sa do Lisabonu. Portugalsko je skutočne krajinou prekvapení.
