Djemma El-Fna je Marakéš. Alebo celé Maroko. To je častý názor turistov. Údajne najrušnejšie námestie severnej Afriky ponúka celý sortiment, po ktorom piští srdce romantického cestovateľa: exotické pochúťky, bájky, tradičné arabské odevy, príbehy staré stovky rokov, zaklínanie hadov či predvádzanie opíc.
Ako to vyzerá na tomto mieste vysnívaných orientálnych dobrodružstiev naozaj? V čase obeda vchádzame do jednej z reštaurácií, ktorá má terasu rovno nad legendárnym námestím. Hoci iné podniky s podobne ideálnou polohou praskajú vo švíkoch, tu žiadni hostia nie sú. Objednávame si typickú marockú pochúťku, tažín: v keramickej nádobe s pokrievkou kužeľovitého tvaru udusenú zeleninu, zemiaky a mäso. Je to výborný, len dosť mastný obed.
Až neskôr si spomenieme na bombový útok, ktorý v apríli 2011 zdemoloval práve túto reštauráciu. Zomrelo štrnásť ľudí, personál aj hostia – cudzinci, a ďalších dvadsať explózia zranila.
Námestie mŕtvych
Nestalo sa to náhodou preto, aby Marakéš exotikychtivým turistom pripomenul, že Djemma El-Fna znamená v preklade Námestie mŕtvych? Práve tu totiž kedysi stínali hlavy zločincom a zajatým nepriateľom.
Súk, rozľahlý trh v spleti okolitých uličiek, fungoval už za tých čias. Aj predkovia dnešných remeselníkov a obchodníkov nahlas vychvaľovali a ponúkali svoj tovar. Sortiment sa veľmi nezmenil: nádoby, koberce, zelenina, ovocie, mäso, chlieb, oblečenie, sladkosti, kožený tovar… Niekde v bočných uličkách totiž fungujú aj manufaktúry na spracovanie koží: robotníci využívajú veľké kade, vybetónované priamo v dvoroch. Pomocou chemikálií kože opracúvajú, zjemňujú a farbia. Celé dni fungujú v hroznom smrade a používajú len minimum ochranných prostriedkov.
„Dva týždne pasieme stáda v pohorí Atlas a dva týždne pracujeme tu, v meste, s kožami,“ vysvetľuje jeden z farbiarov. Samozrejme, táto exkurzia nie je zadarmo; sme predsa v Marakéši. V meste, kde pre vás bez bakšiša nepohne prstom zrejme vôbec nikto. Navyše sme v moslimskej krajine. Žiadne fotky, prosím, Alah nemá rád vyobrazovanie ľudí! Ale opäť len kým nezaplatíte bakšišné.
Podarení obchodníci
Marakéš, to je v podstate Európa. Francúzi vtlačili tomuto mestu silnú pečať. Cítiť ich v architektúre, životnom štýle aj gastronómii. Tričká s výstrihom a krátke sukne tu ženy nosia bežne. O pár desiatok kilometrov ďalej na juh, v pohorí Atlas, niečo nepredstaviteľné… Ulice sú prepchaté turistami – a hotelmi. Každý tu zažíva svoj kúsok exotiky.
Hlavne podvečer kroky všetkých smerujú na námestie Djemma El-Fna. Pribúda miestnych v šialených krojoch, ponúkačov tetovania a masáží, zaklínačov hadov, cvičiteľov opičiek, rozprávačov príbehov… Každý sa snaží prilákať k svojmu stolčeku či deke čo najviac ľudí a vybrať od nich čo najviac peňazí. Oproti minulosti sa zmenilo snáď len to, že opičky musia mať na námestí povinne plienky… A pravdepodobne stúpli aj ceny za tieto atrakcie.
V sprievodcovi upozorňujú turistov na nekalé praktiky týchto podarených obchodníkov. Napríklad na starú ženu, ktorá kdesi na rohu ponúka tetovanie henou. Keď konečne zjednáte cenu, pustí sa do práce a na ruke vám vytvorí ohyzdný obrázok. Nuž, nepodarilo sa… Odniekiaľ sa v tej chvíli dovalia jej komplici, že vám tú hrôzu opravia, aby ste sa vôbec mohli ukázať medzi ľuďmi. Ale zapýtajú si za to ešte niekoľkonásobne viac dirhamov. A nepustia vás, kým nezaplatíte.
V takýchto prípadoch sa odporúča nahlas kričať.
Fotka z terasy
Hlavnými aktérmi večerného diania na námestí sú však kuchári. Každá pojazdná reštaurácia má svoje registračné číslo a názov. Stánky podvečer dotiahnu odniekiaľ zo zadných dvorov, rozložia stoly, lavice, všetko pekne vysvietia a nachystajú lákavé pochúťky: slimáky, plody mora, rôzny druhy mäsa, grilovanú a vyprážanú zeleninu, zemiaky, baklažány, k tomu pikantné omáčky, chlebové placky, polievky, tažíny, kuskus, čerstvo vytlačený džús a sladké koláčiky… Návštevníkovi tečú slinky a nevie, čo si skôr dať, a z každej strany ho do svojej reštaurácie ťahajú veselí nadháňači.
Jedlo je výborné, lacné a úrady dôkladne kontrolujú dodržiavanie hygieny. Takže žiadny strach. Nechajte sa unášať radostnou atmosférou a túžbami svojho žalúdka. V stánku, do ktorého vás zlákali, si navyše môžete čokoľvek vyfotografovať. Vrátane kuchárov, čašníkov a nadháňačov. Keď to skúsite inde, pravdepodobne vám okamžite naznačia, že táto aktivita nie je vítaná.
Každý vie, že najlepšiu fotku večerného námestia urobí z kaviarne Café Glaciere. Presnejšie z jej „grande balcon“, strešnej terasy. A majiteľ to náležite využíva. Vytvoril tam systém turniketov: vchádza sa len popri bare, v ktorom si musí hosť okamžite niečo objednať za ceny niekoľkonásobne vyššie ako v klasických podnikoch. Vychádza sa cez jednosmerný turniket za chladničkami. Na terase je doslova bitka o najlepšie miesta pri stoloch s najkrajším výhľadom. Turisti cvakajú fotoaparátmi nad predraženým mätovým čajom v slabo osvetlenom priestore.
Takže aj to je Marakéš. Živé, pulzujúce mesto s európskym nádychom, kde sa o pravej berberskej kultúre dozviete veľmi málo. A kde sa takmer všetko deje za peniaze.
